Korzika

Korzika je 4. najväčší ostrov v Stredozemnom mori. Tvarom pripomína zaťatú päsť so vztýčeným palcom. Názov sa odvodzuje z viacerých legiend. Jedna z nich hovorí, že Grék Herkules mal s bohyňou Minervou dvoch synov, ktorým dal meno Corsus a Sardus. Neskôr ich poslal po mori na západ, kde mali osídliť dva neznáme ostrovy. Od tejto doby sa ostrovy nazývajú Sardínia a Korzika. Iná verzia hovorí, že v Tróji žil statočný mladík Corsus, ktorý doprevádzal po západných moriach hrdinu Aenea. Počas jednej z ciest sa stretol s krásnou Sicou, vnučkou zakladateľky Kartága – Didony. Na prvý pohľad sa do seba zamilovali. Dido ale láske nepriala, preto Corsus uniesol svoju milú na ostrov, ktorý sa odvtedy volá Cors-Sica.

Celkový sumár
Dátum
30.8.- 15.9.2002
Prevýšenie
cca 8.000 m
Vzdialenosť
cca 835 km
Plocha ostrova
8778 km2
Dĺžka ostrova
183 km
Šírka ostrova
83 km
Počet obyv.
cca 260.000 ( z toho 110.000 žije v dvoch najväčších mestách v Ajaccio a Bastia)
Hustota obyv.
27 ľudí / km2
Počet turistov
cca 2 milióny ročne

1. a 2. cesta na Korziku

prekonaný úsek na bicykloch asi 20 km

Konečne sme sa vydali na dlho očakávanú dovolenku s bicyklami na Korziku. Išli sme s CK Kudrna, je to česká cestovná kancelária, ktorá sa už dlhšiu dobu venuje outdoorovým zájazdom a zatiaľ sme na ňu počuli len dobré referencie.

Pre CK sme sa rozhodli aj preto, lebo sme mali problém dopraviť sa na Korziku s bicyklami na vlastnú päsť. Buď sa bicykle nemohli zobrať do toho istého vlaku, ktorým by sme išli my, alebo sa bicykle nebrali vôbec. Začiatky cesty neboli bez problémov. Kúsok po rakúskych hraniciach sme stáli, lebo bolo treba niečo opraviť na autobuse. Potom v noci sme opäť niekoľko krát stáli, tento krát problém s motorom. S istými ťažkosťami (zaseknutý spodok autobusu) sme sa 31.8. nalodili na trajekt spoločnosti MOBY LINE. Cesta trajektom z talianskeho Livorna do Bastie na Korzike trvala asi 4 hodiny. Po príchode do Bastie sme mali opäť nútenú prestávku, keďže sme museli definitívne a za svetla vyriešiť, či sa autobus dá alebo nedá opraviť. Chvalabohu, dal sa opraviť. Vyrazili sme teda 30 km z Bastie smerom na údolie rieky Asco. Tam sme prvú noc aj bivakovali. Vyrazili sme ešte na bicykloch do dedinky Asco (cca 20 km) a potom sme odbočili na dedinky Moltifao a Castifao. Boli tam zrúcaniny kláštora a cestou hore sme našli aj mršinu kravy (dalo by sa skôr povedať zacítili), ktoré sa tam inak v živej podobe spokojne pasú na kýpťoch trávy. Na miesto bivaku sme prišli už za tmy a neskoro, takže večera sa nám neušla, lebo na nás zabudli a naše porcie rozdelili iným hladošom. Po iné dni sme si dali večeru už radšej odkladať, keďže sa nám pravidelne darilo chodiť neskoro.

V tomto období je inak Korzika dosť vyprahnutá, ale zato tu dozrievajú gaštany, figy, černice a sladučké hrozno.

Ešte spomeniem, že sme mali so sebou aj knižného sprievodcu o Korzike z edície Rough Guides, ktorý je v českom jazyku, je prehľadný aj s obsahom a je v ňom množstvo informácií aj o histórii jednotlivých miest, aj o rôznych zaujímavostiach a možnostiach na ubytovanie a stravovanie spolu s telefónnymi číslami.

Rovnako aj cestovná kancelária mala pripravené oxeroxované materiály a mapy, ktoré nám hneď na začiatku rozdali. Na tomto mieste uvediem aj zopár informácií o fungovaní na zájazde. Cestovná kancelária Kudrna má dlhú históriu v organizovaní outdoorových zájazdov, čo sa aj prejavilo na kvalite zájazdu. Mali dobre zorganizované jednotlivé etapy cesty, dali k dispozícii aj čísla na mobilné telefóny sprievodcov, čo bolo výborné v prípade, keď sme sa oneskorili alebo nevedeli nájsť kemp. Chodil s nami sprievodný autobus aj s prívesom, do ktorého sa dali naložiť bicykle v prípade, že bol človek unavený a nechcelo sa mu ďalej šliapať do pedálov. Vždy mal počas dňa niekde zastávku, takže ak ste ho v tom čase dostihli, mohli ste si doplniť zásoby, alebo sa prezliecť apod. Jednou veľkou výhodou sprievodného autobusu je to, že nemusíte vláčiť všetku batožinu so sebou (hlavne, keď idete v úmorných horúčavách) a môžete chodiť naľahko.

Taktiež musím oceniť, že sme mali počas zájazdu častejšie kempy, ako voľné táboriská, čo sme oceňovali hlavne po skúsenostiach s podobným typom zájazdov. Jedna z výhod bola aj poľná kuchyňa a veľmi dobrý kuchár. Mali sme v cene zájazdu polpenziu, takže sme mali o raňajky aj večere postarané. Znie to síce ako veľký luxus, ale my sme boli radi, že si nemusíme večer nič chystať, stačilo si rozbaliť stan, najesť sa a umyť si po sebe misku a príbor.

Počas celého zájazdu sme chodili s Petrom sami. Dostali sme na začiatku každého dňa mapu, ktorou trasou sa pôjde a kde bude asi kemp a už bolo len na nás, ako si deň zorganizujeme, kde sa zastavíme dlhšie a kde si spravíme oddych, prípadne odbočku z hlavnej trasy. Takto sa nám darilo vyhnúť sa “pelotónom” alebo väčším skupinám cyklistov. Niekedy sme stretli ľudí z nášho zájazdu, ale väčšinou sme sa potom rozdelili individuálne podľa tempa a chuti.

Takže ak chcete mať trochu komfortu, oplatí sa ísť s cestovnou kanceláriou, ale treba si ju dopredu “preklepať” a tiež si dávať pozor, koľko krát sa spí v kempoch. Menej ako polovicu dní je naozaj neúnosné, aj z dôvodu ponorkovej choroby a tiež z dôvodu hygieny, keďže na voľných táboriskách sú obmedzené možnosti. Ak však chcete zažiť nefalšovanú, vlastnými silami naplánovanú dobrodružnú cestu, tak sa treba u cestoviek len inšpirovať a ostatné si zorganizovať na vlastnú päsť.

3. Speloncato – Calvi

prekonaný úsek na bicykloch cca 93 km

Dnes bola zaujímavá etapa. Išli sme po vedľajšej ceste, stúpanie bolo neustále, ale nie príliš strmé. Nakoniec sme to s pár zastávkami vyšli do sedla, odkiaľ sme mali krásny výhľad na mestečko Speloncato. Zjazd dole bol zaslúžený, bicykel mi ale hrkal pod rukami, cesta bola dosť rozbitá. Mestečko Speloncato má stredomorský architektonický štýl, sem tam polorozpadnutý dom, ošúpaná omietka. Uličky a námestíčko s fontánou mali skvelú atmosféru, ako v pohodovom francúzskom filme.

Zo Speloncata sme mali opäť zjazd (už miernejší) k priehrade. Tá za veľa nestála, bolo v nej vody tak po členky, okúpať sa v nej by bolo bláznovstvo. Okrem toho dole v údolí bol pekelný úpek a slnko hrialo odušu. Potom nás opäť čakal výstup hore, po ktorom sme konečne zišli do Calvi k moru. Boli sme nažhavení ísť sa hodiť do mora. Najskôr sme ale museli nájsť kemp a autobus tiež. Počas čakania na autobus Peter “píchnul kolo” v kempe na otvorenej kancelárskej spinke spadnutej v prachu. Pláž bola pekná, jemný biely piesok, ale na niektorých miestach tam boli nánosy rias.

4. Col de Palmarella – Porto

prekonaný úsek na bicykloch: 93 km

Dnes sme hneď po raňajkách vyrazili na prehliadku mesta Calvi. Boli sme tam už večer deň predtým, aby sme okúsili atmosféru nočného života v prímorskom letovisku. V sprievodcovi o Korzike sme sa totiž dočítali, že sa tam s obľubou stretáva “high society”. No, my sme tam žiadnych privilegovaných nezastihli, zato sme mali pekný výhľad na osvetlený hrad a prístav, kde kotvili jachty. Za bieleho dňa bolo Calvi rušné, s úzkymi uličkami a cestami. Nad hradbami je kostol a pevnosť, v ktorej sídli cudzinecká légia.

Cesta ďalej viedla ponad útesy a more. Výhľady boli krásne, more modré a spenené. Permanentne sme stúpali, ale miernym tempom. Niekedy cesta zašla do vnútrozemia a potom sa opäť vynorila pri mori. Zvládli sme aj stúpanie do sedla Col de Palmarella. Pred stúpaním sme si odskočili na pláž k mestečku Galéria, kde sa rieka vlievala do mora a vytvárala pred ním jazierko.

Takže po vykúpaní v mori sme sa zmyli zo soli v jazierku. Inak pláže sa tu menia z jemných pieskových až po štrkové, závisí to od miesta a polohy pobrežia. Pri zostupe zo sedla nás chytil dážď, našťastie už len na záver. Potom nás čakalo ešte jedno sedlo a už sa začal zostup do Porta, mestečka v zátoke, ktoré údajne vzniklo len v 50-tych rokoch minulého storočia. Predtým to bola malá rybárska osada, ktorá sa zmenila na menšie mesto vďaka mora chtivým turistom. Pláž bola kamenistá, mesto za veľa nestálo, jedná hlavná ulica. Mali tam aj malú baštu, v ktorej sídlilo múzeum.

5. Evisa – Spelunca

prekonaný úsek na bicykli asi 20 km, pešo 6 km

V Porto sme zostali v kempe na 2 noci. Na druhý deň, tzv. oddychový, sme si vyšliapali 10 km na bicykli k miestu, odkiaľ sa začínala turistická trasa (cca 2 km) k tiesňave Spelunca. Tam sa už išlo bez bicyklov. Išli sme po vyšliapanej ceste, prešli sme cez starý janovský most ponad riečku, kúpali sa tam ľudkovia otužilci. Hľadali sme “soutěsku”, mysleli sme si, že sa jedná o nejakú roklinu (ach tá čeština), tak sme pokračovali ďalej po turistickej trase, ktorá sa začala hadiť smerom dohora. Bola to stará cesta pre muly, na ktorých sa prevážal tovar do vnútrozemia. Po asi hodine stúpania sme sa konečne opýtali anglicky hovoriacich turistov, či ideme správne. Dostali sme odpoveď, že tá cesta vedie až do dediny Evisa a Spelunca je to miesto, kde je starý janovský most. Takže sme si to pekne zišli späť dole, trochu sme si poskákali po kameňoch v rieke, poobdivovali vodopády tvorené divokou riekou a išli sme naspäť k miestu, kde sa zlievajú dve rieky. Tam sme videli našich českých spolupútnikov zo zájazdu, ako skáču z mosta do rieky, ktorá bola v tej časti dostatočne hlboká nato, aby prežili približne 10 metrový zoskok do vody. Po pár zoskokoch si už chytali zadky, lebo pri plesku do vody si tam narobili riadne modriny. Späť sme si vyšliapali do horskej dedinky Ota a odtiaľ sme zbehli priamo do Porta.

6. Cargése – Sagone

prekonaný úsek na bicykli: 61 km

Po oddychovom dni sme sa vydali z Porto ďalej popri pobreží. Opäť boli krásne výhľady, ale postupne sa začalo zaťahovať a nad morom sa blýskalo a hrmelo. Ešte sme stihli cca hodinovú prehliadku k Les Calanches (bizarné skalné útvary červenkasto tehlovej farby) a potom sa spustil lejak. Bol to prudký dážď, zmokli sme do nitky a to sme išli len 1 km do dedinky Piana, kde sme sa schovali na terasu jedného domu. Odtiaľ nás po celý čas vyhadzovala jedna babka, údajne jej odháňame klientov, keď tam stojíme.

Keď sa dážď ukľudnil, prešli sme ešte jedno mestečko Cargése, kde boli dva zaujímavé kostolíky pravoslávny a katolícky, postavené oproti sebe. Za Cargése sme našli malú kamenistú pláž, kde sme sa dosušili a dobre sa tam šnorchľovalo. Po kúpeli sme prešli do mestečka Sagone, kde sme kempovali. Bol to veľmi pekný kemp aj s bazénom a mali tam pekné hygienické zariadenie, skoro ako v rímskych kúpeľoch, s otvorenou strechou a stromom a malým bazénikom uprostred.

7. Col de Sevi – Lozzi

prekonaný úsek na bicykloch 70 km, prevýšenie zo 100 m.n.m na 1.477 m.n.m.

V tento deň nás čakala pomerne náročná etapa a to výšľap do sedla Col de Verghio v nadmorskej výške 1.477 m.n.m. Po raňajkách a zbalení vecí do autobusu sme sa vydali smerom na Col de Sevi, ktoré bolo vo výške 1.101 m.n.m. Cestou sme stretli divoké prasiatka a kozy ležiace priamo na ceste, klasika kravy a cestou sme sa dokrmovali černicami. Prasiatka sú tu polodivoké, jedno malé ma pri škrabkaní za uchom aj skúšalo uhryznúť, sú veľmi pažravé. Jje to oblasť s mnohými gaštanovými hájmi, ktoré sú zdrojom obživy spomenutých prasiat, takže sú aj statočne vykŕmené.

Stúpanie do Col de Sevi bolo hlavne v záverečnej fáze namáhavé, niekoľko krát sme si dali prestávky, lebo pražiace slnko urobilo svoje na výdaji energie. Cestou sme si urobili 1 km odbočku do dedinky Vico, kde bol kostol s údajne najstaršou sochou Ježiša na ostrove. Toto mestečko je mimo hlavnej cesty, starkí sedeli na lavičkách na námestí, ľudkovia chodili po miestnych obchodíkoch a nakupovali.

Pri stúpaní sme narazili na hovnivála, Peter ho chcel zachrániť, aby ho nejaké auto neprešlo, šikoval ho preč z cesty a tak sa mu ho pre zmenu podarilo zavaliť vlastnou guličkou. Chudák hovnivál ostal týmto počinom paralyzovaný. Potom sa spamätal a pokračoval vlastnou cestou bez ohľadu na Petrove altruistické pohnútky.

Z Col de Sevi bol výborný zjazd do dedinky Cristinacce, kde sa Petrovi pri oddychovej zastávke vymočil miestny pes na batoh. Označkoval si nás.

Z Cristinacce sa opäť začal výšlap, tentokrát už príjemnejší do Col de Verghio (1.477 m.n.m.), stúpanie bolo plynulé a slnko sa schovalo za mraky. Cestou hore to bolo síce príjemné, ale keď sme prišli do sedla, bol tam nepríjemný vietor a zima. Rýchlo sme sa obliekli a fujazdili sme nadol. Bol to úžasný dlhý zjazd, ktorým sme zišli do mesta Calacuccia (812 m.n.m). Rozlieva sa pri ňom veľká priehrada Lac du Calacuccia, ktorá bola vybudovaná v roku 1968 ako zásobáreň vody, takže nie je povolené sa v nej kúpať. Tu sme si v miestnom obchode doplnili zásoby jedla a vyšliapali sme si posledných 5 km hore do dedinky Lozzi (1.080 m.n.m), kde sme kempovali. Po večeri nastali prípravy pre záujemcov o výstup na Monte Cinto.

8. Monte Cinto – Corte

úsek na bicykli asi 53 km, pešia túra trvala asi 8 hodín, výšľap na Monte Cinto 2.706 m.n.m.

Dnes ráno sme mali budíček o 4.00 hod ráno. To len pre bláznov, ktorí chceli ísť na Monte Cinto (2.706 m.n.m.). V noci pršalo a ráno po zobudení bola ešte stále tma a blýskalo sa nad horami. Raňajkovali sme za tmy, s výhľadom na blesky a hviezdy. O 5.00 hod bol odchod, išli sme s bicyklami po rozbitej kamenistej ceste, cca 8 km, videli sme iba to, čo osvetľovali naše bicyklové baterky. Za svitania sme dorazili k východziemu bodu, k horskému bufetu, ktorý bol ešte zatvorený. Zamkli sme bicykle a tí, ktorí mali ešte stále chuť (cca 20 ľudí) sa vydali na túru.

Stúpanie bolo pomerne prudké, ale dalo sa to zvládnuť. Cesta bola veľmi kamenistá, niekde sme preliezali cez veľké balvany. V nižších polohách bolo ešte slnko, ale čím sme išli vyššie, tým viac sa zhoršovala viditeľnosť. Výstup už na samotný vrchol bol bez problémov, zrazu sme sa ocitli pri drevenom kríži, ktorým bol označený. Mali sme stále pomerne dobrý výhľad do údolia Vallée d Asco (aj z tejto strany sa dá robiť výstup na vrchol, ale je to namáhavejšia trasa), na strane, z ktorej sme vyšli, bola len hmla. Na vrchole sme si dali pauzu, trochu sme sa najedli a hromadne sa posielali sms-ky domov.

Zostup bol už horší. Turistické cesty tu nemajú dobre označené (len také farebné cákance po skalách) a ani iných turistov tam veľa nechodilo (po celý čas túry sme stretli 6 ľudí). S istými problémami sme trafili na Lac du Cinto, krásne horské pleso, kde sme si urobili oddychovú zastávku. Hmla nás dobehla aj tu. No a aby sa nám nemálilo, začalo aj pršať. V daždi sme sa rozdelili a naša malá skupinka netrafila na správnu zostupovú cestu, takže sme sa liepali po skalách, ktoré sa už mokré šmýkali. V daždi sme nakoniec schádzali 8 km do kempu po blatovej ceste. Brzdy sme mali stlačené na doraz, terén bol šmykľavý a dážď šibal do očí. Chvalabohu sme v poriadku dorazili, dali sme si sprchu a potom sme sa ešte dali na zvyšných 35 km smerom ku Corte, kde sme bivakovali na táborisku.

9. Col de Serra – Porticcio

prekonaný úsek 95 km, výstup do sedla vo výške 1.163 m.n.m.

Dnes nás čakala dlhá trasa, cez tri sedlá. Už od predošlého dňa mi začala blbnúť prehadzovačka, takže som mala čo robiť, aby som tie kopce vyšliapala, keďže mi samozrejme začala štrajkovať práve pri prehadzovaní na najľahší prevod. Prechádzali sme po ceste N 193 z Corte smer Ajaccio, cez dediny Venaco a Vizzane. Za Venacom sme prechádzali popri železničnom moste Pont de Vecchiu, ktorého architektom bol Gustave Eifell a nachádza sa na úpätí hory Monte Rotondo. Pri Vizzane sme zase videli zrúcaninu janovskej pevnosti Fort de Vizzavona. Mestečká, cez ktoré sme prechádzali, sú zväčša tvorené jednou hlavnou ulicou, ktorá je zároveň aj hlavnou cestou a popri nej sú postavené domy v stredomorskom štýle s drevenými okenicami, sú naskladané nad sebou alebo pri skalách.

Po výstupe do sedla Col de Serra (807 m.n.m.) a Col de Vizzavone (1.163 m.n.m.) sme si dali pauzu, sa už tradične zatiahlo, z hôr sa začala valiť hmla a my sme sa už len snažili uniknúť dažďu. Klasika, neunikli sme. Už skoro dole, cestou na Porticcio, kde sme mali kempovať, sa spustil dážď. Zastavili sme sa ešte na hrozno a figy, ktoré rástli pri ceste a pekne po rovinke sme došli do Porticcia. Tu sa už cesty rýchlo zaplnili autami.

10. Ajaccio

prekonaný úsek na bicykloch: 0 km

Dnes je ďalší oddychový deň, ktorý sme s Petrom zobrali ozaj oddychovo. Autobus nás zobral do Ajaccia, je to hlavné mesto južnej časti ostrova, rodisko Napoleona Bonaparte. Kult jeho osobnosti sa tu nedá prehliadnuť. Svedčia o tom početné námestia s jeho sochami, kde je zobrazený raz na koni, potom postojačky, raz v typickom klobúku a inokedy ako rímsky cisár s olivovými ratolesťami za ušami. Tiež je tu zopár múzeí, ktoré obsahujú zbierky venované Napoleonovi a jeho rodný dom.

Centrum Ajaccia je pomerne malé, na hradbách v pevnosti sídli cudzinecká légia, takže pre verejnosť bol vstup zakázaný. Boli sme sa pozrieť do Museé Fesch, kde je údajne jedna z najlepších zbierok obrazov talianskych renesančných umelcov. Expozícia bola pekná, trošku monotematická (to bude asi tým úzkym ohraničením obdobia), bolo tu množstvo zátiší a obrazov s biblickými motívmi. Vstupné 5,35 EUR / 1 osoba.

Po múzeu sme zišli na trh, kde sa predávajú miestne výrobky, takže tam bola zmes ovocia, pekárenských dobrôt, výrobkov z mäsa, syrov, rôznych druhov medu a pod.

11. Filitosa – Propriano

prekonaný úsek 85 km

V sprievodcovi po Korzike sme si prečítali o krásnych plážach na myse Capo di Muro. Značenie na pláž bolo zlé, takže sme na ňu nakoniec netrafili a po hodine mordovania sa po rozbitej a prašnej ceste sme sa otočili a vyrazili späť. Vrátili sme sa na poriadnu asfaltku a pokračovali smerom k odbočke na Plaga di Cupabia. Boli sme už tak vyhriati od slnka, že kúpeľ v mori bolo to jediné, čo nás mohlo zachrániť. Hodili sme sa do vody, bola pomerne plytká a teplá od slnka. Trochu ďalej boli skaly, tak sme s Petrom na striedačku šnorchľovali. Nebolo tam vidieť nič extra, riasy a sem -tam nejaká rybka. Boli sme sa prejsť aj pri útesoch, tam sme našli príjemnú odľahlú pláž a na nej slnkom a vodou vybielené kmene stromov, ležiacich v piesku. Na pláži sme vydržali asi 3 hodiny a potom sme sa museli pohnúť ďalej.

Stihli sme ešte zájsť do dedinky Filitosa, kde sa na veľkom priestranstve rozkladali menhiry a zvyšky megalitických obydlí. Údolie malo zvláštnu atmosféru a na menhiroch boli vidieť vytesané tváre a u niektorých aj zbrane. Mnohé z nich mali falický tvar, takže sa predpokladá, že boli vytesané skôr bohom plodnosti, ako iným božstvám. Stihli sme tam prísť pred západom slnka, takže za 4 EURO nás pustili dnu. Po Filitose nás čakala ešte 15 km etapa do kempu v Propriano.

12. Tizzano – Bonifacio

prekonaný úsek 91 km, zjazdy s maximálnou rýchlosťou 73 km/ hod.

Z Propriana sme vyšli do mesta Sarténe, ktoré je údajne jedno z najkorzickejších miest na Korzike. Je to mesto s vysokými kamennými domami vo vnútrozemí a centrum je tvorené úzkymi uličkami. Pôsobí veľmi úhľadne a čisto. Všade okolo nás bolo množstvo turistov z ČR, ktorých sme vo všeobecnosti na Korzike stretali častejšie (celé zájazdy) ako Slovákov.

Hneď za Sarténe bola odbočka smerom na Tizzano, z nej sa dalo odbočiť na ďalšie menhiry pri dedine Palaggiu, údajne ich tam bolo popadaných 250 kusov. Niektoré stáli v rade a niektoré ležali na zemi. Tu sa neplatilo vstupné. Okolo boli len kríky macchie, stromy a všadeprítomné kravy. V tejto oblasti (Cauria) bolo viacero megalitických sídel, napríklad Dolmen de Fontanaccia, miestni ho nazývajú Diablova kováčska dielňa, ale tam sme sa nedostali, keďže by to bola ďalšia zachádzka.

Z miesta menhirov to bol už len kúsok do dediny Tizzano, kde sme sa okúpali a vylihovali na peknej pláži a zaskákali si do velikých vĺn. Bolo tam minimum ľudí, lebo to bola dosť veľká zachádzka.

Z Tizzana sme sa vrátili späť k odbočke smerom na Bonifacio, čakalo nás ešte minimálne 50 km. Prechádzali sme okolo zálivu Golfe de Roccapina, nad ktorým sa týčil útes s načervenalou skalou v podobe leva Lion de Roccapina.

Cestou k Bonifacio nám fúkal dosť silný bočný vietor, ktorý nás až strhával z cesty. Prechádzali sme popri mori, cez kopce a Bonifacio stále nikde. Nakoniec sa nám mesto vynorilo pred očami, ale ešte stále bolo 15 km ďaleko. Keď sme konečne dorazili do mesta, potešili sme sa pohľadom na vápencové útesy vytvarované vodou, prešli sme sa malebnými uličkami starého mesta a na záver sme si dali výbornú a asi v prepočte na slovenské koruny aj najdrahšiu zmrzlinu, akú sme kedy jedli. Škoda, že sme nemali čas na vyhliadkovú plavbu po mori, odtiaľ sú údajne na mesto pohľady najkrajšie.

13. Porto-Vecchio – L Ospedale

prekonaný úsek: 70 km, výstup k jazeru do výšky 1.069 m.n.m.

Dnešný deň sme išli z Bonifacia cestou okolo najnavštevovanejších pláží Korziky. Fakt je, že september je už po sezóne, takže počet slnkachtivých ľudí bol podstatne nižší. Údajne sa tam v sezóne, hlavne na pláži Palombaggia, ktorá má jemný biely piesok a more je tyrkysové, tlačí hlava vedľa hlavy. Prostredie okolo pláží bolo zaujímavé, pieskové duny a medzi nimi zakrslé borovice. Blízko boli skaly, ktoré vytvárali rôzne bizarné tvary.

Po cca 2 hodinách ležania na pláži sme vyrazili smerom na Porto-Vecchio, mesto pri pobreží, s dobre zachovanou pevnosťou, starým centrom a janovskou bránou Porte Génoise. Rozkladá sa na vŕšku a je odtiaľ pekný výhľad na more a prístav. Po prehliadke sme išli na nákupy do supermarketu pri meste a naložili sme všetko do autobusu.

V sprievodcovi som si prečítala o zaujímavých prehistorických sídlach, ktorých je v okolí tohto mesta mnoho. Najbližšie bolo Casteddu d Araggiu, sídlo založené okolo roku 2000 p.n.l., žili v ňom hlavne poľnohospodári a lovci. Boli tu dochované zvyšky stien, izieb, veží, ohnisko v tvare trojuholníka a vchádzalo sa doň asi 10 metrov dlhou chodbou prekrytou veľkými plochými kameňmi. Sídlo z diaľky nebolo vôbec vidieť, splývalo s okolitými kamenistými vrchmi. Cesta hore trvala asi 20 minút a nemuselo sa platiť vstupné.

Po prehliadke nás čakal ešte dlhý a prudký výstup (asi 20 km) smerom k jazeru L Ospedale vo výške 1.069 m.n.m. Výstup trval asi 1 hodinu a 45 minút a to sme poriadne dupali do pedálov, aby sme stihli prísť načas k autobusu, keďže táborisko bolo o kus ďalej. Peter nadával ako pohan, nechcelo sa mu vôbec šliapať, ale pritom sa nám podarilo obehnúť jedného z našich cyklistov, ktorý nakoniec došiel ako úplne posledný.

14. Piscia di Gallo – Solenzara

prekonaný úsek: 62 km, výstup do sedla 1.218 m.n.m.

Posledná cyklistická etapa. Ráno po raňajkách sme vyrazili okuknúť tunajší vodopád Piscia di Gallo (v preklade “čúrajúci kohút”). Cesta trvala cca 45 minút tam a asi 30 minút späť. Ráno bolo jasné, slniečko pekne zohrievalo. Po tejto menšej túre sme s Peťom vybehli k jazeru, resp. priehrade L Ospedale, kde bola včera večer zastávka. Chceli sme si to tam obzrieť, keďže deň predtým sme tam došli až za tmy.

Po zjazde do horskej dediny Zonza (najvýznamnejším návštevníkom tu bol asi Muhamad V., marocký sultán, ktorý sa tu uchýlil do exilu potom, čo bola jeho rodina zosadená z trónu, ale hory, sneh a dážď ho nenadchli, takže mu museli nájsť iné miesto) sa začal výšľap na Col de Bavella vo výške 1.218 m.n.m. Bol to jeden z posledných výstupov a podľa výpočtov sme dohromady mali asi 7.000 m prevýšenie plus prevýšenie cca 1.500 m pri pešej túre na Monte Cinto.

Už pri príchode na Col de Bavella (sedlo, ktoré leží údajne v jednom z najkrajších pohorí Korziky) začala padať hmla, ktorá sa v kúdoloch valila cez sedlo. V sedle sme dlho neostali, práve kvôli hmle, cez ktorú nebolo takmer nič vidieť. Zjazd bol pomalý, keďže terén sa mierne šmýkal a okrem toho začalo aj pršať.

V nižších polohách sa sem-tam vynárali z hmly skalné útvary a štíty červenkastej farby. Volajú ich Korzické Dolomity.

Po ceste sme sa zastavili pri horskom potoku Polischellu za sedlom Col de Larone (608 m.n.m.). Na tomto potoku je 17 krásnych kaskád a tôní a je vyhľadávaný pre canyoning. Na tento šport treba mať špeciálne vybavenie, t.j. neoprénový oblek, helmu a pevné topánky. V podstate sa tam behá po kameňoch a šmýka sa z jednej kaskády do druhej. Peter samozrejme neodolal a musel si pár kaskád preliezť po šutroch a kadiaľ sa dalo.

Najedli sme sa na jednom veľkom šutri, ale už dlhšiu dobu začalo hrmotať, až sa nakoniec spustil prudký lejak. Na pokraji svojich tepelných možností sme zdolali posledných 30 km dolu kopcom do Solenzary, po ceste sme sa zastavili na čaji v jednom bufete pri rieke Solenzara, kde boli vytvorené krásne jazierka na kúpanie.

15. až 17. Solenzara a návrat domov

prekonaný úsek: 16 km (na Slovensku)

Posledný deň pred odchodom na trajekt. Keďže bolo zamračené a na bicáky sa nám už nechcelo ísť, tak sme leňošili na pláži na karimatkách, čítali si a hrali karty. Poobede nás odtiaľ vyhnal dážď, tak sme zaliezli pod strechu. Už bol cítiť vo vzduchu návrat domov, nikomu sa totiž nič nechcelo robiť. Tak sme len posedávali a robili si bufet z posledných zásob, čo znamenalo, že sme jedli také špeciality ako vlaranový a “polystyrénový” chlieb so syrom a margarínom, potom niekto vytiahol klobásu, iný olivy zakúpené na Korzike.

Na druhý deň sa vykonali posledné úpravy v autobuse, kontrola, či máme všetko. Pobalili sa narýchlo stany, keďže sa opäť ohlasoval dážď. Zo Solenzary sme vyrazili už autobusom smerom na Alériu (nachádzajú sa tu rímske vykopávky). Cestou stále pršalo, ale keď sme sa začali blížiť k Bastii, mraky zrazu zmizli a vyšlo slnko. Po daždi nebolo v týchto končinách ani stopy. Po príchode do Bastie sme mali cca 3 hodiny čas na nákupy a prehliadku mesta. Je to skôr priemyselné a obchodné mesto, veľa zaujímavostí tam nenájdete, jedine ďalšie námestie so sochou Napoleona.

V supermarkete sme nakúpili darčeky. Bolo to celkom zaujímavé, tunajšie supermarkety. Pri platení sa Korzičania vôbec neponáhľali, nehádzali pri blokovaní potraviny rýchlo do tašky alebo späť do košíka, ako to vidno u nás. Pekne počkali, dokiaľ im to nablokujú, potom si to pomaly zbalili do tašky a až nakoniec zaplatili. Pokladníčka sa na nich pekne usmievala, aj na čakajúcich a my sme si mohli vlasy vytrhať. To v Austrálii sme zažili opak. Pokladníčka nám tovar hneď ukladala do tašiek, usmiala sa na nás a pekne nám aj poďakovala.

Tak to je už záver našej cesty po Korzike. Dúfame, že pribudnú k týmto zápiskom ešte ďalšie z iných zaujímavých krajín.

Bližšie informácie k zaujímavostiam

zdroj: turistický sprievodca “Korsika”, autor David Abram, vydavateľstvo Rough Guide, materiály z CK Kudrna

Ajaccio – súčasné hlavné mesto Korziky bolo založené Grékmi v roku 564 p.n.l. Súčasné mesto (52 000 obyvateľov) bolo založené v 16. storočí na mieste staršieho osídlenia. Ajaccio bolo až do roku 1811 najvýznamnejším prístavom. Nedá sa tu prehliadnuť kult osobnosti slávneho rodáka Napoleona Bonaparte (1769). Od citadely a námestia de Gaulla leží na severe mesto s prístavom, západne sa rozkladajú novšie časti mesta. Hovorí sa, že Ajaccio patrí k najstarším mestám na ostrove, jeho názov sa odvodzuje od Ajazza, syna Corsa a Sicy, ktorí vraj dali meno celému ostrovu. Pravdepodobnejší je výklad, že Ajaccio je odvodené od mena starej rímskej osady Adjacium, ktorá ležala v jej blízkosti. K hlavným zaujímavostiam patrí Palác Fesch, kde sú zbierky talianskych maliarov zo 14. – 18. storočia, ďalej sochy Napoleona na námestiach maršála Foche, Place Charles de Gaulle a Slavkovské námestie a Napoleonov rodný dom v ulici Saint-Charles. Tunajšou špecialitou sú miestne trhy, kde nájdete množstvo výrobkov domácej výroby.

Bastia – druhé najväčšie mesto na ostrove (51 000 obyvateľov). Na rozdiel od Ajaccia je to skôr centrum obchodu, má starý a nový prístav, letisko, menší priemysel. Mesto má starú časť Terra Vecchia okolo starého rybárskeho prístavu, nad ktorým sa vypína pevnosť (Terra Nuova), obchodná a obytná štvrť, ktoré sú rozložené severne od nového prístavu a nádražia. Bastia vznikla na mieste rímskej osady Mantium. Okolo roku 1380 rozoznal janovský guvernér Lionellino Lomellino strategický význam rybárskeho prístavu a dal ho opevniť baštami. Tak dostalo mesto meno a Janovčania získali dôležitý vojenský operačný bod, ktorý ovládal celú severnú časť ostrova. V 17. storočí sem janovský guvernéri preložili svoje sídlo z neďalekého Biguglia a Bastia sa tak stala hlavným mestom ostrova. Bastia bola jediným korzickým mestom, ktoré postihli v rokoch 1939 – 1944 ničivé nálety spojeneckého letectva. V dobe všeobecného povstania proti nacistom sa pri Bastii odohrala bitka, ktorá skončila 4.9.1944 zdrvujúcou porážkou hitlerovských vojsk. Na letisku Poretta stojí pamätník slávneho spisovateľa a básnika, ktorý odtiaľ 31.7.1944 štartoval k svojmu poslednému prieskumnému letu za nepriateľom. Bol to štyridsať ročný major Antoine Jean de Saint Exupéry, významný predstaviteľ francúzskej kultúry a propagátor letectva. Hlavné zaujímavosti mesta: staré mesto s úzkymi uličkami a prístavom, opevnenie. V guvernérovom paláci je umiestnené Etnografické múzeum.

Bonifacio – mesto založil “hrabě” Bonifacio z toskánskej Luccy, ktorý sa práve vracal z Afriky a nazval ho Boniface. Ako prvý na bielych vápencových útesoch 60 až 80 m nad hladinou mora postavil citadelu. V historickom meste žije na malej ploche 80% obyvateľstva tohto pôsobivého mestečka. Niektoré zo starých domov stojacich priamo nad útesom sa už vďaka zvetraným skalám aj zrútilo. Starobylé mestečko (3000 obyvateľov) bolo založené v roku 828 ako pevnosť v boji proti Saracénom na vápencových skalách, nad hlbokým zálivom (64 m) v najjužnejšom cípe Korziky. Má pravidelné lodné spojenie so Sardíniou, ktorú je pri peknom počasí vidieť. Mesto osídlené Janovčanmi vždy tvorilo zvláštnu, izolovanú časť ostrova. Medzi pevnosťou v západnej časti skalnatého polostrova a prístavom v zálive leží staré mesto, spojené malými cestičkami s prístavnou časťou. Z pamiatok je najzaujímavejšia citadela s kostolom St-Dominique z 13. storočia a tiež pekný cintorín. Bonifacio malo povesť nedobytného mesta, dobyť sa ho podarilo len jeden krát a aj to za pomoci klamstva. Bonifacio je zo všetkých strán otvorený výbežok, takže je vystavený vetrom zo všetkých svetových strán. Okolo vápencového masívu sa nachádza množstvo jaskýň a tunelov. V malej jaskyni nad hladinou mora vyviera silný prameň pitnej vody. Je prístupný po 320 schodoch z kláštora Sv. Františka. Bonifacio je unikátne mesto, preto je chránené UNESCOm. Je tu množstvo galérií, obchodíkov, reštaurácií, má nezabudnuteľnú atmosféru.

Calanche – táto prírodná oblasť má názov podľa slova calanca (zátoka, záliv). Najcharakteristickejším úkazom v tejto oblasti (a preto je aj turisticky hojne navštevovaná) sú oranžové a červenkasto sfarbené skalné útvary a útesy spadajúce do mora. Táto oblasť je tiež chránená UNESCOM. Zdeformované skalné útvary sú vytvorené eróziou a pri pohľade na ne si ich človek pripodobňuje k rôznym zvieratám a ľudským postavám. Stará miestna legenda hovorí, že tieto útvary sú dielom Satana, ktorý ich vytvoril v návale zúrivosti potom, čo ho odmietla tunajšia pastierka. Diabol nedokázal potrestať jej čistú dušu a tak vytvoril svojich nepriateľov (pastierku a jej milého) z ohnivých skál.

Calvi – starobylé mesto (3700 obyvateľov), znovu vybudované Janovčanmi v 13. storočí. Opevnená stará časť leží na skale 81 m vysokej nad zálivom Calvi. Pod ním je rozložená obchodná časť s radnicou a prístavom. Názov mesta pochádza z latinského “calvus – holý”. Pôvodne malý, ale strategicky položený prístav, bol obsadený začiatkom 13. storočia a neskôr ho rozšírili Janovčania. Mohutná citadela bola dostavaná už v roku 1268. Mesto je jedným z mnohých možných rodísk Kryštofa Kolumba, o čom nikto z miestnych ľudí nepochybuje. Narodil sa údajne v jednom z domov (teraz polorozpadnutá budova s mramorovou doskou v Rue Colombe) v starom meste v roku 1441. Spor o rodné mesto trvá medzi Janovčanmi a Calvi celých 500 rokov. Matrika v Calvi v roku 1481 vyhorela a tak chýbajú dôkazy. Janov ich taktiež nemá. Na Calvi mal trvalú spomienku aj britský generál Nelson, ktorý tu vo veľkej námornej bitke prišiel o oko. Mesto bolo za vlády Janovčanov čulým obchodným strediskom a to predovšetkým so Španielskom a Afrikou. Aj v dobách najsilnejšieho korzického odporu nepodľahlo, vždy bolo talianske. Calvi sa stalo prímorským strediskom v 40. rokoch minulého storočia a je dodnes veľmi vyhľadávané, hlavne Talianmi. Citadela je dobre udržiavaná, v paláci janovského guvernéra sídli veliteľstvo cudzineckej légie. Hlavný kostol v citadele Eglise Saint Jean Baptiste pochádza z 13. storočia, bol však niekoľko krát prestavaný.

Cargése a Sagone – mnohí obyvatelia mesta Cargése sú potomkami gréckych utečencov zo 17. storočia. Dva miestne kostoly – katolícky a pravoslávny – stoja ako pripomienka dávneho antagonizmu na oddelených pahorkoch v meste. Katolícky kostol bol postavený v roku 1828 a jeho strop zdobí maľba v štýle “klam oka”, ktorý vytvára ilúziu skutočnosti. Pravoslávny kostol bol postavený v roku 1852, nahradil budovu predchádzajúceho kostola, ktorý už kapacitne nestačil. V interiéri je najvzácnejším ikonostas, ktorý zdobia ikony vytvorené mníchmi z hory Athos a ktorý sem priviezli prví osadníci z Grécka koncom 17. storočia. Tiež je tam Panna Mária s dieťaťom, ktorá údajne pochádza z 12. storočia. Sagone bolo kedysi sídlom biskupstva a významným rybárskym prístavom, v 16. storočí ho vyrabovali Saracéni. Jediným pozostatkom slávnej histórie je rozpadajúca sa katedrála Saint Appiano, ležiaca kilometer severne od dedinky.

Castifao a Moltifao – malé horské dedinky, v kostole v Moltifao nájdete triptych zo 16. storočia. Castifao tesne pred dedinkou stoja ruiny františkánskeho kláštora Couvent de Caccia, veľmi tajomná atmosféra je pri ňom podvečer, areál pri ňom v súčasnosti slúži ako cintorín.

Corte – jediné univerzitné mesto na Korzike, leží priamo v srdci ostrova na sútoku riek Orta, Badello, Tavignano a Restonica. Mesto (6000 obyvateľov) a pevnosť, najväčšia vo vnútrozemí Korziky, leží na skalnom vrchu pod hradom nad riekou Tavignano. V miestnej citadele je umiestnené od roku 1998 múzeum Korziky. V rokoch 1963 až 1983 tu sídlila cudzinecká légia. Túto jedinú vnútrozemskú citadelu dostaval v roku 1419 Vicentello d Istria na objednávku aragonských kráľov. Strategický význam pevnosti (pripomína orlie hniezdo) siaha do dávnej histórie. Mesto vyrástlo v 15. storočí. Je strediskom poľnohospodárskej oblasti. V paláci National je umiestnené Múzeum korzickej histórie. V Corte stojí taktiež dom Pascala Paoliho, ktorý v meste založil univerzitu, ktorá mala podvihnúť prirodzené nadanie Korzičanov, žijúcich ako v stredoveku, v porovnaní s úrovňou vtedajšej doby. Študoval to okrem iných aj otec Napoleona Carlo Bonaparte a narodil sa tu tiež jeho starší brat Josef Bonaparte. Po stáročia bolo mesto strediskom korzického národného odboja. Vďaka veľkému humanistovi a zakladateľovi univerzity Pascalovi Paolimu bolo v rokoch 1755 až 1769 hlavným mestom ostrova a miestom, kde vznikla vtedajšia najpokrokovejšia demokratická vláda Európy. Rôznofarebné viacpodlažné staré domy tvoria centrum starého mesta. Mnoho historických budov a novostavieb patria univerzite, ktorá bola založená v roku 1755. Po dlhšej prestávke bola jej činnosť obnovená v roku 1980. Väčšina fakúlt má svoje dekanáty v Corte, niektoré v Ajaccio. Na univerzite študuje aj početná skupina študentov zo Sardínie.

Dolmen de Fontanaccia – bol pohrebiskom z megalitického obdobia okolo roku 2000 p.n.l., toto obdobie je charakteristické zmenou pohrebných zvykov. Dolmen má podobu obrovského kamenného stola, tvoreného z veľkých žulových blokov vysokých takmer 2 metre, ktoré sú prikryté kamennou doskou. Miestni ho v preklade prezývajú Diablova kováčska dielňa.

Filitosa – najznámejšie korzické prehistorické centrum. Lokalita bola objavená v roku 1810, ale do konca druhej svetovej vojny bola považovaná skôr za výhodný zdroj stavebného materiálu. Systematické práce na záchrane jedinečnej pamiatky začali v roku 1946, kedy rodina Cesariovcov, na ktorých pozemku sa lokalita nachádza, prizvala k spolupráci antropológa Rogera Grosjeana. V súčastnej dobe je prístupná väčšina vykopávok a je tam zriadené múzeum. História Filitosy je stará 8000 rokov a prehistorické obdobie je možné rozdeliť do 3 epoch: najstaršie nálezy sú datované do 6. tisícročia pred Kristom do mladšej doby kamennej. Z vtedajšieho osídlenia našli archeológovia zbytky keramiky. Väčšina unikátnych megalitických pamiatok pochádza zo 4. až 2. tisícročia p.n.l., z doby železnej. Vtedajší obyvatelia lokality sú známi ako torreáni, v dobre bronzovej, v rokoch 1600 až 1400 p.n.l. sa torreáni museli vyrovnávať s nájazdmi Sardínčanov a neskôr aj Egypťanov. Z tejto doby pochádzajú chrámy a vysoké kultové sochy. Koniec ich kultúry nastal okolo roku 800 p.n.l. Celá história miesta je tajomná a je na fantázii návštevníkov, ako si účel stavieb a menhirov vysvetlia. Pri vchode sa nachádza druhý najväčší menhir na Korzike FV. s tvárou, mečom a dýkou, ktorý má výšku 3 m a váži cez 2 tony. Hlavné námestie je 140 m dlhé a 40 m široké. Za riečkou pod starým olivovníkom stojí 5 menhirov v polkruhu. Úplne vľavo stojí menhir s tvárou a dýkou a s náznakom uší, potom je tam menhir s mečom a ďalší je tzv. Tappa, najznámejší menhir Korziky. Celý areál je vybavený mašinkami, kde sa dá vypočuť si históriu jednotlivých častí areálu vo viacerých jazykoch, vrátane angličtiny.

Porto-Vecchio – bolo založené v roku 1539 ako janovské sídlo na východnom pobreží. Poloha mesta bola veľmi výhodná, okolo nevyužitá úrodná pôda a prístav. Oblasť sa začínala rozvíjať až o niečo neskôr vďaka výrobe a spracovaniu korku. Podobne je tu výhodným artiklom aj víno.

Propriano – rybárske mestečko (asi 3000 obyvateľov) a letovisko v zálive Valino na juhozápadnom pobreží. V okolí sú termálne kúpele Baraci. Donedávna to bola len malá osada, s rozvojom turizmu sa stala vyhľadávaným miestom odpočinku, zábavy a vodných športov. V celom zálive sa ťahajú pláže hrubozrnného piesku.

Sarténe – leží uprostred hôr, začína sa tu juh ostrova, ktorý sa jednoznačne líši svojimi žulovými masívmi a pustatinami od severu. Okolo v horách je možné nájsť trosky zámkov a hradov kedysi mocných signorov. Sarténe sú vysoké, úzke, často až šesťposchodové domy, mnohé postavené z neopracovaných kvádrov, v ktorých sú krivolaké chodby, výklenky a klenby, zmeť schodísk, ktoré nikam nevedú a uličiek. Sarténe trpelo vpádmi Saracénov najviac zo všetkých miest na Korzike a odohrali sa tu tie najhoršie vojny medzi rodinami krvavé vendety. V oku 1815 sa obyvatelia Sarténe rozdelili na dve strany, na prívržencov rodiny Rocca Serra a rodiny Ortoli. Tí prví boli boháči, boli považovaní za bielych a borbounistov a obývali krásnu štvrť Sant Anna. Tí druhí boli chudobní červení a liberáli a bývali v škaredých domoch v Borgo. Tento boj medzi dvoma mestskými štvrťami, medzi bohatými a chudobnými, zúril síce aj na iných miestach Korziky, napríklad v Ajaccio, kde sa vzájomne prenasledovali a zabíjali synovia popredných janovských rodín so synmi z predmestia, ktorí boli korzického pôvodu, ale nikdy tieto spory neboli tak prudké, ako v Sarténe, kde dokonca vypukla občianska vojna. Aj keď žili v jednom meste, nikto z rodiny Roccov sa neodvážil vkročiť do nepriateľskej štvrti a naopak. Aj tie najsmiešnejšie náhody viedli k divokým prestrelkám. Kronikári rozprávajú, že pre jednu zabitú kozu raz zomrelo 16 mužov. Vytie psa, ktorý patril niektorému z bielych a bol bitý červenými priviedlo štvrť Rocca Serry do zbrane. Mŕtvy osol, ktorý ležal v ceste procesii, bol podnetom k roztržke, ktorá stála desiatky obetí. Rodiny, ktoré sa procesie zúčastnili, videli v zdochline úmyselnú urážku. Odtiahli mŕtveho osla pred kostol nepriateľskej strany a tá ho zase odniesla do druhej štvrti. Skončilo to vraždením, zabíjaním a vendetou. Až po 30 rokoch nepriateľstva bol medzi dvoma stranami uzavretý mier. Do dnešných dní sa v Sarténe zachoval prastarý zvyk. Každý rok na Veľký piatok ide mestom strašidelná procesia Bratstvo najsvätejšej sviatosti. Muži idú zahalení v bielych kapucniach, je im vidieť iba oči. Vpredu kráča bosý muž v kapucni a vlečie ťažký drevený kríž.

Speloncato – dedinka ležiaca 33 km východne od Calvi v kraji Balagne. Je pomenovaná podľa jaskýň a dutín, ktorými je prevŕtaný skalný útvar, na ktorom sa rozkladá. V blízkosti sú ruiny kláštora Santa Maria di a Pase. Najznámejšou jaskyňou je Pietra Tafonata (Prerazený kameň), ktorá má tvar sudu a leží dva kilometre od dediny v kopci. Jaskyňa má otvory na oboch koncoch, je dlhá asi 8 metrov a slúžila ako útočisko pre pastierov.

Vallée d Asco – je časťou Korziky, kde je najviac zrážok. Kedysi to bola krajina, kde sa pásol dobytok, v súčasnosti sú tu ľudia závislí na turistickom ruchu a predávajú miestne výrobky ako syry a med. Behom janovskej vlády tunajší obyvatelia vyrábali nápoj poix z borovicovej miazgy, čo sa podpísalo na takmer úplnom zničení tunajších lesov, takže krajina je tu holá. Údolie obklopuje prstenec vyše dvojtisícových vrchov, najvyšších na Korzike. Cez toto údolie vedie prístupová cesta k Haut Asco (lyžiarska stanica), odkiaľ vedie jedna z možných prístupových ciest na úbočie Cinto. V lete sa môžete vykúpať pri brehu rieky. kde je opravený janovský most z 15. storočia.

VICO – leží na križovatke ciest a treba k nej odbočiť po strmej ceste nadol. Dvesto rokov bolo toto mestečko sídlom sagonských biskupov, ktorí sa sem presťahovali po zničení ich sídla Saracénmi. Neskôr sa stalo sídlom rodu Leca, potomok z tohto rodu Paolo da Leca založil v roku 1481 jediný zachovalý pozostatok inak bohatej histórie tohto mesta – kláštor Couvent St-Francois. Nájdete ho asi 1 km od mesta smerom do Arbori. Dnes sa tu nachádza sídlo jedného rímsko-katolického misionárskeho hnutia. Tiež za zmienku stojí aj kostol zo 17. storočia, kde je krásny gaštanový nábytok v sakristii a drevená socha Krista nad oltárom z 15. storočia.

Užitočné linky na internete

Na týchto linkách môžete nájsť zaujímavé informácie o Korzike:
http://korsika.rovnou.cz/
http://www.korsika.cz/ferries/
http://www.korsika.cz/

0 Comments

No Comment.