Dalmácia

aneb Chorvátske pobrežie a ostrovy zo sedla bicykla

31. august – 15. september 2003

Na toto leto sme si s Petrom naplánovali cyklocestu po Chorvátsku. Na rozdiel od minulého roka sme tentoraz cestovali sami, bez podpory cestovnej kancelárie. Jasné, že plánovanie takejto dovolenky si vyžaduje viacej práce a organizácie dopredu. Napr. zaistenie letenky, podľa toho čiastočné prispôsobenie trasy, získavanie máp, preštudovanie bedekerov, zabezpečenie poistenia a pod.

My sme si zisťovali letenku cez spoločnosť SKY EUROPE (POZN.: spoločnosť už skrachovala), ktorá lietala v Chorvátsku do viacerých miest – do Dubrovníka, Splitu aj Zadaru. Podmienkou u nás bolo, aby prepravovali aj bicykle, takže už v marci sme si zakúpili letenky za veľmi výhodné ceny.

No a ďalšia fáza plánovania sa týkala financií, zisťovania približných cien kempov a potravín, keďže tie sme so sebou v žiadnom prípade brať nechceli. Táto fáza prebiehala v našom prípade aj za pomoci internetu a aj cez kolegov, ktorí trávili dovolenku v Chorvátsku. Ako sa blížil termín odletu, došlo aj na plánovanie konkrétnej trasy a vzdialeností na jednotlivé dni. Ale všetko, čo je naplánované, sa dá zmeniť a to ukázal už náš prvý deň v Chorvátsku. Okrem toho uvádzam aj praktické poznámky (PP), ktoré vám môžu pomôcť pri plánovaní cesty a tiež pri každom dni aj denné výdavky, aby ste mali predstavu o cenách (v roku 2003). Tak poďme na to!

1. deň Split – Omiš

Denný sumár
Dátum
31.8.2003 – nedeľa
Trasa
Split – Omiš
Vzdialenosť
(22 km v Bratislave) + 54 km
Výdavky
0,-kuna / v nedeľu boli banky a zmenárne zatvorené

Dnes ráno sme mali budíček telefónom a tiež dažďom kvapkajúcim na okno. Nie, nedali sme sa budiť telefónom, ani dažďom, to sa rodičia chceli ešte pred odchodom s nami rozlúčiť a podobne Bratislava si povedala, že nám ten odchod len tak nedaruje. Celé leto skoro vôbec nepršalo, ale keď sa potrebujeme dostať na letisko, tak leje ako z krhly. No čo už, dali sme si šuštiakové bundy, ale dážď sa tak zintenzívnil a ja som si dávala doma načas, že sme nemali ani kedy zastaviť a hodiť na seba pršiplášte. Cestou sme sa museli zastaviť v Baumaxe, lebo Petrovi chýbal kľúč na odmontovanie pedálov, čo zase vyžadovali na letisku. Tam sme nahodili pršiplášte a kryty na tašky a fujazdili na letisko. Čierne chmáry sa prevaľovali na oblohe a sľubovali letový zážitok a my sme v letiskovej hale švihali, aby sme všetko stihli (prišli sme tam cca 1 a pol hodiny pred odletom).

Najprv sme museli poskladať tašky z bicykla a potom sme uvoľnili riadidlá a natočili ich rovnobežne s rámom a odmontovali sme pedále, aby nezavadzali pri nakladaní batožiny. Tašky sme dali na váhu a časť sme si zobrali so sebou ako príručnú batožinu, takže po miernej “úprave” váhy bicyklov sme ani za nadváhu neplatili (inak je to asi 200 sk/ 1 kg). Stihli sme sa ešte prezliecť do suchého oblečenia a prejsť pasovou kontrolou a už sme čakali na vyhlásenie odletu.

Lietadlo SKY EUROPE, ktorým sme leteli, je tak asi pre 30 osôb. Je to ozaj malé lietadielko, ale chvalabohu vydržalo aj prudký vietor a nerozpadlo sa. Po “take off” sme cítili každý pohyb hore a dole a každú turbulenciu a poryv vetra. Po prílete, ako sme vystupovali, som videla svoj bicykel na zemi pod batožinovým priestorom. Asi im pri otvorení poklopu padol na zem. Po vybavení pasových záležitostí a vypľutí batožiny sme vyšli pred letiskovú halu, kde nás príjemne ohrievalo slnko. Dali sme bicykle do poriadku a pritom sme sušili naše mokré veci z Bratislavy. Väčšina sa vysušila behom pol hodiny.

Palac - Split

Letisko je vzdialené asi 20 km od Splitu, dali sme tašky na bicykle a vydali sme sa smerom na mesto. Cesta viedla cez Kaštela. Je to asi 6 mestečiek, ktoré majú spoločný názov Kaštela, len prívlastok je vždy iný. Cesta, ktorá cez ne vedie, je vedľajšia, takže aspoň čiastočne sa vyhnete rušnej magistrále. Na konci, tesne pred Splitom, sa cesta spája a už nás smerovníky naviedli k centru mesta, do ktorého sa ide po rušnej 2-3 prúdovej ceste. Spočiatku cesta vedie cez sídliská, nám sa podarilo vďaka smerovníkom doraziť bez problémov rovno k Zlatej bráne “Porta Aurea” do Diokleciánovho paláca. Je to vlastne jediná pamätihodnosť, ktorú sa v Splite oplatí vidieť a je tam ešte pekný prístav a kolonáda. Diokleciánov palác tvorí hlavnú časť centra Splitu a je to zaujímavá zmes uličiek a domov, ktoré si obyvatelia pospájali s pôvodným chrámom rímskeho cisára Diokleciána.

V meste sme sa zdržali relatívne dlho, takže potom sme museli dupnúť do pedálov. Podľa mapy mal byť v blízkom mestečku Stobreč kemp, ale ten medzičasom zrušili (pozri PP) a najbližší kemp mal byť až v Omiši (cca 20 km od Splitu). Tak to už sme ozaj šliapali do pedálov a zapli sme aj blikačky, lebo sa postupne stmievalo. Po ceste síce boli rôzne malé kempy, ale rozhodli sme sa prejsť až do Omišu. Táto etapa až skoro po Pisac nestojí za veľa, ak ste zvyknutí na krásnu Makarskú riviéru, asi budete dosť sklamaní. Cez tieto úseky vedie jadranská magistrála, ktorá prechádza cez jednotlivé mestečká.

Už skoro za tmy sme dorazili do Omišu, resp. na jeho predmestie, kde sme sa ubytovali v kempe GALEB. Cena na noc nás dosť prekvapila, až 107 kuna na 2 osoby / 1 stan + 2 miestne poplatky (v tomto čase mali ešte sezónu, od 1.9. sa ceny kempov znižujú). Ale inak to bol kemp na úrovni, hneď pri pláži, mali aj slušné toalety a veľkokapacitný bojler, takže bolo dostatok teplej vody.

Postavili sme stan a išli sme sa ešte okúpať do mora, prvý krát po roku. Z mora bolo vidieť, ako v horách nad nami horí, bolo počuť sirénu a ráno tým smerom nalietavali požiarnické lietadlá. Okrem toho bolo vidieť žiaru nad temnou oblohou a cítili sme dym. Celkovo mali v Chorvátsku tento rok veľké problémy s požiarmi, horeli im niektoré ostrovy, aj pri Živogošći sme videli obhorené lesy hneď pri ceste a aj tesne pod horami. V noci nás budil nepríjemný vietor a ako sa ráno ukázalo, bol to protivietor, cyklistický nepriateľ č. 1.

2. deň Omiš – Živogošče

Denný sumár
Dátum
1.9.2003 – pondelok
Trasa
Omiš – Živogošče
Vzdialenosť
70 km
Výdavky
40 kn – raňajky (jogurt 2x, pečivo, nektarinky, džús), 100 kn – obed (rezeň + hranolky, špagety + syr, pivo 0,5 l), 30 kn – večera (ovocie, figy), 78 kn kemp DOLE
Opravy
1 defekt – ako sa ukázalo, na ráfe mal zle naloženú, resp. posunutú ochrannú gumičku, takže ráf mu pretínal dušu

Poznámka: náš finančný plán bol cca 300 kn na deň a 2 osoby, do tohto limitu sme sa viac menej zmestili, lebo v niektoré dni sme ušetrili na trajekte alebo strave, v iný deň sme to zase mierne prekročili. Celkovo nás dovolenka vyšla lacnejšie, ako s cestovnou kanceláriou pri porovnaní spôsobu dopravy a dlĺžky dovolenky.

Dnes ráno sme sa najedli na autobusovej zastávke oproti obchodu s potravinami a pohli sme sa smerom na Brela a Baška Voda, kde sa začína turisticky najviac navštevovaná časť Dalmatského pobrežia. V Omiši stojí ešte za zmienku stará pevnosť, resp. veža, ktorá sa vypína na skale nad mestom. Boli sme radi, keď sme z mesta vyšli, cesta bola preplnená autami a chodníky zase turistami, prúdiacimi po oboch stranách v hustých húfoch.

Makarska

Prechádzali sme okolo krásnych zátok, ale mnohé sú pomerne nedostupné. My sme smerovali hlavne na Makarskú riviéru, kde sme už v minulosti boli. Mesto Makarská, ktorým sa riviéra začína, stojí za prehliadku. Je tam pekný prístav a pomerne rušné centrum, pekné námestie s kostolom, ako výraznou dominantou a pri ňom bývajú dopoludnia trhy s ovocím, zeleninou a miestnymi výrobkami. Ďalej nasleduje mestečko Tučepi, kam sme smerovali. Keď sme tam konečne dorazili, zamračilo sa a tak sme sa na tunajšej pláži (časť je pre textilákov a časť pre nudistov) veľmi neohriali. Okolie sme už poznali, dlho sme sa tam motať nemuseli, nabehli sme na bočnú cestu, ktorá ústila v mestečku Podgora. Na úseku medzi Podgorou a Tučepmi sú dobré miesta na skákanie do vody a malé pláže, ktoré človeku poskytujú dostatok súkromia (len si ich treba dostatočne skoro obsadiť). V Podgore je pekná pešia zóna lemovaná zlatníctvami a cukrárňami, pri pohľade na zmrzlinové poháre a zákusky sa človeku len slinky zbiehali. Dlho sme sa tu nezastavovali, vyšli sme prudkým stúpaním opäť na magistrálu, kde to už nebolo ďaleko do nášho kempu v Živogošći (v tomto meste, ktoré je rozkúskované, sú hneď tri kempy vedľa seba).

Pred Živogošćom sa dá urobiť pekná zastávka v meste Igrane, kde je zachovalá turecká veža a samostatne stojaca kostolná veža. Za Igrane sme vošli hneď do prvého kempu DOLE, ďalej sa nám už chodiť nechcelo. Opäť bol kemp situovaný pri pláži, ale rýchlo sa zotmelo a bolo relatívne chladno, tak sa nám do vody už nechcelo ísť. Stan sme si postavili na mäkšej pôde pod borovicou, kde sa dali o strom bicykle zamknúť. Okolo kempu bolo vidieť pozostatky nedávneho požiaru, takmer všetok porast bol výrazne obhorený.

3. deň Živogošće – Neum

Denný sumár
Dátum
2.9.2003 – utorok
Trasa
Živogošće – Neum
Vzdialenosť
74,5 km
Výdavky
20 kn – raňajky (pečivo, sladkosti, džús, maslo), 75 kn – obed (veľká pizza pre 2 osoby, veľké pivo), 28 kn – večera (melón, chlieb, syr, maslo, nektarinky), 130 kn – núdzové ubytovanie na súkromí Neum
Opravy
2 x prerazená duša od ráfu

Dnes sme mali pekný deň. Ráno sa síce držali nad morom a horami mraky, ale tie sa čoskoro rozplynuli. Po dobrom spánku sme sa v kempe pobalili a vyrazili na magistrálu. Zaujímavé je, že aj napriek skorej večierke (keď sa zotmelo, v kempe nebolo čo robiť bez poriadneho svetla) sme vstávali relatívne neskoro. Potrebovali sme oveľa viac hodín na spánok, než obvykle.

Raňajky sme si kúpili v blízkej obci Zaostrog, tam sme si aj sadli na pláž a s výhľadom na more sme sa poriadne najedli. Ešte pred mestečkom Zaostrog je Drvenik, odkiaľ odchádzajú trajekty na ostrov Hvar do mesta Sučúraj. Na ceste medzi Zaostrogom a Gradacom sme našli osamelú pláž, tak sme bicykle odstavili hore na ceste a zišli sme dolu. Pláž vyzerala zhora o niečo lepšie, ako priamo na mieste. Bola totiž znečistená odpadkami. Tento problém som si všimla už na začiatku cesty. Pozdĺž celej magistrály je hromada odpadu a na miestach, ako sú osamelé zátoky a pláže tiež.

Hneda trava

Aj pri meste Gradac bola pekná dlhá pláž, ale tú sme videli len z magistrály, neschádzali sme dole, lebo by to znamenalo prudké stúpanie pri ceste späť a my sme potrebovali ísť ďalej. Pokračovali sme do mesta Ploče, ku ktorému sa ide už čiastočne po vnútrozemí, keďže tu odbočuje magistrála k delte rieky Neretva. Ešte pred príchodom do mesta Ploče je super rýchly zjazd a nádherný výhľad na Bačinské jazerá, ktoré sú navzájom prepojené. Ploče ako mesto za veľa nestojí, je poznačené tým, že je tu najväčší prístav v Dalmácii, mesto má veľmi industriálny vzhľad. Napriek tomu sme sa tu zastavili a dali si v miestnej reštaurácii pizzu pre 2 osoby. Bola veľká a cenovo výhodná. Ochutnali sme aj slovinské čierne pivo značky Laško crno. Vydali sme sa hlbšie do vnútrozemia. Po 1 kilometri za mostom, ktorým sa prechádza ponad rieku, sme odbočili z magistrály doľava na vedľajšiu cestu. Tá vedie cez údolie, takže ho nemusíte obchádzať a tiež sa vyhnete hlavnej ceste. Vedľajšia cesta je využívaná asi len miestnymi poľnohospodármi, áut sme stretli pramálo. Treba si dať pozor a odbočiť na dedinku Blace. Nič sa nestane, keď aj pôjdete ďalej, až nato, že sa budete musieť vrátiť. Keď pôjdete rovno, dorazíte totiž až na mys, kde vedie cesta už len do mora. Aj my sme sa museli takto vrátiť, ale je to len nejaký kilometer, takže veľkú zachádzku sme si neurobili. A okrem toho prechádzate z jednej strany povedľa vodného kanála a z druhej popri veľkých pláňach hnedo sfarbenej trávy.

Po vydaní sa správnym smerom sme prechádzali povedľa kempu, kde bolo minimum ľudí, čomu sa ani nedá čudovať, keďže v týchto miestach je more blatisté. Popri ceste je krásna aleja tvorená cyprusmi. Sú vysoké a štíhle a viditeľné už z diaľky.

Ďalej cesta vedie popri dedinke Blace a postupne sa ťahá do kopca smerom na dediny Mihaij a Pižnovac. Nedajte sa zmiasť, keď neuvidíte smerovníky k týmto dedinám, sú len odstránené nejakými výtržníkmi. Cestou sme sa zastavovali a napchávali na figách, ktoré boli sladké ako med. Okrem toho sa oplatí zastavovať a fotiť si krásne výhľady na deltu a zavlažovacie kanály polí, na ktoré sa domáci prepravujú lodičkami. Je to úplne iný kraj, s inou atmosférou, pokojnejší, mimo turistického ruchu. Veľmi túto odbočku odporúčame.

Pár 100 metrov za Pižnovacom sa naša idylická cesta skončila a vyšli sme späť na magistrálu. Tu sa išlo relatívne dobre, napriek tomu, že to bolo vysoko a cesta sa vinula vysekaná v skalách. Cestu asi nedávno rozširovali.

Po Pižnovaci sme prešli ponad dedinu Kremena, bol už pokročilejší čas a tak sme fičali ďalej do Kleku, kde mal byť podľa našich informácií kemp. Ako sa ukázalo, kemp už medzičasom zrušili, tak sme sa vydali do ďalšieho mesta. Tu chcem upozorniť na fakt, aby ste sa pri plánovaní cesty nespoliehali na 100% na kempy vyznačené v mapách. Viac krát sa nám stalo, že kemp už medzičasom zrušili a my sme sa museli ponáhľať ďalej, čo niekedy znamenalo aj 20 km šliapania potme.

Najbližšie mesto za Klekom bol Neum. Toto mesto patrí Bosne a Hercegovine. Celý kus (lepšie povedané kúsok) pobrežia, ktorý má tejto republike zaistiť prístup k moru, má asi 10 km. Niekoľko kilometrov pred Neumom je colnica, ale nás nekontrolovali, plynulo sme pokračovali ďalej. V Neume sa dalo platiť aj v kunách, tak sme si v najbližšom supermarkete nakúpili niečo na večeru. Boli sme ale nemilo prekvapení, keď sme zistili, že v Neume už tiež kemp nie je. Zrušili ho, lebo nebol dobrý a nemal vodu. Zvečerievalo sa a nechceli sme hnať ďalej, tak sme boli nútení hľadať si núdzové ubytovanie na private. Neum je tvorený samými domami, takže sme nevideli v blízkosti žiaden vhodný flek stanovanie “na divoko”. Hneď pri obchode sme sa opýtali v reštaurácii a keďže tu ponúkajú izby takmer všetci, pani nám hneď ukázala izbu. Bola celkom OK, dohodli sme sa na 130 kn / 1 noc/ 2 osoby. Bicykle sme mohli vyniesť k izbe. Petrova prechádzková mánia nás prinútila ísť sa po jedle prejsť dole k moru a po meste. K moru sa musí schádzať serpentínkami prudko dole. Je to ozaj primalý kúsok pobrežia na ten obrovský počet turistov, ktorí tam každoročne prúdia.

4. deň Neum – Dubrovník

Denný sumár
Dátum
3.9.2003 – streda
Trasa
Neum – Dubrovník
Vzdialenosť
73 km
Výdavky
38 kn – raňajky + obed (mlieko 1l, 2 x jogurt, bageta, maslo, šunka 10 dkg, keksy), 39 kn – večera (nektarinky 2x, banány, bageta, 1 veľký jogurt, 2 x malé maslo, 1x konzerva sardiniek), 105 kn – kemp SOLITUDO, Dubrovník – dá sa tu platiť kartou Master Card

Z Neumu sme ráno vyrazili ďalej po magistrále smerom na Zaton Doli. Prešli sem cez colnicu, kde si nás ani nevšimli a po pravej strane sme videli už polostrov Pelješac. Cestou sme videli stopy po granátoch, akési “granátové slniečka”, pamiatka po nedávnej vojne. Kúsok za Zaton Doli bola osamelá zátoka s osamelým domom, krásne miesto na šnorchľovanie. Ale tá strmina nás, ťažko naložených cyklistov, odradila, aby sme k nej zišli dole.

Ďalej sme išli popri zátoke, na jednej strane pevnina, na druhej ostrov a medzi tým bolo more plné bójok a klietok, v ktorých sa chovali rôzne lastúrniky, ktoré potom pri ceste domáci predávali. Pobrežie tu bolo pomerne skalnaté a strmé, takže sa k moru nedalo zísť.

V Neume sme veľmi nerozvážne nič nekúpili na raňajky a keďže sme prechádzali “hluchým”, takmer neobývaným územím, tak sa nám podarilo nájsť obchod až na poludnie v mestečku Slano. Toto pomalé mestečko bolo jedným z najväčších na prekonanom úseku, ale v skutočnosti by sa veľkosťou dalo porovnať s ktoroukoľvek našou dedinou. Neboli tu skoro žiadni turisti, zato tu bol božský pokoj. Bližšie sme mestečko neskúmali, po raňajkovom obede sme išli ďalej smerom na Trsteno a Orašac. Opäť sme prechádzali relatívne prázdnym územím, bez dedín alebo mestečiek. Podarilo sa nám nájsť peknú osamelú pláž, hore pri ceste sme zamkli bicykle o seba a zišli sme dole. Nikto okrem nás tam nebol, len vždy prítomné igelitky so smeťami a jedna poletujúca otravná osa. Dlho sme sa na nej nezdržali, lebo slnko pražilo a na pláži nebol jediný strom, ktorý by nám poskytol aký taký tieň a úľavu pred páliacim slnkom.

Po osviežení v mori sme pokračovali smerom na Dubrovník, zhora z magistrály sme videli Arborétum Trsteno. To založil v tomto stredovekom mestečku v 15. storočí patrícij Gučetič. Postavil tu aj vilu, ktorá mala napodobovať stavby z čias antiky. Do arboréta je vstupné 12 kn / 1 dospelá osoba. My sme sa boli pozrieť len na bočnom krídle arboréta, kde bol vstup voľný. Faktom Aj keď neudržiavané, malo zvláštnu atmosféru. Z vyhliadky bol pekný výhľad na mesto a more.

Náš pôvodný plán bol prespať v meste Orašac, ale boli len 4 hodiny popoludní, tak sme sa rozhodli prejsť až do Dubrovníka. Záliv, do ktorého sa vlieva rieka neďaleko od Dubrovníka, sme našťastie obchádzať nemuseli, lebo cez úžinu vedie most. Výhľad na staré centrum je z tejto strany zakryté kopcom, takže sa pred vami tak rýchlo neodkryje.

V Dubrovníku sme sa zastavili na vyhliadke na staré mesto opevnené hradbami a čakali sme, kedy nám slnko vyjde spoza mrakov, aby sme si mohli urobiť zopár fotografií. Kemp Solitudo , ktorý je situovaný v novšej časti mesta, nebolo ťažké nájsť. Cestou sme si nakúpili aj nejaké potraviny na večeru (využili sme konečne možnosť platiť kartou, čo nie je vo všetkých obchodoch samozrejmosťou) a tú sme si vychutnali na pláži pod kempom. Kemp bol OK, mal čisté sociálne zariadenia a dostatok teplej vody na osprchovanie. Nato, že je takmer v centre Dubrovníka, nebol pridrahý (105 kn / 2 osoby / 1 stan / 1 noc). Je to pomerne veľký areál s píniami, takže sa dobre ležalo na mäkkom podlaží. Vedľa nás si postavili stan nejakí Holanďania, stan rozkladali aj s ostatnými vecami privezenými v aute asi 2 hodiny. My sme mali dovtedy už aj bicykle očistené, stan dávno postavený. V noci nás budil pomerne studený a silný vietor, ktorý nám do apsidy stanu nafúkal hromadu ihličia.

5. deň Dubrovník – Cavtat

Denný sumár
Dátum
4.9.2003 – štvrtok
Trasa
Dubrovník – Cavtat – Dubrovník
Vzdialenosť
59 km
Výdavky
26 kn – olej na reťaz, 30 kn – vstupné na hradby v Dubrovníku (15 kn / 1 os), 24 kn – pohladnice a 3 ks známky (4 kn na jednu pohladnicu), 37 kn – raňajky (mlieko 1l, 2 x jogurt, keksy, hrušky, pečivo), 13 kn – občerstvenie (pitie, chlieb, zmrzlina, 1l ľadový čaj), 80 kn – večera – pivo, zapekané makaróny a pizza, 105 kn – kemp SOLITUDO, Dubrovník – dá sa tu platiť kartou Master Card
Opravy
vyfučaná duša (Petrov bicykel), čistenie bicyklov a mazanie reťaze

Dnes sme si s Petrom naplánovali oddychový deň. Zase tak oddychový nebol, lebo sme nabehali okolo 50 km a z toho asi 1/3 do prudkého kopca. Ráno sme sa pohli k starému Dubrovníku, perle Jadranu. Za vstup do starého mesta sa neplatí, bicykle sme si odložili pri jednom Tisaku (novinový stánok) a poprosili predavačku, či by nám občas na ne jedným očkom nekukla, že si ich tu necháme tak jednu “gódinu”. Na to sa ona začala od srdca smiať, keďže gódina je po chorvátsky rok.

Starý Dubrovník je ozaj krásne mesto, našťastie ho už po nie tak dávnom barbarskom ostreľovaní a bombardovaní v roku 1991 stihli z väčšej časti opraviť a to aj vďaka pomoci UNESCO. To, čomu toto mesto odolávalo po stáročia, to sa takmer zničilo v 20. “civilizovanom” storočí. Celé centrum je obohnané silnými, až 6 metrov hrubými hradbami, v rohoch ešte zosilnenými obrannými baštami. Pred nimi je predsunutá pevnosť, chrániaca prístup od mora.

PP – veľmi dobre je popísané jadro Dubrovníka v sprievodcovi Nelles Pocket “Chorvátske pobřeží Jadranu, Dalmácie”.

Za vstup na hradby už treba platiť, v čase našej návštevy to bolo 15 kn na osobu. Podobne aj do niektorých ďalších múzeí treba platiť vstupné. Na hradby sa každopádne vystúpiť oplatí, sú z nich krásne výhľady na staré mesto, more a zátoky. Uličky v centre mesta sú aj v tomto období plné turistov, ktorí sem prichádzajú z okolitých letovísk autobusmi, autami alebo výletnými loďami. V centre je hromada kaviarničiek, zlatníctiev, obchodov s oblečením a inými čačkami pre turistov.

My sme si po príchode do centra sadli k Onofriovej studni, ktorá v minulosti zásobovala celé mesto pitnou vodou a tu sme zjedli naše raňajky obletovaní turistami, ktorí sa snažili odfotiť studňu bez našich “maličkostí”. Potom sme sa vydali na 2 km dlhú prechádzku po hradbách, z ktorých sú pohľadz jednak na celé staré centrum, na okolité prístavy, ako aj na šíre more. Prezreli sme si centrum mesta s jednotlivými palácmi a kostolmi. Niektoré z nich boli ešte stále v rekonštrukcii, zhora z hradieb sme videli množstvo kostolných veží a pekných červených šindľových striech. Dokonca keď sme prechádzali blízko domov, videli sme im až “do kuchyne”.

Keď sme sa vymotali zo starého mesta a úzkou a prudkou uličkou sme vystúpili naspäť k našim bicyklom, bolo už poludnie a my sme chceli ešte stihnúť výlet do Cavtatu, vzdialeného asi 16 km od Dubrovníka. Čakal nás dosť prudký výstup hore na magistrálu, ale išli sme naľahko, keďže sme sa rozhodli ostať ešte jednu noc v kempe Solitudo. Stan s vecami sme nechali v kempe. Hore na magistrále je vyhliadka a z nej asi najlepší pohľad na fotografovanie starého mesta s hradbami. Odtiaľ to bol už len super rýchly zjazd, prešli sme cez letoviská Kupari, kde majú hneď 2 dobre vyzerajúce kempy, ďalej sme išli cez Mlini, Plat a už nás čakal opäť výšľap do Cavtatu, kde sme sa po ceste zastavili v dobre zásobenom supermarkete KERUM. Odtiaľ nás čakal opäť zjazd so serpentínkami až dole do centra k moru. Inak na margo tunajších letovísk, pláže sú tu len malé, asi umelo vytvorené, väčšinou sú to skaly, upravené na ležanie.

Cavtat patrí medzi pekné letoviská, v tejto septembrovej dobe relatívne pokojné. My sme si v turistickej info agentúre zistili, kde je FKK pláž a vydali sme sa tým smerom (je to označené na mapke v centre mesta). Išli sme po dosť divokom (na pomery našich crossových bicyklov) teréne, prechádzali sme cez rôzne prekážky (schody, kamene) a cez borovicový lesík. Strmo pod nami boli skaly a more. Napokon sme vyliezli pri areáli jedného veľkého hotela. Na kúpanie pri mori mali upravené skaliská s betónovými plošinkami na ležanie. Do vody sa schádzalo kovovými schodíkmi. Táto časť pobrežia bola otvorená na šíre more a nechránená ostrovmi alebo zálivmi, takže aj more tu bolo búrlivejšie, na čo upozorňovala aj ceduľa pri vstupe na skaly. Peter si zašnorchľoval k vzdialenejším skalám, kde konečne videl aj iné prejavy morského života, než nehybných čiernych ježkov.

Asi o 16:30 sme sa vydali naspäť, prešli sme okolo hotelového bazénu s bicyklami v rukách, aby nenadávali, lebo prechod tadiaľ asi nie je pre cudzích povolený. Takouto skratkou sme si zabezpečili obchádzku krkolomnej cesty a vyšli sme pred hlavnou plážou mesta. Chceli sme si tu požičať aj jet ski, ale vysoká cena (350 kn / 1 hodina) nás odradila. Veď za 30 minút by sme minuli náš celodenný rozpočet.

Po neskorom obede sme začali makať smerom nahor k magistrále a potom nás už čakal relatívne dlhý úsek príjemnej cesty späť. Za Kupari sme opäť šliapli do pedálov smerom nahor a akurát sme na vyhliadke nad starým Dubrovníkom zachytili západ slnka. Pokochali sme sa a sfičali dole do mesta smerom k nášmu kempu. Tu mal Peter opäť (už po 4x) problémy zo zadným kolesom, opäť mu začala sfúkavať duša. Ale zvládli sme to prejsť bez opravy až do kempu. Evidentne sa nám potvrdila zlá kvalita našich náhradných duší.

PP – len tak na okraj, v tomto období už zvečera nie je veľmi teplo, takže určite si treba so sebou zobrať teplé oblečenie a mikinu.

6. deň Dubrovník – Prapratno, Pelješac

Denný sumár
Dátum
5.9.2003 – piatok
Trasa
Dubrovník – Prapratno, Pelješac
Vzdialenosť
65 km
Výdavky
46 kn – raňajky a desiata (pečivo, tuniaková paštéta, 4x malé maslo, 1 cibuľa, 1 uhorka, chrumky, džús 1l, 2 x jogurt, nutela 250 g), 16 kn – obed a olovrant (5x rohlík, 3x malé maslo, 10 dag šunka), 15 kn – večera – melón a paradajky, 75 kn – kemp Prapratno
Opravy
mazanie reťaze

Dnešná etapa sa vo veľkej miere podobala na etapu, ktorú sme prešli smerom do Dubrovníka. Vracali sme sa totiž cca 50 km späť z Dubrovníka cez Trsteno, Orašac až k Zaton Doli, kde sa odbočuje na polostrov Pelješac. Pred definitívnym odchodom z Dubrovníka sme zišli do prístavu, kde kotvia trajekty a výletné lode. Aj táto časť mesta je zaujímavá, sú tu rôzne staršie vily a paláce.

Cestou na Trsteno sme stretli zaujímavých kočujúcich cyklistov s rôzne vyzdobenými a pozváranými bicyklami. Jeden z nich mal tak vysoký bicykel a sedlo, že si asi na nasadanie musel brať rebrík. Kúsok za Trsteno je krásny mini polostrov, schádza sa k nemu vyšliapanou cestičkou. Našli sme si jedno zákutie, ešte predtým, než sa tam dovalili ďalší ľudkovia. Tentoraz som sa aj ja išla snorchľovať, ale mala som mierne des, keďže všade na skalách boli prilepení ježkovia a nemala som vhodnú obuv do vody.

Po príjemnom osviežení sme prišli k Zaton Doli, odtiaľ je to asi 3 km do Maleho Stonu a potom ešte 1 km do mesta Ston. Obe sú už súčasťou polostrova Pelješac a zaujímavé sú tu stredoveké hradby ťahajúce sa cca 5 km po strmých úbočiach. V Malom Stone je ešte pozostatok pevnosti a v zátoke vidno množstvo bójok, kde sú zavesené klietky s mäkkýšmi. Tie tvoria aj ponuku tunajších špecialít v reštauráciách. V Stone sa dá asi 1 km prejsť priamo po hradbách, ktoré sú spevnené a udržiavané a vstupné sa tam neplatí. Je z nich nádherný výhľad na saliny, kde sa už od čias Antiky získava morská soľ a toto mesto, veľmi lukratívne aj pre dobyvateľov, bolo významným dodávateľom tejto suroviny. Zaujímavosti o tomto meste sú spomenuté už vo vyššie uvedenom sprievodcovi.

My sme prišli do mestečka pomerne neskoro, takže sme sa v ňom dlho nezdržali (vrátili sme sa tam na druhý deň ráno) a vydali sme sa smerom ku kempu v zátoke Prapratno. Je asi 3 km vzdialený od Stonu, ide sa prudšie do kopca po hlavnej ceste a potom je asi 1 km prudký zjazd dole do zátoky. Kemp bol celkom príjemný a už pomerne vyľudnený, mali tam v zátoke pieskovú pláž. Podľa prospektu v sezóne poriadne narvanú. Za noc sme platili 71 kn/ 2 os/ 1 noc/ 1 stan /miestne poplatky.

7. deň Ston – Korčula

Denný sumár
Dátum
6.9.2003 – sobota
Trasa
Ston – Korčula
Vzdialenosť
77 km
Výdavky
40 kn – raňajky (papriky, uhorka, 1 balenie tavených syrov, 2 cibule, 2 malé maslá, 2 bagety, 1l džúsu), 22 kn – zmrzlina a sendvič, 90 kn – večera – pivo, morčacie prsia, obloha, 45 kn – kemp Kalac, Korčula, 40 kn – trajekt Orebic – Korčula / 2 osoby a 2 bicykle
Opravy
2x vyfučaná duša

Dnes sme sa vydali naspäť z Prapratna do Stonu, kde sme si vyšli hore na hradby. Hradby sú tu majestátne, veľmi široké a na niektorých miestach ešte aj oddelené priekopou. Na celých hradbách sme boli len my dvaja (aký rozdiel v porovnaní s Dubrovníkom, kde boli stovky ľudí), mohli sme sa pokochať výhľadmi na záliv, nádrže na získavanie morskej soli a samotné centrum mesta. Tiež je tu františkánsky kláštor, tam sme sa ale pozrieť nemohli, nie je prístupný verejnosti. Starajú sa oň mníšky, ktoré tam aj žijú.

V Stone sme stretli hromadu ďalších cyklistov, ako vyšlo najavo, boli zo zájazdu CK Kudrna. Potom sme sa s nimi polovicu cesty stále obiehali, raz sa zastavili pri hrozne oni, raz my a takto to pokračovalo až po Trstenik, kde sme odbočili z hlavnej cesty a zišli k moru a oni pokračovali ďalej do Orebiču. Pri Trsteniku bola pekná a malá pláž, voda bola priezračná ako v lagúne.

Čo sa týka cesty po Pelješaci, je o niečo užšia, ako na magistrále a sú tam pomerne veľké stupáky. V podstate sa tam stále stúpa už od Stonu až do polovice polostrova, keď sa prehupnete cez sedlo. Úžasný bol zjazd z mestečka Dubrava do Drače pri mori. Tam sme doplnili zásoby vody, vyšliapali k mestu Janjina a potom ešte vyššie nad záliv na druhej strane Pelješacu. Po oboch stranách cesty sa ťahajú vysoké a skalnaté hory.

Pelješac, teda hlavne vnútrozemie, je posiate vinicami, pestuje sa tu červené hrozno (z ktorého sme degustovali, tomu sa prosto nedalo odolať) a z neho sa vyrábajú kvalitné vína. Keď sme vyšliapali naspäť na hlavnú cestu nad Trstenikom, ešte sme netušili, že nás čaká dlhý, skoro 40 minút dlhý výšľap do sedla Pijavičino a to za poriadne pálacieho slnka. Keď sme sa tam konečne vytrepali, prezreli sme si tunajší pamätník obetiam 2. svetovej vojny.

Zo sedla sa schádzalo do dedinky Pijavičino a potom ešte nižšie do Potomje. Ako Peter povedal, v prvej sa “pije víno” a v druhej sa “potom je”. O tom pití to aj platí, lebo tu ponúkali koštovku vína pomaly pri každom druhom dome.

Z Potomje sme ďalej prechádzali okolo dedinky Prizdrina a k Donja Banda a odtiaľ sme opäť šliapali hore po serpentínkach (ešteže sme sa nevracali späť). Napokon sme sa vytrepali do ďalšieho sedla, odkiaľ bol super rýchly zjazd s výhľadom na ostrov Korčula a mesto Orebič, ku ktorému sme smerovali. Pred Orebičom sme nakúpili v diskonte niečo na raňajky a potom sme zišli dolu do mesta k prístavu. Chceli sme sa preplaviť na ostrov Korčula, aby sme trochu vyrovnali časový sklz. Po ceste sme mali okrem iného aj 2 čudné defekty, resp. vyfučanie duší bez príčiny. Nápor na zadnom kolese Petrovho bicykla ventilky jednoznačne zle znášali. V Orebiči sme prešli okolo 3 kempov, v jednom z nich zastali aj kudrňácki cyklisti. Ceny sme ale nezisťovali, fičali sme k prístavu, ešte nám išiel trajekt o 18:30 hod. Na osobu a 1 bicykel je prepravné 20 kn, cesta trvá asi 20 minút a do 28.9. premáva posledný trajekt na Korčulu o 22:00 hod. Keďže sme mali asi hodinu do odchodu, prešli sme sa bicyklami po meste a pobreží, kde je pešia zóna. Bola to pekná prechádzka, popri štrkových aj pieskových plážach, je tam množstvo terás a reštaurácií, stredomorské vily s bujnými záhradami so stĺporadím. Na dovolenku ideálne miesto s množstvom možných výletov (Dubrovník, Korčula, Ostrov Lastovo). Nad mestom sa týči kamenná hora Sv. Ilja (916 m n.m.).

Po 20 minútovej ceste trajektom sme pristáli kus od centra mesta, ale veľmi blízko hotela a kempu Kalac, kde sme stanovali. Prichádzali sme už potme, takže sme mali problém nájsť nám určené miesto na stanovanie v spleti terasiek a lesíkov. Kemp to je pekný, hneď pri ňom je pláž a má aj solídne hygienické zariadenia. Nemenej významná je jeho cena (bol to jeden z luxusnejších kempov a bol najlacnejší zo všetkých).

8. deň Korčula – Vela Luka

Denný sumár
Dátum
7.9.2003 – nedeľa
Trasa
Korčula – Vela Luka
Vzdialenosť
63 km
Výdavky
31 kn – raňajky (šišky, syr, tuniak, chlieb, maslo, zelenina), 6 kn -broskyne 4ks, 100 kn – vodný skúter na 15 minút, 110 kn – večera – pivo, špagety, rybacia polievka, bravčové a príloha, 100 kn – privat Vela Luka

PP – v mape značky freytag berndt je chyba názvu, na ostrove Korčula nie je mesto Igane, ale BLATO

PP – trajekt z Vela Luka na Hvar neberie cyklistov, ani autá, keďže na Hvare neotvárajú rampu a na malé lode bicykle neberú

Dnes sme mali v niečom príjemný a v niečom menej príjemný deň. Začali sme prehliadkou mesta Korčula, ktoré sa niekedy nazýva aj “malý Dubrovník”. Je tiež postavené na výbežku do mora a malo kedysi okolo celého mesta hradby, z ktorých sa zachovali už len bašty. Je tam pekná katedrála Sv. Marka a pri nej údajný rodný dom Marca Pola, slávneho to cestovateľa. Prehliadka mesta aj s raňajkami nám trvala asi 2 a pol hodiny, bolo sa na čo pozerať a prechádzať sa po úzkych uličkách. Okolo mesta a pri meste sú malé a väčšie pláže, more je tu pekné a je tu množstvo apartmánov na súkromí, hotely a kemp Kalac, v ktorom sme spali. Okolo mesta vedie popri mori príjemná cesta pre peších, takže nemusíte mesto obchádzať po rušnej hlavnej ceste. Z Korčuly sme potom pred poludním vyrazili smerom na Vela Luka, do ktorej to je 47 km (samotný ostrov je približne takto dlhý a cca 8 -10 km široký). Pri Korčule je ešte známe letovisko Lombarda, ktoré však nebolo v našom pláne trasy.

Cesta ubiehala (hlavne prvá polovica) relatívne pomaly, bol to samý šlapák (cca 450 m prevýšenie). Najprv sa šliape na Žrnovo, asi 5 km vzdialené od Korčuly smerom do vnútrozemia, potom sme kúsok zišli k dedinke Pupnat, odkiaľ je odbočka na údajne jednu z najkrajších pláží na Korčule s názvom Pupnatska Luka. Sem sme ale nezachádzali, lebo je tam vraj obtiažna šotolinová cesta.

Z Pupnatu sme makali opäť prudko do kopca, spustili sme sa do Čary a odtiaľ do Smokvice. Celá hlavná cesta ide cez vnútrozemie, sem-tam je nejaká odbočka k moru. My sme k moru odbočili v Smokvici (je to asi 13 km zachádzka), zišli sme k mestečku Brna a odtiaľ do Prižby. Na začiatku Prižby je pekné miesto na kúpanie, je tam prepojený malý ostrovček s pevninou, dajú sa tu robiť vodné športy a zaplatiť si potápanie s inštruktorom. My sme si na 15 minút zaplatili vodný skúter a prešli sme sa okolo tunajších mini ostrovčekov, ktoré sú zväčša neobývané a skalnaté. Z Prižby sme potom asi 4 km šliapali do kopca a asi 3 km bol zjazd dolu do mesta Blato (pozor, na mape freytag-berndt je toto mesto označené ako Igane, asi je to chyba, lebo domáci, ktorých sme sa na to opýtali, nemali ani poňatia, čo ten názov znamená a my sme ostali zaskočení, či sme nejakým divným spôsobom nezablúdili). V Blate sú kúpele a liečivé pramene a bahno.

Ďalej je to už skoro stále dolu kopcom do Vela Luka. Do mesta sa dá ísť naľavo cestou, ktorá vedie okolo veľkoskladov a k prístavu, alebo cestou vpravo vedúcou do centra mesta. Cesta na ostrove ubiehala veľmi príjemne, nebolo tu vela áut. Podobne ceny sú tu oveľa nižšie, hlavne čo sa kempov a ubytovania na súkromí týka. Je to vinohradnícka oblasť, po ceste sme sa hojne občerstvovali šťavnatým hroznom. Fíg a figovníkov je tu tiež dosť, niektoré figy sú už usušené priamo na stromoch.

Aj na tomto ostrove, hlavne v časti mesta Blato a pri Prižbe museli byť rozsiahle požiare, dokazovali to celé obhorené kopce a kýpte stromov, ktoré boli v ostrom kontraste s bujnými zelenými lesmi, ktoré sa pred požiarom zachránili.

Náš pôvodný plán bol prejsť trajektom z Vela Luka na ostrov Hvar (do mesta Hvar alebo Stari Grad). Na naše nemilé prekvapenie nám pracovníčka spoločnosti Jadrolinia oznámila, že s bicyklami nás na loď nezoberú. Trajektové spojenie do mesta Hvar síce existuje, ale len pre “persona”, pretože v starom prístave mesta Hvar nespúšťajú rampu, takže bicykle by sa nedali vytiahnuť z útrob lode. Ďalšia možnosť bola ísť nejakou výletnou loďou, ale tam mali zase predpis, že bicykle sa nesmú brať na palubu. Boli sme nesmierne rozčarovaní. Ponúkali nám možnosť ísť trajektom do Splitu, odtiaľ do Starého Gradu. To by znamenalo nasledujúci deň byť cca o 15:00 na Hvare, čo nám nevyhovovalo, lebo už teraz sme mali asi 1 deň časový sklz.

Po miernom zmätkovaní a pobehovaní sme sa rozhodli ísť do kempu, ale prišiel k nám nejaký pán a ponúkol nám relatívne lacné ubytovanie na súkromí (100 kn/ 2os/ 1 noc) a vedel obstojne po česky, takže sa s ním dalo ľahko dohodnúť. Keď sme sa zložili v izbe (spali sme s výhľadom na more), išli sme sa už dosť neskoro prejsť po meste a najesť sa. Dali sme si rybací vývar a špagety, Peter miestnu špecialitu a pivo.

Nakoniec sme sa rozhodli, že ráno skoro vstaneme a pôjdeme naspäť 47 km do Korčuly, odkiaľ mala premávať trajektová linka na ostrov Hvar do Stareho Gradu 1 x za deň (cca o 12:20 hod). Aby som dokončila túto “odyseu”, vo Vela Luke nám nepovedali cenu tohto trajektového spojenia, napriek tomu, že sa jedná o tú istú spoločnosť (Jadrolinia). Takže keď sme sa o 11:20 dovalili do mesta Korčula (zmákli sme to aj s kopcami za 3 hodiny), dozvedeli sme sa, že cena lístka by na 2 osoby a 2 bicykle vyšla až 435 kuna. Za bicykel si zapýtali tolko, čo za auto a to už bolo po sezóne. Táto suma bola pre nás nemysliteľná, najviac nás štvalo, že sme sa ponáhľali do Korčuly, aby sme sa dozvedeli takúto depresívnu informáciu. Ešte jedna možnosť bola odviezť sa do Drvenika na pevninu a odtiaľ do mesta Sućúraj na Hvare, ale to by bola taká strata času, že by sme nestihli už ani ostrov Brač a tak sme sa rozhodli tento pre nás “zakliaty” ostrov z našej cesty vynechať.

9. deň Vela Luka – Živogošće

Denný sumár
Dátum
8.9.2003 – pondelok
Trasa
Vela Luka – Živogošće
Vzdialenosť
63 km
Výdavky
34 kn – raňajky (tuniak v konzerve, nátierkové maslo, maslo, chlieb, 2 x šiška), 80 kn – pizza 2x, pivo, 24 kn – nutela – dobré, keď treba doplniť energiu, 20 kn – doplnok na večeru, 70 kn – kemp Boban, Živogóšče, 120 kn – trajekt Korčula – Drvenik – 2 osoby a 2 bicykle
Opravy
nalomený stojan (Monikin bike – nevydržal záťaž)

Dnes ráno sme mali budíček už o 6:00 hod, aby sme sa do 12:00 hod najneskôr dostali naspäť do mesta Korčula kvôli trajektu (o tom som písala už v predošlý deň). Išli sme priamou cestou bez zachádzok, aj tak nebolo priaznivé počasie na kúpanie, začalo sa mračiť, miestami to vyzeralo na dážď. Rozdiel v trase bol v tom, že sme Blato len obchádzali, neodbočovali sme k moru, ale išli priamo do Smokvice. Tentoraz boli stupáky a zjazdy v opačnom garde, podobne ako aj vietor, ktorý nám v drvivej väčšine času fúkal do protismeru.

Napriek nepriaznivému vetru sme sa do Korčule dostali načas, čo nám v konečnom dôsledku nebolo nič platné, lebo cena trajektu do mesta Stari Grad bola neúnosná.

Tak sme sa pozhovárali s ďalším sólo cestovateľom na bicykli z ČR a išli sme sa najesť. Po 20 minútach krúženia okolo mesta sme našli v bočnej uličke jednu pizzeriu, ešteže sme mali 2 a pol hodiny času do odchodu trajektu na Drvenik, lebo čašníkovi všetko extrémne dlho trvalo (a o.i. pizza za veľa nestála).

Hneď, ako sme sa pobrali na odchod, spustila sa prudká búrka, rýchlo sme zakrývali batožinu protidažďovými obalmi, aj samých seba do pršákov a skryli sme sa v jednej predajni. Už za miernejšieho dažďa sme sa vydali k prístavu Dominče, ktorý je vzdialený asi 3 km od centra a odtiaľ odchádzal náš trajekt. Stále za dažďa sme naložili samých seba a bicykle (cena 120 kn/ 2 os/ 2 bicykle) a vyrazili sme na Drvenik, cesta trvala asi 3 hodiny. V salóne sme zhodili pršáky a snažili sa ako tak zmierniť následky búrky.

Počas cesty sme v niektorých úsekoch videli na ostrov Hvar, niekedy bol zahalený v hmle. Po čase aspoň prestalo pršať, takže sa dalo vyjsť na palubu a pozerať na ostrov a mestečko Sućúraj, kde pristávajú trajekty z Drvenika.

V Drveniku sme sa dlho nezdržiavali, akurát sme si dokúpili nejaké jedlo na večeru a za slabého mrholenia sme vyrazili hľadať kemp v Živogóšći vzdialenom cca 10 km po magistrále smerom na Makarsku. Tento krát sme vyskúšali iný kemp, hneď vedľa toho, kde sme zakempovali minule. Volá sa BOBAN a dali nám dobrú cenu 70kn / 2 os/1 stan/ 1 noc (okrem toho sú tieto kempy prepojené priechodom v plote). Rýchlo sme rozložili stan a dali veci pod apsidu, ktorá by nemala premokať, keďže mraky sa stále preháňali a drobno mrholilo. Ani predpoveď na ďalší deň neveštila nič extra, hovorili, že doobeda má ešte pršať a potom má byť “vedro”. Tak uvidíme, či nás nešálili.

Večer sme sa stihli ešte okúpať v mori, čo bolo príjemné, keďže na pláži nebolo ani nohy. Peter ešte očistil bicykle a ostalo nám dúfať, že v noci nebude liať.

10. deň Živogóšće – Baško Polje

Denný sumár
Dátum
9.9.2003 – utorok
Trasa
Živogóšće – Baško Polje
Vzdialenosť
40 km
Výdavky
27 kn – raňajky (nátierka, 1 tmavý chlieb, 2 x žemľa, 2 x jogurt, keksy), 12 kn – zmrzlina, 22 kn – 1 kg sušené figy a 2 jablká, 123 kn – obed (2 x pivo točeno, 1 x zemiaky, dusená zelenina a kura, 1 x plnený šnicel a hranolky), 81 kn – kemp Baško Polje (2 os/1 noc/1 stan /10 kn príplatok za prvú noc)

Ani dnes nám počasie extrémne neprialo. Ráno zostalo zamračené, postupne síce sem – tam slnko vykuklo, ale mraky rozhodne ostávali na nebi a držali sa okolo masívu Biokovo.

Z kempu sme vyrážali dosť neskoro, lebo sme vstali až o 9:00 hod. Nejako sa nám nechcelo ísť do zamračeného dňa. Prešli sme po magistrále cez všetky časti Živogópšća do Igrane, kde sme zišli dole, nakúpili si jedlo na raňajky a dali si ich na lavičke pri pláži. Cítili sme sa tam ako na česko-slovenskej promenáde. Napriek zamračenému počasiu sa ľudia na pláž vyvalili, po čase aj slnko na chvíľu vykuklo. V Igrane sme vyšliapali strmák ku kostolíku, vedľa ktorého bola dobre zachovalá turecká veža a po magistrále sme prešli do Podgory s úmyslom ľahnúť si na nejakú osamotenú pláž. Tam nás však niekto predbehol, tak sme prešli do Tučepi. Po čase sa však prihnali mraky a spustila sa malá prehánka. Prečkali sme pod stromami a išli sa kúpať ďalej. Takýto telocvik s útekom pod stromy sme si ešte 2 x zopakovali a potom sme sa na to vykašľali a prešli do Makarskej. Trajekt okolo poludnia do Sumartinu na Brači sme už nestihli a posledný išiel okolo 18:00 hod, ale to by sme zase nestihli zájsť za svetla do kempu, tak sme sa rozhodli pre oddychový deň na Makarskej riviére, kde nám už po druhý krát nevyšlo počasie.

Náš plán bol zakempovať v Makarskej, tak sme pomaly prešli po magistrále do centra mesta, v Splitskej banke sme vymenili zvyšné eurá (kurz bol 7,4 kn / 1 EUR) a išli sme na neskorý obed. Konečne mali v menu aj kurča, tak sme si sadli a objednali. Bolo to asi najchutnejšie jedlo, ktoré som v Chorvátsku jedla. Peter sa potom ešte vydal hľadať cyklo obchod, ale nemali tam pre nás potrebné duše. A majiteľ servisu nám potvrdil, že bicykle sa tu používajú akurát tak do obchodu, inak sú na bicyklovanie Chorváti priveľmi leniví.

Asi o 18:00 hod sme sa vydali smerom ku kempu. Opäť sa veľmi nespoliehajte na mapu, je tam uvedený kemp pri mesta Makarska a v Krvavnici. Ani v jednom z nich už nie je otvorený. Najbližší je v 8 km vzdialenom turistickom mestečku Baško Polje. Vyrazili sme tam po magistrále, ale cesta bola dosť rušná, veľa turistov sa asi vracalo naspäť domov.

Kemp v Baško Polje bol plný veľkých stanov rôznych CK, takže sme mali problém nájsť vhodné miesto pre náš stan. Ani hygienické zariadenie (najbližšie k nášmu stanu, o kvalite iných neviem, ale asi budú podobné) nebolo ktovie aké, len jeden splachovací záchod, ostatné “turecké” a vôbec celý areál sa zdal akoby tam socíkovský čas zastal. Cena je 81 kn na 2 os/ 1 stan/ 1 noc, pričom v cene majú čudný príplatok cca 10 kuna za prvú noc. V ostatné noci už toto navýšenie neplatíte. Rýchlo sme teda postavili stan a išli sme sa navečerať na pláž. Vlny burácali o mólo, na ktorom sme sedeli a to sme ešte netušili, čo nás bude čakať v noci.

11. deň Baško Polje – Gornij Humac

Denný sumár
Dátum
10.9.2003 – streda
Trasa
Baško Polje – Gornij Humac
Vzdialenosť
23 km
Výdavky
50 kn – raňajky a časť večere (2 x šiška, 2 x jogurt, 1x sardinky, 1 x chlieb, 2 x cibuľa, ovocie cca 1 kg, 1l džúsu), 100 kn – obed (2 x pivo točeno, polievka, klobásky, chlieb, čaj), 150 kn – privat v Gornij Humac, 82 kn – trajekt Makarska – Sumartin (2 x 22 kn za bicykle a 2 x 19 kn na osoby)

V noci sme mali perný spánok. Okolo polnoci začalo prudko liať, na stan padalo tisíce kvapiek dažďa, takže sa ani spať nedalo. Potom, keď sa voda začala po malých kvapkách dostávať do stanu, keďže dážď začal šibať pod vrchný nepremokavý plášť, začala som už nervóznieť. Blýskalo sa presne nad kempom a hromy burácali rovno do hôr nad nami. Akoby sa búrka nechystala skončiť, točila sa okolo nás a pršalo asi 3 hodiny bez prestávky. My sme “veľmi prezieravo” nechali tašku s oblečením na bicykli aj s ochranným krytom proti dažďu. Ako test to možno bolo dobré, ale zistili sme, že nám nezostala ani jediná suchá vec okrem tých, čo sme mali na sebe v stane. Stan bol celý zašpinený, spacáky vlhké, aj to je možný výsledok kempovania v búrke. Toto vedieť, radšej by sme zaplatili aj 200 kuna za privat a boli by sme v suchu. Ráno však nenaznačovalo zlepšenie počasia, mraky sa stále držali ako pri horách, tak aj nad morom, ale aspoň nepršalo. Rozhodli sme sa, že na Brač pôjdeme tak, či onak. Veď po magistrále by to výhra nebola a aspoň si pozrieme Brač. Trajekt do Sumartinu takto po sezóne odchádza z Makarskej o 9:00 hod najskôr, cesta trvá asi 40 minút.

V Sumartine bol zaujímavejší akurát kostol, ktorý sme si obišli a potom sme sa vydali smerom k mestečku Selca, je to asi 3 km do kopca po hlavnej ceste a nájdete tam kostol celý obložený bielym mramorom. Na Brači sa ťaží biely mramor a je tým aj vo svete známy. Z bračského mramoru bol obložený aj Biely dom vo Washingtone, Ríšsky snem a iné známe budovy. Zo Selci sme vyrazili po hlavnej ceste ďalej. Tu sme stretli skupinu asi 10 – 13 ročných cyklistov s dospelým sprievodom z ČR. Ako sme sa dozvedeli neskôr, boli z plaveckého oddielu a boli tu na sústredení.

Začalo sa opäť výrazne zaťahovať a tak sme šliapli do pedálov, aby nám nezmoklo aj to posledné, čo sme mali na sebe suché. Došli sme do dedinky Gornij Humac, kde sme sa poobzerali a keďže mraky vyzerali čím ďalej tým hrozivejšie, tak sme zapadli do tunajšej Konobe TOMIC, miestnej pivnice. Boli sme radi, že sme vôbec niečo také našli. Normálne mávajú otvorené až od 18:00 hod, ale nás a ďalších 2 cyklistov pohostili aj mimo týchto hodín. Nakoniec sme zistili, že tí dvaja cyklisti sú z ČR a patria k plaveckému sústredeniu.

Napokon sa dážď spustil, my sme si dali na ohni opekané klobásky a polievku a klábosili sme spolu. Keď dážď trochu ustal, českí cyklisti odfrčali dole kopcom na Bol, kde boli ubytovaní a my sme sa rozhodli zostať (za výdatného nabádania domácich), keďže obloha bola naďalej zatiahnutá a bolo otázkou času, kedy sa opäť spustí leja.

Domáci boli milí a nechali nás tu prečkať dážď, ktorý ale im prišiel vhod, keďže už od februára tu poriadne nepršalo. Zato budú mať veľmi sladké víno. Domáci nám dovolili sušiť si oblečenie pri ohni, ukázali nám svoju “kuču”, asi 800 rokov starý dom a pivnicu, kde práve robili víno. Z výparov v pivnici medzi sudmi a kaďami vína sa dalo skoro opiť. V drevenej truhlici mali uložený ovčí syr a pod stropom im viseli na hákoch bravčové šunky. Nakoniec sme u nich (teda vo vedľajšom dome) prespali v apartmáne, ktorý sme vyjednali na cenu 150 kn za oboch.

12. deň Gornij Humac – Čiovo

Denný sumár
Dátum
11.9.2003 – štvrtok
Trasa
Gornij Humac (ostrov Brač) – Čiovo (ostrov pri Trogire)
Vzdialenosť
78 km
Výdavky
35 kn – raňajky a desiata (1 chlieb, 1 nátierka, 3 šišky, 10 dkg salámy, medové perníky, 2 x jogurt, zelenina), 62 kn – obed a večera (nutela, orechové pečivo, žemľa 2x, nátierka, ovocie, zmrzlina), 50 kn – kemp Rožac, Čiovo, 82 kn – trajekt Supetar – Split (2 x 22 kn za bicykle a 2 x 19 kn na osoby)
Opravy
čistenie po daždi, mazanie reťaze

Dnes sme sa konečne po 3 zamračených dňoch prebudili do jasného a pomerne chladného rána. Rozlúčili sme sa s domácimi, ktorí k nám boli takí priateľskí, poďakovali sa a išli si nakúpiť raňajky do tunajšieho obchodu. Potom sme sa vydali ďalej na cestu smerom na Pražnice, ktorá sa podobala na predchádzajúcu dedinu. Vydaté ženičky tu chodia podľa tradície v čiernom, sú tu pekné murované aj mramorom obkladané domy, v strede dedinky je kostol a malé námestie. Asi z dôvodu veľkého sucha tu prišlo jesenné sfarbenie stromov skôr. V Pražnici sme sa naraňajkovali v parku pri kostole a vydali sme sa smer Pučišča. Mesto sa rozkladá okolo malého fjordu a ťaží sa tu biely mramor. To, že sa tu ťaží mramor, je viditeľné všade, lebo je použitý asi na každej stavbe vrátane pouličnej lampy. V meste je tiež kamenárska škola, jediná v Chorvátsku, kde sa mladí majstri učia opracovávať a tesať do mramoru. Nakukli sme aj dovnútra práve v čase praktického vyučovania, takže sme ich zastihli priamo v akcii.

Z Pučišči sme sa vydali ďalej smerom do Postiry. Toto mestečko tiež leží pri mori. Ide sa cestou, ktorá má mierne stúpania a klesania, popri ceste sa ťahajú vinice, ale už nie sú tak prístupné ako tie na Korčuli alebo na Pelješaci. Cesta bola príjemná, slnko nás ohrievalo a bola minimálna premávka na ceste.

V Postire sme sa po dlhšej dobe išli aj okúpať. Ľahli sme si na skaly, lebo pláží tu veľa nenájdete, akurát na opačnej strane ostrova pri Bole (známa piesková pláž Zlatni Rat). Na skalách som rozložila zopár vecí, ktoré boli ešte vlhké a ktoré som nestihla vysušiť pri ohni. Peter našiel peknú lagúnu, do ktorej sa dalo skákať a kde bolo toho viacej na pozeranie ako inde. Po hodine sme sa museli zbaliť a vydať sa k Supetaru, lebo sme chceli stihnúť trajekt do Splitu o 15:00 hod. Popri mori viedla do Supetaru cesta, na 3 km bola štrková, v Splitskej sme už vyšli na asfaltku, prešli sme cez mestečko a ďalej sme išli až do Supetaru k trajektom po kvalitnej ceste. Trajekt stál 82 kún a dalo sa platiť aj kartou. Počas sezóny chodí veľa krát do dňa, mimo sezóny každé 2-3 hodiny, plavba trvá asi 1 hodinu.

Celkový dojem z ostrova Brač bol veľmi dobrý, je to relatívne čistý ostrov a takto mimo hlavnú sezónu aj pokojný. Dalo by sa tu stráviť aj viac dní, keby nebolo včerajšieho dažďa, ktorý nás zdržal, stihli by sem prejsť viacero zaujímavých miest na ostrove. Sú tu pekné trasy, napr. výšľap na najvyššiu horu ostrova Vidova gora (780 m.n.m.), až na vrchol vedie asfaltová cesta. Blízko je aj vari najfotografovanejšia pláž v Chorvátsku – turisticky veľmi navštevovaný Zlatni Rat. Toto miesto sme navštívili už v minulosti, takže sme nemuseli robiť zachádzku. Je to strmo dole k moru a potom výšľap tou istou cestou hore. Ďalej sú tu zaujímavé mestečká Milna a Sutivan, ale na tie nám už žiaľ nevyšiel čas.

Po príjazde do Splitu sme sa v meste dlho nezdržiavali, prehliadku sme už mali za sebou a tak sme sa snažili čo najrýchlejšie z tohto priveľmi rušného mesta plného áut vypadnúť. Dali sme sa smerom na Rjeku a Solin, lebo sme si chceli pozrieť rozsiahle pozostatky rímskeho sídla Salona. Treba sa pri výjazde zo Splitu držať smeru na Solin, čo je vlastne akési predmestie Splitu a zároveň sledovať nie veľmi výrazné cedule SALONA. Je to asi 1 km za Splitom.

Areál je ozaj veliký. Ak idete hlavným vchodom, prídete hneď k nekropole a rímskym hrobkám. Tu sa niekedy platí, niekedy neplatí vstupné 10kn/ 1 os. My sme to mali grátis a aj bicykle nám postrážili. Tiež tam majú na predaj mapy celého areálu v mnohých jazykoch, vrátane slovenčiny. Tak to bolo ozaj príjemné prekvapenie. Mapa stála 3 kuny. Ďalej sa pokračovalo cestou po hradbách, kde bolo vidieť pozostatky rímskych kúpeľov, vrátane kanálov, ďalej baziliky a asi 1 km po kamenistej ceste vás privedie k pozostatkom veľkého rímskeho amfiteátra, kde sa zmestilo asi 20 tisíc ľudí. Salona mala v čase najväčšieho rozkvetu až 60 tisíc obyvateľov, je to pôsobivé miesto, človek tu cíti atmosféru čias dávno minulých. Jednotlivé miesta spájala kamenná cesta. V čase našej návštevy tu nebolo veľa turistov, možno to bolo spôsobené tým, že sme prišli až o 18:00 hod (v lete majú otvorené až do 20:00 hod).

Zo Salony sme prešli bočnou cestou cez Kaštela, ale tým, že je táto cesta tak blízko industriálnym častiam Splitu, bolo to poriadne cítiť na hustote premávky a smrade z áut a autobusov. Stále okolo nás prúdili autá a k tomu ešte to ich maniakálne trúbenie!!!

Krvopotne a v smogovom opare sme konečne prišli do Trogiru, už sa zmrákalo, takže sme sa nezdržiavali jeho prehliadkou, okrem toho po cestách prúdili a vytrubovali autá, nemali sme ani ako zastaviť, natož sa obzerať okolo seba. Prešli sme cez most na ostrov Čiovo, kde sme po cca 2,5 km našli kemp ROŽAC. Ďalších cca 3 km je nejaký iný kemp, ale už bola tma, tak sme radšej ostali v tomto. Kemp stojí na 1 noc a 2 osoby asi 80 kn, ale my sme dostali špeciálnu cenu 50 kn. Okrem toho si tu vymysleli taxu na bicykle. Potrebujú zarábať, čo už.

Hygienické zariadenia mali tú výhodu, že boli zásobované teplou vodou z mestského vodovodu, takže tiekla stále. Inak tam nemali ani mydlo, ani WC papier, dokonca záchody nemali ani dosku na sedenie. Bolo to akési polodokončené, robili tam ešte úpravy. Okrem toho polohou tento kemp až tak výhodný nebol, hučali tu autá a skútre z blízkej cesty a oproti bol prístav, kde hučali lode. Blízko Trogiru je aj letisko, ale lietadiel tam večer veľa nepristávalo.

Ešte poznámka k trúbeniu – klaksón tu využívajú na všeličo. Namiesto pokrikovania na peknú babu zatrúbia. Keď chcú niekoho pozdraviť, zatrúbia. Keď chcú niekoho predbehnúť alebo obehnúť, zatrúbia. Keď sú nahnenvani, trúbia. Podľa toho, na čo chcú klaksón použiť, zvolia aj intenzitu. No a najhoršie je, keď vám takto za chrbtom zatrúbi kamión. To je na infarkt a zletenie do zrázu pri ceste.

13. deň Čiovo – Vodice

Denný sumár
Dátum
12.9.2003 – piatok
Trasa
Čiovo – Vodice
Vzdialenosť
91 km
Výdavky
51 kn – raňajky a obed (ovocie, zelenina, pečivo, koláč, šunka, maslo, nátierka, 1l mlieka), 16 kn – zmrzlina (4 kopčeky), 26 kn – večera (pečivo a jogurty), 71 kn – kemp IMPERIAL, Vodice
Opravy
začala fučať už aj kvalitnejšia duša – vyčistenie ventilku od soli a prachu

Dnes ráno sme relatívne skoro (8:30 hod) vypadli z kempu a išli cca 2 km späť do centra Trogiru. V Trogire, meste vyhlásenom UNESCO za svetové kultúrne dedičstvo, bolo čo pozerať. Katedrála Sv. Vavrinca bola krásna, mala zdobený portál, ale vežu práve rekonštruovali, takže bola obložená lešením. Pridali sme sa nenápadne k malej skupinke turistov, ktorí mali anglicky hovoriacu sprievodkyňu, takže sme si o katedrále a radnici aj čo to vypočuli. Po nábreží sa dalo prejsť na bicykli, prešli sme okolo pozostatkov pevnosti a bašty. Stihli sme sa ešte poprechádzať po starých uličkách, kde už bolo viacej turistov aj domácich, množstvo obchodíkov, barov a reštaurácií. Cez Kopnena vrata sme vyšli von z pešej zóny na trh. Na trhu ženičky v čiernom predávali rôzne ovocie, zeleninu, pečivo, syry a tak sme si tu nakúpili jedlo na raňajky a v prístave na odľahlejšom mieste pri malých loďkách sme sa najedli. Okolo nás obchádzali hladné holuby a čakali, kedy už konečne odídeme, aby sa mohli vrhnúť na naše omrvinky. Staré mesto Trogir sa oplatí vidieť, dá sa zájsť aj na ostrov Čiovo, kde sú údajne pekné pláže.

Z Trogiru sme vychádzali rušnou a úzkou cestou smerom na Šibenik. Dalo sa odbočiť na cestu popri pobreží cez letovisko Modena, ale potom sme museli pokračovať opäť po hlavnej. Dali sme sa na smer Marina, pri tomto zálive a prístave cesta odbočuje od mora a prechádza cez vnútrozemie a dedinky ako Poljic a Svinca k Rogoznici, kde je pekná zátoka. Tu sme sa dlho nezastavovali, lebo pláže boli blízko cesty alebo k nim bolo treba zachádzať. Prešli sme k letovisku Primošten, cestou je naň pekný výhľad. V minulosti to bol ostrov, ktorý umelou hrádzou spojili s pevninou. Mestečko má opevnenie a na vrchole sa rozkladá kostol a cintorín. Inak to bola kedysi rybárska dedina, ktorá sa zmenila prílevom turistov.

Ďalej sme z Primoštenu pokračovali po magistrále smerom na Grebašticu. Tu už pokračovala cesta popri mori, ale väčšinou tam boli len skaly a na nich prilepení ježkovia. To by ani nebola prekážka, ale začalo sa opäť zaťahovať a výraznejšie sa ochladilo, takže aj keď sme na chvíľu zišli k moru na pekné ploché skaly, kde sme sa najedli, z kúpania nič nebolo.

Z Grebaštice to bolo už len 20 km do Šibeniku, kde sme si urobili v ten deň tretiu prehliadku mesta. Aj tak sa nedalo nič iné robiť, počasie na kúpanie vhodné nebolo. Šibenik je odlišný od iných miest, ktoré sme doteraz videli. Je to najstaršia slovanská osada na jadranskom pobreží. Aj jeho architektúra sa výrazne odlišuje od iných miest. Je tam nádherná stavba – katedrála Sv. Jakova. Tak krásne zvonka vyzdobenú katedrálu, s množstvom detailov som ešte nevidela. Vnútro je ale o to chudobnejšie. Celá katedrála je postavená z mramoru dovezeného z Braču. Na stavbu použili minimum dreva, lebo obava z ničivého požiaru bola priveľká.

Ďalej sú v Šibeniku aj iné kostoly, okolo ktorých sme prešli, niektoré boli zatvorené. Hore na kopci sa rozkladá pevnosť, platí sa vstupné 8 kn/ 1 osoba. Ako stavba je to dosť o ničom, zopár múrov a veľa rozbitého skla, ale je z nej dobrý výhľad na všetky okolité ostrovy a polostrovy a Šibenický most. Cez presvitajúce slnko sme videli vzdialenú búrku a tak sme dúfali, že sa nepresunie našim smerom.

V Šibeniku bolo tiež zamračené, tak sme sa okolo nábrežia previezli na bicykli, vliezli sme aj do uličiek a pešej zóny a potom sme vyrazili ďalej smerom na Zadar. Pri zjazdne dole a pri prechode mosta sme mali krásny západ slnka. Cez miestami pretrhané mraky bolo gýčovo osvetlené a prežiarené nebo.

Pri prejazde mosta sme si už museli zapnúť blikačky, lebo sa zotmelo a odbočili sme smerom na Srimu, kde mal byť kemp. Kemp tam aj bol, ale “pofidérny”, tak sem išli ďalej a natrafili sme na ceduľu Kemp Imperial. To už bola skoro tma, ale 2 km do kempu sme prešli rýchlo. Kemp bol pri Vodiciach, prímorskom letovisku, do ktorého viedla popri mori cesta pre peších aj cyklistov. Stál nás 71 kn na noc aj s ich pobytovými taxami. Mali tam ešte 10 kn prirážku podľa toho, či chcete stan rozložiť v Zona I. (pri mori) alebo v Zona II. (cca 20 m od mora).

14. deň Vodice – Pašman

Denný sumár
Dátum
13.9.2003 – sobota
Trasa
Vodice – Pašman (ostrov Pašman)
Vzdialenosť
66 km
Výdavky
71 kn – raňajky a večera (rybia konzerva, 2 x malé maslo, 1l džús, 2 x orechové pečivo, 1 chlieb, pomazánka, 2 veľké jogurty, nutela), 125 kn – obed v Pakoštane (1x biftek a slíže, 1 x polievka, 1 x rybací perkelt, 3 x palacinky), 31 kn – ovocný pohár a čaj, 60 kn – kemp pri meste Pašman (ostrov Pašman), 30 kn – trajekt Biograd na Moru – Tkon (Pašman)

Ráno bolo opäť chladné a ufúkané. Museli sme nahodiť na seba dlhý rukáv a bundy. Počas noci “bura” nafúkala mraky z pevniny a vyzeralo to tak, že sa slnko na dlho neukáže. Vstali sme už o 7:00 hod a vyrazili sme popri pláži smerom na Vodice. Mesto malo upravené plochy na kúpanie a ležanie. Z Vodíc sa dalo prejsť spevnenou cestou do dediny Tribunj a odtiaľ sme išli po vedľajšej ceste, kde sme sa výdatne najedli sladkých fíg a hrozna, smerom na Tisno. Pri spojnici s hlavnou cestou sme odbočili na Zadar, už po hlavnej, keďže cesta na Tisno a Murter je slepá, končí pri mori. Po hlavnej sme prešli do Pirovacu, kde sme narazili na miestnu slávnosť. Na námestí sa zhromaždila celá dedina, tancovali tu mierne nekoordinovane malé mažoretky, miestny orchester vyhrával do taktu a aj ženy v krojoch nám čosi zaspievali po chorvátsky. Ženy v čiernych šatách stáli popri námestí a zaujato pozorovali kultúrny program. Postupne sa celá procesia presunula k miestnej škole a ako vyšlo najavo, bolo to otvorenie zrenovovanej školy.

Z Pirovacu sa išlo ďalej po hlavnej smerom na Drage a Pakoštane. Po ceste bolo niekoľko odbočiek na Vransko jazero, ale cesta je tam štrková s veľkými a ostrými kameňmi a my sme sa tam naložení zabárali, tak sme sa po chvíli vrátili na hlavnú. Kúsok pred mestom Pakoštane je už Vransko jazero vidieť aj z cesty a je tam odbočka až k nemu. Popri jazere sú vinohrady a políčka.

V Pakoštane sme sa najedli v reštaurácii Restoran Dalmatinac. Obsluhujúci boli tak trochu exoti, ale sympatickí, jeden z nich sa nás asi 4x opýtal, či nám chutilo, až sme ho začali podozrievať, či nám niečo nedal do jedla. Potom z neho vyliezlo, že palacinky opekal on sám, tak sa potreboval asi uistiť, či ich opiekol správne. Tentoraz sme si dali miestne jedlá, polievku, ako dezert palacinky. Peter mal biftek so slížmi a omáčkou a ja rybací perkelt s kukuričnou polentou a chlebom. Bolo to dobré, až na to, že tá ryba mala nesmierne veľa malých kostičiek.

Z Pakoštane je to asi 3 km do Biogradu na moru, odkiaľ premávajú trajekty na ostrov Pašman. Trajekt pre 2 osoby a 2 bicykle stál 30 kn a premával aj po sezóne relatívne často. Z tohto mesta sa dajú robiť výlety do národného parku Kornati, celodenný výlet stojí na osobu asi 150 kn. Nám išiel trajekt o 16:45, takže sme mali cca 1 hodinu na pofľakovanie po meste. Biograd bolo kedysi najvýznamnejšie mesto v tejto časti Dalmácie, ale potom, ako ho asi 2 x zrovnali so zemou, sa už z toho nespamätalo a túto pozíciu prenechalo neďalekému Zadaru.

Plavba do mesta Tkon na ostrove Pakoštan trvala asi 20 minút. Kedysi boli ostrovy Pašman a Ugljan jedným ostrovom, ale v minulosti vybagrovali v jeho strede kanál, aby sa dalo jednoduchšie prechádzať loďami na ostrov Dugi Otok a na Kornati. Tieto dva ostrovy sú z jednej strany chránené pevninou a z tejto strany sú aj obývané a z druhej strany sú pred nápormi vetra od mora chránené ostrovom Dugi Otok. Ľudia na ostrovoch sa živia prevažne vinohradníctvom a poľnohospodárstvom, po ceste sme videli mnoho políčok a vinohradov.

V Tkone bol na nejakej záhrade kemp Adriana, ale nepozdával sa nám. Mali sme do zotmenia ešte dosť času, tak sme sa dali smerom na Pašman, kde mal byť kemp Lučina. Mesto Pašman je od Tkonu vzdialené asi 6 km, po ceste je odbočka strmo do kopca na Dominikanski samostan (kláštor). Býva do 18:00 hod otvorený, okrem nedele, ale my sme prišli tesne pred šiestou, takže na naše zvonenie nereagovali. Prešli sme okolo jeho hrubých múrov a spustili sa späť prudkým kopcom na hlavnú cestu.

V Pašmane je potom odbočka aj na Františkánsky kláštor. Kemp Lučina sme napokon našli, ale už ho zatvárali, takže nás ani neubytovali. Hneď vedľa bol ďalší, ale cenu nám povedať nevedeli, lebo šéf nebol doma. Tak sme sa rozložili a najedli. Je to len 1* kemp, čo sa prejavilo aj na úrovni hygienických zariadení. Neviem, asi majú problém so sladkou vodou, lebo voda v sprchách a umývadlách bola miešaná sladkoslaná. To sme sa ani sprchovať nemuseli, stačilo vliezť do mora, efekt by bol podobný.

15. deň Pašman – Zaton

Denný sumár
Dátum
14.9.2003 – nedeľa
Trasa
Pašman (ostrov Pašman) – Zaton
Vzdialenosť
66 km
Výdavky
17 kn – raňajky (nátierka, 1 chlieb, 1 orechový rohlík), 140 kn – večera v Konoba Anna (špagety Bolognese, biftek a príloha, polievka), 10 kn – vstupné do rotundy Sv. Donáta v Zadare, 77 kn – kemp ZATON, 46 kn – trajekt Preko (ostrov Ugljan) – Zadar

Dnes v noci opäť fúkal silný vietor a taký ostal aj ráno pri balení a odchode z kempu. Z Pašmanu sme vyrazili smerom na mesto Preko, odkiaľ odchádzajú trajekty do Zadaru. Mesto Preko je už na ostrove Ugljan. Celá cesta nám trvala asi 2 hodiny velmi ležérnym tempom. Je to asi 25 km po miernom teréne, skôr je to po rovine, sem tam nejaký kopček. Keby bolo dobré počasie, dali by sa tu nájsť aj pekné miesta na kúpanie.

Za dedinkou Ždrelac je 250 m dlhý most spájajúci oba ostrovy. Most vedie ponad umelo vytvorený prieplav pre lode. Aj sme sa z neho pozerali zhora na plachetnice a výletné lode, ktoré popod nás preplávali. Od mostu to bolo už len pár kilometrov do mesta Kali a Preko. V Preku sme kúpili lístky na trajekt do Zadaru za 46 kuna pre oboch a bicykle. Mali sme asi 1 hodinu čas do jeho odchodu, tak sme sa na bicykli previezli popri mori. V tomto čase mali všade na mólach drevené sudy, ktoré sme videli jednak oblievať vodou a jednak do nich vodu liať. Opýtali sme sa, na čo to robia a zistili sme, že v lete sa drevo suda stiahne a vytvoria sa medzery. A aby nové víno nevytieklo, treba sud opäť roztiahnuť.

Ostrovy Pašman a Ugljan až tak zaujímavé neboli, ale ak sa chcete vyhnúť premávke na pevnine, je to príjemné spestrenie cesty a ani trajekty nie sú tak drahé.

Po príchode do Zadaru nám konečne začalo intenzívne svietiť slnko. Zhodili sme bundy a mikiny a mohli sme byť len tak v krátkom rukáve. Keďže bola nedeľa a obchody boli pozatvárané, aj ľudí v centre mesta bolo pomenej. Boli sme si pozrieť 5 studní, ktoré kedysi zásobovali celé staré mesto pitnou vodou, ďalej zvyšky mestského opevnenia so strážnou vežou a neďaleký park. Prešli sme k rotunde Sv. Donáta, ktorá je postavená na pozostatkoch antického fóra. Časť pozostatkov bolo použitých aj ako stavebný materiál vo vnútri, napr. časti kamenných ornamentov, stĺpy a pod. Stavba je zaujímavejšia skôr zvonka, pôsobí mohutným dojmom. Vo vnútri nemá žiadnu výzdobu a v súčasnosti sa tam konajú koncerty. Do rotundy sa platí vstupné 5 kn na 1 osobu.

V starom meste je ešte mnoho iných kostolov, ale je ich toľko, že som stratila prehľad, ktorý sa ako volá. Staré mesto sa rozkladá na polostrove, takže sa dá z neho ľahko vyjsť k pobrežnému mólu a prístavu, kde pristávajú aj trajekty. Tiež zo Zadaru sa poriadajú celodenné výlety do NP Kornati, ak by vám zvýšil čas.

Po prehliadke mesta sme sa v Zadare dlho nezdržiavali (aj tak bolo všetko pozatvárané) a vydali sme sa smerom na Zaton a Nin. Tu niekde sme chceli aj zakempovať.

V Zatone je veľká piesková pláž, ale je vhodná tak akurát pre malé deti, ide sa vyše 50 m vo vode a voda je stále ledva po pás. Majú tu tiež špeciálnu pláž vyhradenú na kúpanie psov. Blízko je veľký kempingový komplex Holiday village Zaton. Kemp stojí 77 kn pre oboch, pokiaľ máte miesto vzdialené od mora. Pri mori je to podstatne vyššia čiastka. Má aj slušné hygienické zariadenia a poskytuje veľa ďalších služieb. Napr. tenisové kurty, jazdy na koni, plážový volejbal a iné. Je to také malé turistické mestečko pre celú rodinu.

16. deň – Zaton – Zadar

Denný sumár
Dátum
15.9.2003 – pondelok
Trasa
Vzdialenosť
42 km + 21 km v BA
Výdavky
4 kn – raňajky raňajky a desiata (1l mlieka, 2x šiška, chlieb, šunka, nátierka, 2 x jogurt

Konečne dnes nefučí studený vietor a na nebi ani mráčika. Škoda len, že slnko svieti až v deň nášho odchodu.

Dnes o 20:00 hod máme odlet z letiska blízko Zadaru. Asi 2 km od kempu je starobylé a kedysi významné mestečko Nin. Založili ho kmene Liburnov a Rímania rozvoj mesta ďalej podporovali, o čom svedčia aj pozostatky Dianinho chrámu, amfiteátru, fóra a nekropol. Na rímskych pozostatkoch je postavená najmenšia katedrála na svete – Kostol Sv. Kríža, najvýznamnejšie dielo starochorvátskeho staviteľstva. Vznikol okolo roku 800 a bol sídlom biskupa, preto je naďalej považovaný za katedrálu. Kúsok od neho je aj kostol Sv. Anselma, kde sa nachádza klenotnica so striebornými a zlatými predmetmi, vstupné je 10 kn/ 1 osoba. Z Ninu, kde sme si nakúpili aj jedlo na raňajky, sme sa vydali smerom k Zadaru. Asi po 4 km sme odbočili na Punta Skala, kde je pobrežie skalnaté a teda aj voda je tam dostatočne hlboká na plávanie.

Cestou sme chceli zájsť aj na Bakonjačko Blato, čo má byť plytké jazero, ktoré sa plní vodou len počas daždivého obdobia. Ale ako nám domáci s úsmevom na tvári povedali, voda tam nebola už asi 10 rokov, takže ho pomaly nerozoznáte od okolitého kraja.

Zadarské letisko je asi 10 km za Zadarom a je menšie ako naše bratislavské. Dokonca ani zmenáreň tam nemali. Hádam nám zvyšné kuny vymenia aj v nejakej slovenskej banke. Na letisko sme prišli asi o 2,30 hodiny skôr, tak sme urobili úpravy bicyklov a batožiny a čakali sme na check-in. Konečne začali s odberom batožiny, s bicyklami sme problém nemali, hlavne keď sme im povedali, že sme si ich týmto istým spôsobom už doviezli z Bratislavy do Splitu. Bez reptania nám ich naložili. Za nadváhu sme ani tentoraz neplatili.

Dojedli sme ešte zvyšky zásob a presunuli sa pomaly k lietadlu. Let bol tentoraz úplne o inom, odlietali sme dosť neskoro (o 20:00 hod) a obloha bola bez mrakov po celý čas letu. Takže žiadne nápory vetra, žiadne turbulencie, ale krásne pohľady na západ slnka a osvetlené mestá pod nami. Do BA sme prileteli o 21:30 hod, naložili sme si naspäť bagáž a namontovali blikačky a pedále. V tento deň bol sviatok, to bolo naše jediné šťastie, lebo bolo na cestách o tejto hodine málo áut, takže cesta naprieč Bratislavou prebehla bez väčších problémov napriek tme a chladu.

Tak, šťastne sme dorazili a už sme začali plánovať aj cestu na ďalší rok (pozri Sardínia 2004).

Praktické poznámky (PP)

čo je užitočné vedieť pri plánovaní cesty:

– ak prilietate do Chorvátska v nedeľu, je vhodné si zameniť aspoň minimálny obnos peňazí už na letisku, v nedelu totiž bývajú banky aj zmenárne v mestách zatvorené,

– najlepšie je mať so sebou menu EUR, má najvýhodnejší kurz, s medzinárodnými platobnými kartami sa nedá platiť vždy a všade; v čase našej dovolenky bol kurz 7,40 kuna za 1 EUR,

– je dobré mať so sebou sprievodcov (myslím knižných), nazháňali sme sa ich dosť, ale ani jeden sme nenašli úplne komplexný a preto sme si zobrali dva – jeden s lepším popisom zaujímavostí a druhý s lepšími praktickými informáciami (Nelles “Chorvatské pobřeží Jadranu, Dlamácie” a Jaroslav Swajko “Chorvatsko”, vyd. RO-TO-M)),

– cenovo výhodnejšie je nakupovať v supermarketoch a väčších obchodoch, ako v kempoch a pouličných stánkoch,

– zoberte si so sebou aspoň tri náhradné duše (myslím pre dvojicu, nie pre jednotlivca), ale nech sú čo najkvalitnejšie, my sme mali problémy s dušami s kovovým šrobovateľným ventilkom, nevydržali teplotnú ani váhovú záťaž,

– taktiež majte určite so sebou dostatok mazadla na reťaz, pretože v suchom počasí rýchlo vyschla a zaniesla sa a potom sa ťažšie šliapalo,

– na Chorvátskom pobreží (hádam okrem Splitu a Zadaru) nie sú takmer žiadne cyklo obchody nášho typu, teda nečakajte, že v obchode, kde majú vystavené bicykle, nájdete aj náhradné diely; je dobré mať všetky potrebnosti v dostatočnom množstve so sebou,

– s pitnou vodou nie je po celom pobreží a na ostrovoch problém, dá sa nabrať v ktorejkoľvek reštaurácii alebo v kempe, obchode, s tým sme ozaj problém nemali ani my, ani naše črevá,

– asi najvhodnejšia doba na cyklistiku po Chorvátsku je koniec augusta a september, i keď sa vám môže stať, že chytíte škaredé počasie; má to ale tú výhodu, že po magistrále, ktorá je vlastne jedinou cestou v tejto časti Chorvátska, jazdí oveľa menej áut, o ostrovoch ani nehovoriac; celkovo je lepšie zaradiť do cyklo trasy ostrovy a na pevnine sa zdržiavať čo najmenej,

– je dobré mať so sebou kvalitnú prednú tašku na riadidlá a oxeroxované časti mapy na formát, ktorý sa dá vložiť pod PVC obal prichytený na prednú tašku; potom stačí už len xeroxy vymieňať,

– my sme používali mapu Freytag&Berndt “Chorvátske pobřeží , Dalmácie” v mierke 1:250.000, ale dostať z tejto istej firmy aj v mierke 1:100.000 a tú doporučujeme,

– magistrála je jednoprúdová cesta, krajnica pre cyklistov tu nie je a aj keď je, lepšie je ísť mimo nej, lebo jednak je tam dosť veľa úlomkov skla a jednak by sa našli chytráci vodiči, ktorí by vás radi aj z krajnice vytlačili; cesta je po jednej strane lemovaná vysokými horami a na druhej strane morským pobrežím,

– terén na celom úseku dalmatskej časti magistrály, ktorým sme prešli, je viac menej kopcovitý, ale stúpania sú vo väčšine prípadov postupné, nie sú to extrémne prudké výšľapy; zjazdy sú ale o to príjemnejšie, hlavne keď je na magistrále zmenšená premávka; dosť neohľaduplní sú chorvátski vodiči (česť výnimkám), ktorí prefrčia bez spomalenia okolo cyklistu a tiež býva nepríjemný nárazový bočný vietor, ktorý vie poriadne destabilizovať riadidlá bicykla,

– je výhodné, ak si pobalíte oblečenie do cyklistických tašiek v igelitkách, budete tak mať porobené balíčky a nebudete riskovať, že vám šaty pri prudkom daždi zmoknú,

www.jadrolinija.hr – ak nechcete byť nemilo prekvapení, na tejto adrese sa dajú zistiť trajekty spoločnosti Jadrolinija. Ešte jedna spoločnosť Mediteranska prevádzkuje trajekty, ale jej internetovú adresu si treba zistiť. Tieto dve plavebné spoločnosti sú si asi veľkou konkurenciou, takže o sebe navzájom veľa informácií neposkytujú.

Zoznam kempov

KEMP GALEB
Vukovarska bb, HR – 213 10 OMIŠ, Tel: +385-21-864 430, Fax: +385-21-862 300
http://www.kamp.galeb.hr/
e-mail: camping@galeb.hr

KEMP DOLE
21331 – Živogošče, tel: +385-21-628 749, fax: +385-21-628 750
auto-camp.dole@st.hinet.hr

Camp SOLITUDO
Vatroslava Lisinskoga 17, 20000 Dubrovnik, tel: +385-20-448 686

Auto camp Prapratno
20230 STON, Pelješac, tel: +385-20-754 000,fax: +385-20-754 344
www.prapratnohr.homestead.com

Auto camp KALAC
Korčula, Tel: +385-20-711 182, 726 336, Fax: +385-20-711 746

KAMP Baško Polje
213 20 Baška Voda, Hrvatska, tel/ fax: (+385) 021-612-329

Konoba TOMIC
Gornij Humac, Mob: +385-91-225 11 99, 225 11 77
http://www.konobatomic.com/
e-mail: info@konobatomic.com

Auto-camp ROŽAC
Čiovo, Tel: +385-98-500 756
www.camp-rozac.hr

Auto camp IMPERIAL
Vodice, Tel: +385-22-218 133, 218 155 (centrála Rivijera – Šibenik)
alebo Hotel IMPERIAL, Vodice – 022-454 454

Holiday village Zaton Camping
232 32 Nin, Tel: +385-23-280 280, 280 215, 280 304
http://www.zaton.hr/
e-mail: camping@zaton.hr

Užitočné linky

Na týchto linkách môžete nájsť zaujímavé informácie o Chorvátsku:

 

Dôležité telefónne čísla:

Slovenské veľvyslanectvo v Chorvátsku, Prilaz Gjure Deželica, 41 000 Záhreb: +385-(0)1-6311 000, 111 alebo 484 8943
Polícia: 92
Požiarnici: 93
Prvá pomoc: 94
Pomoc na cestách: 987
Informácie pre turistov v Chorvátsku: 0800 200 200
Informácie o medzimestských číslach: 988
Informácie o medzinárodných číslach: 989
0 Comments

No Comment.