#cesta

Tema stranky obsahuje cestovatelske (doprava je auto alebo autobus) poznamky.

Thajsko

Start:4.4.2001
End:9.4.2001
Duration:6 Days
Transport:Foot,Aeroplane
Activity:Trip
Group size:7ppl
Tour guide:Yes

20. deň – 4.4.2001 – Bangkok

Do Thajska sme sa dostali na spiatočnej ceste zo Sydney ako pokračovanie našej cesty po Australii. Po prílete do Bangkoku a vybavení všetkých formalít na letisku a prebratí batožiny (tentoraz už bez oneskorenia) sme sa o 1.00 hod ráno previezli do hotela Amari Atrium Hotel, kde sme boli ubytovaní v izbe s výhľadom na mrakodrapy tejto rušnej metropoly.


Ráno sme si vyšli do mesta na prechádzku. Teda pri prechádzke si treba predstaviť cesty (3 až 4 prúdové) plné áut, mopedov (najrýchlejší spôsob dopravy je v tunajších zápchach na mopede) a tuk-tukov (miestna dopravná špecialita – motorová trojkolka). Ďalej by vás nemali prekvapiť na chodníkoch rozložené stánky s miestnymi špecialitami a k tomu rôzne vône a vlhká horúčava, takže o chvíľku sa marinujete vo vlastnom pote. Mesto Bangkok bolo postavené na rieke Chao Praya a jej kanáloch, popri rieke sú postavené domy na koloch. Veľká časť mesta je postavená na súši. Najväčší rozmach mesta bol v rokoch 1970 až 1980, mesto je takpovediac živelná kombinácia mrakodrapov, polorozpadnutých betónových budov, domov na koloch a starobylých chrámov.


Poobede sme sa zastavili v Traimitthayaram chráme, kde je uložený sediaci Zlatý Budha, ktorého váha je asi 5 ton v zlate. Pôvodne si mysleli, že je to sadrový Budha, ale raz pri jeho prevoze sa odlúpil kus sadry a zistilo sa, že to bol len maskovací obal, aby ho neukradli počas vojny s Barmou. Do chrámov sa vstupuje naboso a bez pokrývky hlavy. Vonku pred chrámom majú väčšinou poličky na uloženie topánok. Vo vnútri chrámu voňali vonné tyčinky a miestnosť bola vyzdobená lotosovými kvetmi a girlandami z jazmínu. Inak venčeky z jazmínu si Thajci dávajú do malých búdok, ktoré volajú Domy duchov. Tie im majú pomôcť, aby sa zlí duchovia nenasťahovali do ich príbytkov. Tiež taxikári si jazmínové venčeky vešajú na svoje spätné zrkadlo, aby tak odohnali od seba nešťastie.


Po návšteve Zlatého Budhu sme sa vybrali autom k rieke Chao Praya. Vďaka tunajším zápcham sa posuny diali s veľkými pauzami, ale nakoniec sme prišli k pontónu. Tu sme si rezervovali motorovú loďku, ktorá po stranách mala asi do 1 metra od okraja lode plachtu, ktorá nás mala chrániť pred špliechaním vody. Loďkou sme sa nás povozili po rieke jej bočných kanáloch. Tu sme videli, ako tunajší ľudia žijú a kde bývajú. Niektoré chatrčky na koloch sa už len s problémami držali pokope, ale našli sa tu aj pekné a nové obydlia. Voda v týchto kanáloch je dosť znečistená, ale domácim to pravdepodobne nevadí, bežne ju využívali na kúpanie, umývanie riadu a pod. Pri každom dome bol akoby na stračej nôžke aj “Dom pre duchov”, pri ktorom bývajú naukladané misky s rôznou obživou, vodou, kvetmi a sviečkami pripravenými pre duchov, aby si tak chránili vlastný dom pred ich vstupom.

Na hlavnom toku rieky bolo vidieť úžasný kontrast medzi biednymi chatrčami a nad nimi sa týčiacimi mrakodrapmi. Pri chrámoch je zakázané chytať ryby a tie mnísi kŕmia chlebom a inými dobrotami. Rýb tam bola hromada a pretekali sa, ktorá skôr chytí kus chleba alebo sa oň ruvali.


Počas plavby sme mali jednu zastávku pri Watt Arun, v preklade Chrám úsvitu, ktorý je celý zdobený čínskym porcelánom, ktorým sa v minulosti vyvažovali lode prichádzajúce bez nákladu späť do Thajska z Číny. Keďže už nevedeli, čo robiť s toľkým porcelánom, ozdobili ním tento chrám, takže ak sa naň pozriete zblízka, uvidíte, že krásne ornamenty sú tvorené z mištičiek, tanierikov, porcelánových kvietkov a pod.

Večer sme zašli na thajskú večeru v jednej z tradičných reštaurácií. Je to jedna z posledných budov postavených z teakového dreva. Sedeli sme pri nízkych stolčekoch a keďže sme Európania nezvyklí dlhodobo kľačať, vyhĺbili pre nás diery, kde sme si mohli zložiť nohy a pohodlne sedieť. Stolček sme mali akurát v takej výške, akoby sme kľačali. Doniesli nám 6 mištičiek, v ktorých bolo vždy iné jedlo (ryža, slíže, opekané zemiaky a krevetky, kura na dva spôsoby a polievka). Pomaly sme sa napchávali a k tomu nám začali hrať hudbu na tradičných hudobných nástrojoch. Je to dosť exotická hudba, ktorá je zvláštna a až rušivá pre nezvyknuté ucho Slováka. Po predstavení jednotlivých nástrojov začalo predstavenie. Predviedli nám krátke tanečné ukážky z ďakovného tanca Budhovi a úryvky z legendárneho príbehu Ramatjána. Bolo zaujímavé pozerať sa na gestikuláciu a mimiku tanečníc, pohyby hlavy a nôh. Každý pohyb, každé gesto má svoj význam a tvorí tak príbeh. Celé predstavenie bolo kedysi predvádzané len kráľovi a jeho rodine, nik iný ho nemohol vidieť. Časy sa ale menia a tak sme ho mohli uzrieť (resp. len jeho tri časti) aj my, plebejci.


21. deň – 5.4.2001 – plávajúce trhy a Bangkok

Dnes sme sa zastavili na kokosovej farme, kde sme videli, čo sa všetko z kokosu a z kvetu kokosovej palmy dá využiť a vyrobiť. Šupky z kokosov sa dajú využiť ako palivo do pecí. Prezreté kokosové orechy, z ktorých už rašia listy, sa využívajú ako sadenice nových paliem. Z čerstvého kokosového orecha, resp. z jeho dužiny, sa po jej vyškrabaní vytlačí kokosové mlieko, ktoré sa potom varí, až z neho vznikne kokosový olej. Používa sa skôr v kozmetike ako v kuchyni, keďže obsahuje veľa cholesterolu. Z čerstvého, ešte nie úplne dozretého orecha sa pije šťava, ktorá ma pomerne výraznú chuť, takže keď jej človek vypije viac naraz, prestane mu chutiť (aspoň v mojom prípade). Z kokosového kvetu sa zase získava šťava. Kokosový kvet sa na konci nareže, pripevní sa naň bambusová nádoba, do ktorej vytečie tekutina z dužiny kvetu. Tá sa potom varí a získava sa z nej karamel. Aj drevo z kokosovej palmy sa dá zúžitkovať, dajú sa z neho vyrábať rôzne drevené riady, suveníry, ale treba ho ošetrovať, aby sa nezačalo vysúšať a praskať.


Po kokosovej farme sme zašli na plávajúce trhy do Damnuen Saduáku, je to tunajšia špecialita. Trhovníci aj kupujúci sa prevážajú na drevených loďkách. Ponúkajú rôzny tovar, od ovocia a zeleniny cez mäso, suveníry, oblečenie, klobúky a pod. Je na kupujúcich, ako sa im podarí dohodnúť cenu tovaru. Plávajúce trhy hýria farbami, je to zmeska tradičných thajských klobúkov a štíhlych lodičiek preplnených rôznym tovarom a exotickým ovocím. Niektoré sme aj ochutnali, napr. mangostín, ktorý po olúpaní vyzeral ako cesnak, ale bolo to veľmi sladké a šťavnaté ovocie, ďalej sme neodolali ježkovi “labutan” alebo smradľavému “kráľovi ovocia” dorian.


Po plávajúcich trhoch sme zbehli ešte do továrne na spracovanie teakového dreva. Ťažba tohto dreva je v dnešnej dobe v Thajsku zakázaná, preto sa dováža z Barmy. Opäť sme tu videli, ako sa dá využiť táto vzácna surovina. Z kôry teakových stromov sa vyrába papier, ktorý sa potom používa napr. na balenie darčekov, do albumov, na svietniky a pod. Videli sme tiež výrobu krásnych obrazov, kde sú vytesané zvieracie a ľudské motívy vo viacerých vrstvách. Ďalej sme videli vyrobené kusy nábytku, stoly, postele, stoličky, sochy slonov v životnej veľkosti.


Po návrate do Bangkoku sme si stihli prezrieť Kráľovský palác, ktorý je zmesou rôznych budov, stúp, watov v zmiešanom štýle. V tomto palácovom komplexe už kráľovská rodina nebýva a to od roku 1947, kedy sa v jednej z budov zastrelil panovník z dynastie Čakry menom Ráma 8. V súčasnosti už vyše 50 rokov panuje jeho mladší brat Ráma 9, ktorý nastúpil po jeho smrti. V priestoroch kráľovského watu je uložený veľmi vzácny Smaragdový Budha, ktorý je vyrobený z jedného kusa jadeitu a ktorý je pre Thajcov veľmi dôležitý. Veria, že pokým bude Smaragdový Budha v krajine, bude sa im dariť. Samotný kráľ ho podľa jednotlivých ročných období prezlieka do rôznych oblečkov.


Pri kráľovskom paláci je hneď Wat Po, kde leží Umierajúci (alebo ležiaci) Budha. Je v ležiacej polohe na boku, je celý pozlátený a meria 45 metrov po dĺžke a 15 m do výšky na najvyššom mieste – ozdobe jeho hlavy. V ležiacej polohe má nohy pri sebe, čo znamená, že nie je v odpočívajúcej polohe, ale blíži sa k nirváne.

Po zhliadnutí týchto pamiatok sme sa presunuli do poslednej výrobne a to drahokamov – zafírov a rubínov, ktoré sa ťažia priamo v Thajsku. Ceny boli v amerických dolároch a najdrahší kus, ktorý sme videli my, stál 230.000 USD.


22. deň – 6.4.2001 – ostrov Kolan a Pat Pong

V tento deň sme sa rozhodli pre celodenný výlet k moru na ostrov Kolan pri turisticky vyhľadávanom meste Pataya. Z Pataye sme sa výletnou loďou previezli na ostrov. V okolí pobrežia a malých ostrovčekov “parkovali” americké námorné lode a jedna lietadlová. Po asi hodinovej plavbe sme dorazili na pláž. More tu bolo krásne čisté, biely piesok. Tak sme sa zašili na mini pláž ku skalám, ďalej od ľudí. V blízkosti boli torzá koralových útesov veľmi zdevastovaných, keďže predtým tu lovili ryby dynamitom. Šnorchľovať sa tu nedalo, keďže sa všade preháňali skútre a motorové člny a človek riskoval, že príde o hlavu. Tak sme boli odkázaní plávať len v ohradených miestach, kde bola voda po pás a veľmi teplá od slnka. Nemali tu tiež vyriešené sprchy a WC, ktoré sme tam po celej pláži hľadali márne.


Večer sme sa odviezli do známej “vykričanej” štvrte Pat Pong, kde sú každý večer trhy, na ktorých sa opäť musí vyjednávať cena a kde sme aj my oplieskali dosť peňazí. Popri trhoch sú tu aj známe Go-Go bary, ktorými je táto štvrť preslávená. Každú chvíľu nás zastavovali chlapíci, ktorí ponúkali za 100 bathov možnosť pozrieť sa na ich “show”. Vo vedľajšej ulici boli zase bordely, vonku posedávali dievčence s číslami, pokrikovali na okoloidúcich. Späť sme sa odviezli tunajšou špecialitou tuk-tukom. Opäť sme sa museli o cenu jednať. Ich by to asi bez toho vyjednávania ani nebavilo. Za 100 bathov to nebolo ani moc drahé, ani moc lacné, ale stálo to za to.


23. deň – 7.4.2001 – Ayuthaya a Lobury

Dnešný deň nás čakala návšteva starého kráľovského mesta Ayuthaya a mesta Lobury, kde sú pozostatky kmérskej kultúry. V Lobury sme si pozreli pozostatky chrámu, ktorý je priamo v centre mestečka. Bolo tu množstvo opíc, ktoré sme kŕmili orieškami z lotosových kvetov a čerstvými búrskymi orieškami. Jedna z opíc mi vytrhla celý sáčok a išla sa so mnou naťahovať. Museli sme si tiež dávať pozor na okuliare, čiapky, lebo kradli všetko, čo im prišlo do rúk. Niekoľko z nich zoskočilo z lampy na moju hlavu a začali ma ťahať za vlasy. Opice to žijú v tlupách, ktoré sa medzi sebou často bijú. Ľudia ich pokladajú za posvätné, takže keď prebiehajú cez cestu, majú prednosť pred autami. Kŕmené sú mimo chrámu, aby tam nerobili “bordel”, ale vo všeobecnosti sa majú dobre, rozmnožujú sa, videli sme niekoľko malinkatých opičiek zakvačených do svojich matiek.


Po Lobury sme sa odviezli do mesta Ayuthaya, je to bývalé kráľovské mesto, paláce a stupy boli už miestami poškodené, ale niektoré časti ostali dobre zachované aj s typickými prvkami thajskej architektúry. V roku 1767 vládcovia z Barmy dobili Kmérsku ríšu a všetko cenné z kráľovského mesta odviezli. Medzi cennosťami bola aj 15 m vysoká pozlátená socha Budhu, ktorú potom použili na stavbu vlastných stúp a palácov. Pri kráľovskom komplexe mali stanovište slony, na ktorých sa dalo za 200 bathov na osobu odviezť. Mali tam aj 3 malé sloníčatá (vážiace asi 1 tonu), jedno z nich spalo rovno pred pokladňou. Bolo krásne, s malými chĺpkami po tele a malým chobotom.

Po prehliadke pamiatok sme sa prešli po miestnom trhu, ktorý je chýrny svojimi špecialitami. Naozaj, mali tam dobroty a rôzne chuťovky od výmyslu sveta, vrátane pečených kobyliek, kandizovaného ovocia, slaných a sladkých lupienkov, mäsa opečeného v karamele, pochúťok z ryže a pod. Atmosféra bola jedinečná, spleť vôní, chutí a ľudí.


24. deň – 8.4.2001 – krokodília farma

Dnes máme posledný deň dovolenky. Ráno sme sa zbalili a keďže v celom hoteli a priľahlých uliciach zlyhala elektrika, museli sme sa asi 3 krát sprchovať a ochladzovať. Vybrali sme sa ešte na krokodíliu farmu, ktorá je asi 60 km vzdialená od Bangkoku. Na farme v súčasnosti chovajú okolo 60.000 kúskov a to od najmenších až po najväčší 6m dlhý kusisko. Krokodíly sú umiestnené v bazénoch hlava na hlave. Niektoré sa vyhrievajú na súši a niektoré sú ponorené v žaburine. Dalo sa okolo nich prechádzať, boli ako mŕtve, ležali úplne bez pohnutia. Boli sme sa pozrieť na tzv. Crocodile show, kde v bazéne medzi krokodílmi, ktoré asi museli byť hrozne prežraté, behali dvaja Thajci a strkali im hlavy a ruky do roztvorenej tlamy, ťahali ich za chvosty z vody, dvíhali ich, proste robili “show”. Napriek tomu, že sa krokodíly zdali byť apatické, vedeli sa veľmi rýchlo obrátiť a chňapnúť po ruke, ktorá ich otravovala. Po tomto “kultúrnom” zážitku sme sa presunuli aj na sloniu show, kde sa pre zmenu trápili slony, ktoré ukazovali rôzne nacvičené kúsky, napr. maľovanie obrázkov.

25. deň – 9.4.2001 – návart domov

Tak a už sme v Londýne. Keďže máme 9 hodín čas do odletu lietadla do Prahy, tak sedíme na letisku Heathrow a zabíjame čas. Točí sa mi trochu hlava, to asi z toho časového posunu a zmeny pologule v rýchlom slede. Uff.

Ale som rada, že sme to všetko prežili, nezjedli nás ani krokodíly, ani jedovaté hady a iné potvory. Ešte nás čaká cesta z Prahy do Bratislavy a cesta bude zavŕšená, rovnako ako aj moje zápisky. Tak veľa zdaru na vašich cestách svetom – letom.

Všeobecné informácie o Thajsku

Štátne zriadenie:
konštitučná monarchia
Poloha
Thajsko za rozprestiera v juhovýchodnej Ázii, susedí s Barmou (1800km), Kambodžou (803 km), Laosom (1754 km), Malajziou (560 km) a Thajským zálivom
Rozloha
513.120 km2 (z toho pevnina 511.470 km2)
Počet obyvateľov
cca 61 miliónov
Časový posun
GMT (Greenwich Mean Time), t.j. zimný čas v SR + 6 hodín, v lete je to + 5 hodín.
Politický systém
Ústava schválená roku 1991, platná od roku 1992
Hlavné mesto
Bangkok
Náboženstvo
budhisti (68%), moslimi (20%), kresťania, hinduisti, sikhovia a ostatní (12%)
Mena
Jednotka thajskej meny je 1 Baht = cca 1,2 SK. Baht sa delí na 100 Stangov. Mince sú 25 Stangov, 50 Stangov, 1 Baht, 5 Bahtov, 10 Bahtov. Bankovky sú 10, 20, 50, 100, 500, 1000 Bahtov.
Výmena peňazí
doporučuje sa meniť peniaze v zmenárňach, majú lepší kurz ako hotely. Bankovky väčších hodnôt (50 a 100 dolárové) majú lepší kurz ako menšie. Taktiež s bankovou kartou Visa je možné platiť v niektorých obchodoch, prípadne vybrať si peniaze v bankomatoch. Banky sú otvorené v pracovných dňoch od 8.30 do 15.30, zmenárne aj cez víkend do 20.00 až do 22.00 hod.

Geografia


Thajsko sa rozprestiera na ploche 513.115 štvorcových kilometrov, čo je približne veľkosť Francúzska. Rozkladá sa medzi 6 a 21 stupňom severnej šírky a 97 a 106 stupňom východnej dĺžky, na severe hraničí s Barmou a Laosom, na západe s Barmou, na východe s Kambodžou a na juhu s Malajziou. Najväčšia vzdialenosť od juhu na sever je asi 1500 km, z východu na západ 800 km. Krajina je rovinatá s početnými riekami v centrálnom Thajsku, nížinami na severovýchode, zalesnené kopce a hory sú na severe a plochá až mierne zvlnená zem je na juhu. Juh je zároveň bohatý na bizarné vápencové skaly.

Centrálne Thajsko
Centrálna rovina zahrňuje náplavovú oblasť okolo rieky Chao Phaya. Tento región je najúrodnejší v celej zemi a to vďaka hustej sieti kanálov a zavlažovacích systémov, ktoré vytvárajú ideálne podmienky na pestovanie ryže. Pôda na niektoré polia musí byť dovážaná až zo vzdialených oblastí a musí byť navŕšená až do výšky 1-2 metrov.

Severné Thajsko
Topograficky sa tento región skladá z reťaze horských hrebeňov, ktoré dosahujú priemernú výšku 1200 metrov a sú rozdelené údoliami Ping, Wang, Yom, Nan. Väčšina horských úbočí je ešte pokrytá tropickými dažďovými pralesmi, z ktorých sa získava vzácne drevo – teak. Nachádza sa tu aj najvyššia hora Thajska – Doi Inthanon (2.595 metrov). V Severnom Thajsku mali svoje sídlo aj prvé 3 kráľovské ríše: Sukhotai, Chiang Mai a Chiang Saen. Druhé najväčšie mesto Thajska – Chiang Mai je hospodárske, kultúrne a administratívne centrum severného regiónu. Najsevernejší cíp severného Thajska patrí k tzv. Zlatému trojuholníku (Thajsko, Barma, Laos).

Severovýchodné Thajsko
Tento región (nazývaný Isan) tvorí nížina s priemernou nadmorskou výškou okolo 200 metrov, označovaná taktiež ako Khorat-Plateau. Pôda je tu piesčitá a neveľmi úrodná. V období dažďov tu však prší tak intenzívne, že ani piesčitá pôda nestačí všetky zrážky vsiaknuť a nastávajú potom rozsiahle záplavy. Podobne aj lesov je v tejto časti Thajska málo. Zem je pokrytá trávou a krovinami , čím tvorí step. Taktiež aj osídlenie je riedke.

Východné Thajsko
Táto časť, ktorá geograficky tvorí južný okraj severovýchodného regiónu pozdĺž Thajského zálivu, sa obyčajne ako samostatný región neoznačuje. Hranicu so severovýchodným regiónom tvoria vlastne len sociálne a hospodárske faktory. Táto časť Thajska je druhou najviac osídlenou oblasťou. Podobne aj turistických stredísk je tu dostatok. Krajina je tu úrodná, je tu rozšírené ovocinárstvo a sú tu aj náleziská drahých kovov.

Južné Thajsko
Tento región sa rozkladá v údoliach severnej časti Malajského polostrova a je charakteristický svojimi vápencovými skalami, ktoré majú často bizarné tvary. Okolo kopcov sa rozprestierajú ryžové polia a pôsobia tak zvláštne, že pre ne neexistuje v žiadnom európskom jazyku ten správny výraz. Slovo „hora“ nie je výstižné z toho dôvodu, že sa často jedná o vrcholy dosahujúce len sto metrov a sú ľahko dostupné. Slovo „kopec“ taktiež nie je ideálne, pretože pod týmto slovom si zväčša predstavíme len mierne zvlnenú krajinu a tunajšie prírodné výtvory sú často skalnaté. Podobne pod slovom „skala“ si predstavíme niečo veľké a mohutné. Popri pobreží sa nachádza množstvo ostrovčekov, ktoré sú ideálne na rekreáciu. Najväčšie a turisticky najatraktívnejšie sú Phuket a Ko Samui.

Hory
Medzi najvyššie a najvýznamnejšie hory v Thajsku patria: Doi Inthaton (2 595 m), Doi Pha Ham Pok (2 297 m), Doi Luang (2 195 m), Doi Suthep (2 185 m) a Doi Pha Cho (2 024 m).

Rieky
Najdôležitejšie rieky sú: Chao Phaya (365 km), Pasak (513 km), Mekong (4335 km, ale len časť je v Thajsku), Chi (442 km), Mun (673 km), Ping (590 km), Wang (335 km), Nan (672 km), Mae Kong (140 km).

Turistické strediská

Bangkok – hlavné mesto Thajska sa často považuje aj za hlavné mesto Ázie. Preklad oficiálneho názvu Bangkoku by zabral asi tri a pol riadku, skrátene sa nazýva Mesto anjelov. Žije tu osem miliónov ľudí, jazdia tu štyri milióny áut. Chaos, ktorý tu vládne, zodpovedá množstvu ľudí a dopravných prostriedkov. Je tu množstvo historických pamiatok, galérií, výborných reštaurácií. Bangkok je centrum obchodu, na početných trhoch si môžete kúpiť všetko od výmyslu sveta, je tu aj veľa obchodov s luxusným tovarom. Bangkok je však aj mestom sex-turistiky, jej centrom je štvrť Patpong. Podľa odhadov sa prostitúciou zaoberá až 200-tisíc ľudí, riziko nákazy AIDS je dosť vysoké. S Patpongom susedí Silom Road najvýstavnejšia štvrť, kde sa nachádza väčšina bánk, luxusných hotelov, obchodných domov a klenotníctiev. Khao San Road, ležiaca neďaleko kráľovského paláca, je zase centrom turistov – tzv. backpackers. Je tu množstvo lacných hotelíkov, reštaurácií, pubov, kde sa možno najesť a zabaviť v ktorúkoľvek dennú a nočnú hodinu.

Pataya – pôvodne malá rybárska osada sa stala najväčším a najznámejším turistickým prímorským strediskom. Leží 150 km juhovýchodne od Bangkoku a považuje sa aj za centrum nočného života a zábavy. Mestská pláž v Pattayi je na kúpanie nepoužiteľná, lebo more je tu veľmi znečistené. Medzi turistické atrakcie patria napríklad Koralové ostrovy (mimochodom, koraly sú tam už skoro úplne zničené), na ktoré sa možno dostať za 45 minút loďou. Tam je more čisté a sú tu pomerne bohaté možnosti vodných športov. Pätnásť kilometrov od Pattaye je Nong Nong Vilage – tropická záhrada s orchideami, borméliami, park, kde si možno pozrieť aj sloniu show. Päť kilometrov od mesta sa nachádza Slonia dedina, kde možno vidieť slonov pri práci alebo zábave.

Phuket – je to najväčší thajský ostrov, leží na západnej strane Malajského polostrova zhruba 900 km južne od Bangkoku. Mesto Phuket je rušné stredisko, nachádza sa tu aj medzinárodné letisko. Najznámejšou plážou je Patong Beach, kde stojí niekoľko desiatok hotelov a množstvo reštaurácií. Južnejšie sa tu nachádzajú zátoky Karon a Kata – je tu menej ľudí a možno tu nájsť výborné terény na potápanie. Z Phuketu možno podniknúť výlet na ostrovy Phi Phi, ktoré sú národným parkom, na farmu perál na ostrove Naga či autobusový výlet do provincie Phang Nga.

Ko Samui – ostrov známy svojimi dlhými plážami a čistým pieskom leží 500 km vzdušnou čiarou od Bangoku. Najlepšie pláže sú na východe a severe ostrova, možno si tu požičať vodné skútre, lyže, padáky, plachetnice, sú tu školy potápania. Oplatí sa požičať si motorku a urobiť si celodenný výlet okolo ostrova. Možno pritom navštíviť sochu Veľkého Budhu, mestečko Nathon, ktoré je najväčším sídliskom na ostrove. Člnom sa možno dostať do Ang Thong Marine National Park alebo navštíviť motýliu farmu či niektorý z koralových ostrovov. Približne hodinu cesty od Ko Samui leží ostrov Ko Pha Ngan, ktorý navštevujú najmä mladí ľudia a stúpenci hnutia hippies.

Kanchanaburi a Nakchon Patchom – Kanchanaburi je mestečko ležiace 130 km západne od Bangkoku a je významné tým, že sa tu nachádza slávny most cez rieku Kwai a železnica, ktorá cez most prechádza. Na stavbe, ktorá mala spojiť Thajsko s Mjanmarskom (Barmou), pracovalo počas druhej svetovej vojny 61-tisíc vojnových zajatcov z USA, Austrálie a západnej Európy a 300 – tisíc ázijských robotníkov. V ťažkých podmienkach prišlo o život 120-tisíc ľudí, preto sa táto stavba prezývala aj železnica smrti. Okrem mosta a železnice stoja za návštevu vojenské cintoríny a múzeum. V Nakchom Patchom, ktoré leží 60 km od Bangkoku, je najvyššia pagoda na svete, vysoká 120 metrov. Okrem nej je tu mnoho ďalších budhistických stavieb a mesto je vyhľadávaným pútnickým centrom. Známe je aj svojimi ovocnými trhmi.

Ayuthaya a Sukhothai – Ayuthaya je historické mesto, vzdialené 70 km od Bangkoku, ktoré bolo viac než 400 rokov hlavným mestom Thajska a až kým ho v roku 1767 nezničili barmské vojská, bolo významným strediskom celej juhovýchodnej Ázie. Nachádzajú sa tu početné vykopávky. Sukhothai leží na severe Thajska a sú tu najstaršie zachované budhistické chrámy na území krajiny. V roku 1238 sa stalo hlavným mestom Sukhothaiskej ríše a dnes možno pozostatky z tohto obdobia obdivovať v 16-hektárovom areáli, v ktorom sa dá pohybovať na vypožičanom motocykli či vo vláčiku. Celý areál je súčasťou svetového kultúrneho dedičstva a záštitu nad ním má UNESCO.

Chiang Mai – druhé najväčšie mesto Thajska leží na severe krajiny, kde sa začína oblasť tzv. Zlatého trojuholníka. Je pokojnejšie a upravenejšie ako Bangkok, možno aj preto sa nazýva ružou severu. Nájdeme tu množstvo obchodov, známe sú napríklad nočné trhy. Vtedy sú na hlavnej ulici všetky stánky a obchodíky otvorené do polnoci aj dlhšie. Je tu tristo chrámov a neďaleko sa nachádza Vat Phra That, najmalebnejší budhistický chrám v Thajsku. Na ceste k nemu treba prekonať tristo schodov, priamo v chráme možno vidieť mníchov pri meditáciách alebo náboženských obradoch. V Chiang Mai sa začínajú trasy na treky do okolitých hôr. Ponúka ich tu množstvo cestovných kancelárií a trekking v thajskej džungli s jazdou na slonoch, plavbou na bambusových pltiach, bývaním v osadách horských kmeňov patrí k tomu najzaujímavejšiemu, čo možno v Thajsku zažiť.

Krabi a Phi Phi Islands – Krabi je najužšie položené turistické stredisko v Thajsku. Nie je ešte také známe, preto aj pláže sú tu menej zaľudnené. Turista môže obdivovať úchvatné prírodné scenérie – ostrovy vyčnievajúce kolmo z mora, ľudoprázdne pláže s bielym pieskom. Celá oblasť je rajom pre vyznávačov šnorchľovamia a potápania, pretože pod morskou hladinou možno vidieť veľké množstvo koralov, ulitníkov a rýb najrôznejších tvarov a farieb. Z Krabi alebo ďalších turistických mestečiek možno podnikať výlety loďkou na Phi Phi Islands, ktoré sú národným parkom a považujú sa za jeden z prírodných divov našej planéty.

Klíma

Thajsko je krajina s tropickým podnebím. Všeobecne tu platia tieto tri pravidlá: 1. čím ďalej od rovníku, tým väčšie rozdiely sú medzi teplým letom a studenou zimou. Aj v Thajsku je v júli teplejšie, než v januári. 2. V čím väčšej nadmorskej výške sa nachádzate, tým je počasie chladnejšie a rozdiely medzi dennými a nočnými teplotami sú väčšie. 3. Čím ďalej od morského pobrežia, tým sú teploty v Thajsku vyššie a horšie znesiteľné. Na pobreží je klíma vždy miernejšia.

Štatisticky najteplejším mesiacom je máj, od júna do septembra pravidelne prší. Pokiaľ neprší, sú teploty podobné májovým. Ale ani v období dažďov neprší celý deň, zrážky sú prívalového charakteru, ale viac menej jeden až dvakrát denne, väčšinou poobede. Obdobie dažďov je určené monzúnovým vetrom, v juhovýchodnej Ázii vanie juhovýchodný monzún (vietor z juhovýchodu) od mája do októbra a od novembra do apríla vanie severovýchodný monzún. Ale napríklad ostrov Ko Samui, provincia Si Thammarat a Songkhla sú pred monzúnom chránené.

Kedy do Thajska? To záleží na tom, čo v Thajsku chcete vidieť a zažiť. V apríli a máji prebieha zber tropického ovocia. Pre návštevu Bangkoku sa skôr hodí obdobie dažďov, pretože veľké horúčavy sa vo veľkých mestách znášajú ťažšie. Podobne aj ovzdušie je horšie. V období dažďov sa ovzdušie každý deň prečistí. Čím chladnejšie je obdobie (december – február), tým sú teploty v Thajsku príjemnejšie a preto je v tomto období Thajsko najviac navštevované turistami.

Ľudia

Niečo o Thajcoch a vhodnom a nevhodnom správaní sa turistov. Základné pravidlo! Ak sa budete stále usmievať, nebudete mať behom Vášho pobytu v Thajsku žiadny problém, pretože budete príjemná osoba, pre ktorú je Thajec ochotný urobiť aj to, čo nie je bežné. V prípade, že nasadíte nepríjemný, nervózny, povýšený či až agresívny výraz, tak ste dopredu prehrali. Thajci nasadia neutrálny výraz a stena, ktorú ste si postavili, sa tak ľahko zbúrať nedá. Thajci boli vždy slobodní a ich krajina nikdy nebola pod niekoho nadvládou a akékoľvek prejavy povýšenosti či koloniálnych spôsobov sa obracajú proti návštevníkovi.

Každý návštevník Thajska príde do styku s miestnym obyvateľstvom. Pre jeho správanie je dôležité mať aspoň minimálne znalosti povahy a myslenia miestnych ľudí, ako aj niektorých obyčajov a tradícií. Thajci síce neočakávajú, že cudzinec zmení pri návšteve cudzej zeme svoje správanie, oceňujú však, ak prejavujú o Thajsko záujem, ak majú určité znalosti a zachovávajú niektoré ich zvyky. Thajci sú väčšinou usmievaví, zdvorilí a prívetiví ľudia. Ich životná filozofia sa prejavuje v snáď najpoužívanejšej fráze thajského slovníku maipenlai. Tento výraz znamená približne nič sa nestalo, všetko je v poriadku. Iným charakteristickým rysom ich životného názoru je maximálna šetrnosť k citom druhého. Tieto vlastnosti pôsobia priaznivo na tradične priateľský postoj k cudzincom, ktorých nazývajú farang. Rubom ich šetrnosti k citom druhého však je, že sa niekedy ľahko urazia, ak cudzinec nie je práve citlivý voči ich zvykom.

Ak je u nás zvykom poklopať druhého po ramenách alebo ho dokonca okolo ramien objať ako výraz ocenenia a ako priateľské gesto, nevyplatí sa pokúšať o niečo podobné u Thajcov. Ramená a hlava sú tu nedotknuteľné. Ak nie je niekto vašim skutočne dobrým priateľom, nehľaďte ho po hlave a nedotýkajte sa jeho ramien. Pri rozhovore je vhodné trochu sa skloniť, aby úroveň vašej hlavy nebola oveľa vyššie ako vašich thajských partnerov. Ten, ktorého hlava je najvyššie, sa teší podľa miestnej etikety aj najväčšej vážnosti. Ak podávate Thajcom nejakú vec, robte tak vždy pravou rukou. Ani nohy nehrajú bezvýznamnú úlohu. Ak sedíte a máte prekrížené nohy (už to je prehrešok voči prísnym pravidlám), nemali by ste špičkou chodidla na niekoho z prítomných ukazovať. Pri návšteve budhistických chrámov by si mal človek vyzuť topánky a dbať o to, aby nemal holé ramená. Taktiež tu je nutné dodržiavať pravidlo nôh, aby špičky nikdy nesmerovali smerom k Budhovi. Noha je nečistá a tým urážate boha. Vyzúvať sa pred vchodom je zaužívaná tradícia pri návšteve thajských domácností.

Snáď najrozšírenejším thajským gestom sú zopnuté ruky s palcami zvierajúcimi 45° uhol a umiestnenými na prsiach, hlava trošku sklonená. Toto gesto, nazývané wai má veľmi široký význam. Používa sa ako pozdrav (namiesto podania ruky a hlasného pozdravu), poďakovanie, ospravedlnenie a vyjadrenie úcty. Odpovedať na pozdrav wai je možné rovnakým gestom, pokývnutím hlavou či úsmevom. Rozlišujú sa 3 základné stupne wai používané podľa situácie a vzájomnej úcty. Tieto tri stupne sú odvodené z názoru, že ľudské telo je rozdelené na tri časti, ktoré zodpovedajú trom znameniam zvieratníku: od temena po krk, od krku po pás a od pásu po chodidlá. Najvyššie wai odpovedajúce najvyššiemu znameniu zvieratníku sa vzdáva osobám, ktoré požívajú najväčšiu úctu ruky pri ňom spočívajú na prsnej kosti. Pri strednom wai sú roky umiestnené o niečo vyššie a pri najnižšom wai tesne pod kĺbom kľúčnej kosti. Existujú ešte jemné nuansy, ktoré však nemajú zásadnú dôležitosť.

Číslovky

Každý cudzinec žijúci dlhšiu dobu v Thajsku, by mal ovládať najzákladnejšie thajské výrazy. Avšak aj pre návštevníka prichádzajúceho hoci aj na krátku dobu je prospešné, ak sa naučí aspoň thajské číslovky. Praktický význam ocenia pri vyjednávaní cien taxíkov alebo pri nákupoch na miestnom trhu.
1=nung
2=song
3=sam
4=sí
5=ha
6=hók
7=čet
8=pet
9=gao
10=sip
11=sipnung
12=sipsong
20=jisip
21=sísipnung
100=roi

Kalendár

Metrický systém bol v Thajsku uzákonený 17.12.1923. Staré thajské miery sa ale ešte občas používajú, obzvlášť pre staré údaje. Od roku 1940 je v Thajsku zavedený taktiež západný kalendár, pred ním bol oficiálne thajský nový rok 13. apríla, teraz je rovnako ako u nás 1. januára.

13. apríla však majú sviatok Songran – tradičný novoročný deň. V tento deň sa Thajci vracajú do miest, z ktorých pochádzajú, aby sa stretli so svojou rodinou a starými priatežmi. Rovnako aj ostatné náboženské sviatky sú určované podľa tradičného mesačného kalendáru a rovnako aj roky sa počítajú podža budhistického kalendára. Rok 1941 bol podľa tohto kalendára rokom 2484. Budhistická éra (B.E.) začala o 543 rokov skôr, ako kresťanstvo. Rok 1995 A.D. (Anno Domini) je rokom 2538 B.E.

Jedlo

Voda z vodovodu (vrátane hotelov) nie je vhodná na pitie, pretože je vo väčšine miest v Thajsku veľmi silne chemicky upravená. Väčšina hotelov dáva svojim hosťom 2 fľaše pitnej vody na deň zadarmo. Nie je problém kúpiť fľaše s pitnou vodou na ulici alebo v obchodíkoch. Keďže v Thajsku je veľmi teplé počasie a vysoká vlhkosť vzduchu, doporučuje sa piť veľa nie príliš studených tekutín.

Thajská kuchyňa sa líši od ostatných ázijských kuchýň. Tropická klíma dáva bohatstvo ovocia, zeleniny i korenia, pobrežie Siamského zálivu je bohaté na ryby a mäkkýše. Ako vo všetkých krajinách Ďalekého východu má aj v Thajsku náboženstvo vplyv na základný výber surovín a spôsob stravovania. V Thajsku je mimoriadne obľúbený koriander. Takmer v každom jedle je cesnak. Aby boli jedlá príslušne ostré, používa sa chilli, či už čerstvé alebo sušené. Ďalším korením je zázvor a malé červené cibuľky, citronela, bazalka a mäta prieporná. Rybia omáčka sa používa tak, ako v čínskej kuchyni sójová omáčka. V Thajských polievkach sa spája podľa čínskeho princípu 5 chutí: sladká, kyslá, slaná, pálivá a horká. Tieto chute sa nachádzajú aj v predjedlách, ktoré môžu byť súčasne sladké i slané, podávané s ostrou alebo sladkou omáčkou.

Základnou súčasťou jedla je ryža. Thajská ryža sa pokladá za najlepšiu na svete. Vyznačuje sa dlhým zrnom a jemnou aromatickou vôňou. Nie je prílohou, ale vlastným jedlom. V Thajsku sa nekonzumuje príliš veľa jedla naraz, ale zato často. Deň sa väčšinou začína miskou hovädzej polievky a ryže, okorenené plátky opečeného cesnaku s čili a rybou omáčkou. Jedlom v priebehu dňa sú predovšetkým slíže, či už v polievke alebo ako samostatný pokrm, opekané alebo v kombinácii s mäsom a zeleninou. Hlavné jedlo sa je večer po práci. Chody tu nemajú určené poradie, je sa však tak, aby jemnejšie nasledovali po pikantných. Vo všedný deň je niekoľko jedál: polievka, dva – tri druhy karí, šalát, ovocie. Vo sviatočné dni môže byť aj niekoľko desiatok chodov. V strede je veľká nádoba s ryžou a okolo nej je niekoľko misiek s mäsom, rybami, mäkkýšmi, rôznymi druhmi zeleniny. V najmenších miskách sú omáčky a malé doplnky, ako nakrájané plátky manga, banánu, čili papričiek. Polievka je málokedy prvých chodom, najčastejšie sa je medzi jedlami a druhým kari a má zakryť chuť predchádzajúceho jedla. Posledný chod tvorí čerstvé ovocie, ovocné šťavy a zákusky. K tanieru sa prikladá lyžica aj vidlička. Thajské jedlo sa je zväčša s vidličkou v ľavej a lyžičkou v pravej ruke. Z ovocia nezabudnite ochutnať naozaj exotické druhy ako liči, rambutan, papája, mango, mangostín a durian.

Reštaurácie:Bangkok je známy ako mesto s výborným jedlom. Okrem medzinárodnej kuchyne, ktorou je štandardne vybavený každý hotel navštevovaný zahraničnou klientelou, je tu veľké množstvo špecializovaných reštaurácií odrážajúcich pestrosť nielen ázijského, ale aj svetového jedálnička. Najviac sú tu zastúpené práve thajské reštaurácie. V týchto reštauráciách sa podáva jedlo mierne upravené na štýl zahraničných návštevníkov, keďže typické thajské jedlo je veľmi ostré. Medzi najznámejšie thajské pochúťky patria smažené krevety, osmažené slíže, hovädzie alebo kuracie kari, pečené alebo grilované kura a pod.

Druhou najrozšírenejšou kuchyňou v Bangkoku je čínska kuchyňa. V Bangkoku existuje veľké množstvo malých lacných stánkov, kde sa stravujú chudobnejšie vrstvy obyvatežov. Kvalita jedla a čistota však väčšinou nezodpovedá nárokom návštevníkov. Kvalitné thajské a zväčša aj čínske jedlo je možné dostať vo všetkých mestách a výletných strediskách. Aj na vidieku sú miestne reštaurácie, kde sa dá slušne najesť.

Dobrá cena za jedlo v reštaurácii je cca 45 – 100 Bth.

Odporúča sa navštíviť aj niektoré tradičné thajské reštaurácie, kde je veľký výber jedál a veľmi príjemná atmosféra. Niektoré z nich sú postavené z teakového dreva a často je súčasťou večere tradičné vystúpenie thajských tanečníkov. Ceny sú o niečo vyššie ako v bežnej reštaurácii alebo rovnaké. Skoro každá reštaurácia má vonku vyvesený jedálny lístok s cenami a 95% je napísaných aj v anglickom a nemeckom jazyku.

Sprepitné:Obyčajne sa v reštaurácii dáva tringelt cca 10%, pri nižších sumách sa zaokrúhľuje na celú desiatku. Nosičom kufrov sa dáva cca 10 – 20 Bht za batožinu.

Alkoholické nápoje:Typickým alkoholickým nápojom je Mae-khong, ktorý môžete nájsť vo všetkých baroch. Pivo je pomerne drahé, cca 40 – 90 Bahtov. Najlepšie pivo je Singha, Kloster, Amrit a Carlsberg. Víno je skôr slabšie a prírodnejšie. Tvrdý alkohol ako whisky a rôzne pálenky je možné nájsť všade. Na severe sa do fliaš s pálenkou niekedy dávajú hadi a škorpióny, aby dodali silu konzumentovi.

Doprava

Autobusová doprava v Bangkoku je napojená do všetkých častí mesta a začína premávať cca o 6.00 hod ráno a končí o polnoci. Autobusy sú veľmi lacné, ale táto doprava je zložitá na orientáciu. Pattaya – Bangkok stojí cca 65 BTH (2 hodiny jazdy).

Na pohyb v meste je lepšie využiť taxi, mopedy alebo tuk-tuk. Sú dva druhy taxi, prvý je typ Taxi meter, ušetrí Vám čas, ktorý strávite pri dohadovaní ceny. Druhý typ je ten, že treba najskôr dohodnúť cenu a až potom nastúpiť. Cena z letisko alebo na letisko sa pohybuje okolo 300 – 400 Bht. Pri nastupovaní do taxi je potrebné vopred si dohodnúť trasu a uistiť sa o cene. Tiež treba zrozumiteľne povedať cieľ cesty a pri niektorých hoteloch aj adresu, keďže v Bangkoku je niekoľko hotelov s tým istým názvom.

Tuk – Tuk je trojkolesové vozidlo, ktoré je otvorené, takže pri ceste v noci, keď nie je tak vysoké smogové zaťaženie, je jazda s ním vežmi príjemná. Cenu si treba dohodnúť vopred. Keďže ich vodiči často nerozumejú inej reči, doporučuje sa nosiť so sebou lístočky s adresou hotela napísanou v thajčine.

Podobne je možné využiť na prevoz mopedy. Tí vodiči, ktorí prevážajú zákazníkov, majú označenie na chrbte. Mopedy sú výborné, keď sa chce človek niekam rýchlo dostať, pretože sa s nimi dá šikovne prešmyknúť povedľa áut, takže neostanete v zápche a nemusíte ani dýchať smrad z áut. Mopedy sa dajú aj prenajať, v Thajsku vôbec majú množstvo požičovní. Na mopedy nepotrebujete mať ani vodičský preukaz, thajská polícia zahraničných návštevníkov nekontroluje, ale treba vopred zvážiť svoje schopnosti, keďže v Thajsku sa jazdí po opačnej strane, t.j. vľavo. Cena prenájmu mopedu sa pohybuje na deň od cca 130 do 150 Bht, vyžaduje sa spravidla záloha 500 Bht, ktorá je pri odovzdávaní vozidla vrátená.

Zdravotníctvo

Žiadne očkovanie nie je povinné, akurát je možné doporučiť cestujúcim do niektorých oblastí očkovanie proti hepatitíde, týfusu, tetanu a užívanie antimalarík. To sa týka hlavne cestujúcich do džungle. Ťažkosti u niektorých ľudí môže spôsobiť, hlavne pri pobyte na pobreží, neustále vlhko a teplo. Doporučuje sa sprchovať minimálne 2x denne. Tiež je vhodné nosiť slnečné okuliare s UV filtrom. Častým problémom sú bolesti a zápaly uší. Príčinou môže byť práve silná klimatizácia v hoteloch, keďže inak by v nich bolo na nevydržanie teplo.

V prípade, že potrebujete z akéhokoľvek dôvodu lekára, opýtajte sa na recepcii hotela a ak idete cez CK, požiadajte o radu svojho delegáta. Predpísané lieky je možné zakúpiť v lekárni. Lekár môže za vami prísť aj do hotela, ale všetko sa platí. Na všetko Vám bude vystavený doklad v anglickom jazyku pre poisťovňu. Kvalita zdravotníctva je na vysokej úrovni, najmä v medzinárodných nemocniciach.

Informácie pre cestovateľov

Elektrický prúd: Elektrické napätie je 220 Voltov. Je možné použiť väčšinu elektrických spotrebičov, len je potrebné mať vhodné adaptéry, keďže Thajci majú iné zásuvky. Inak niekedy sa stane, že majú výpadok prúdu, čo je potom veľmi nepríjemné, keď je človek v hoteli. Po vypnutí klimatizácie som sa cítila ako v fínskej saune. Boli sme prekvapení, ako majú ťahané elektrické drôty. Na niektorých miestach v Bangkoku bolo vidieť niekoľko drôtov prepletených jeden cez druhý, ktoré prevísali zo stĺpa na stĺp ako šnúra na prádlo. Nečudo, že im niekedy elektrina zarapľuje.

Telefón: Miestny hovor z verejného telefónu stojí 1 Baht alebo 4 Bahty. Keby ste chceli volať medzinárodný hovor, je najlepšie volať z pošty alebo telekomunikačných centier, kde hovor stojí 78 Bahtov za minútu. Z hotelu sú hovory drahé (+30%) a často sa platí minimálna taxa 3 minúty, aj v prípade, že voláte len niekoľko sekúnd (čiže minimálne 280 Bahtov). Predvoľba do Thajska je 0066. Inak my sme mali so sebou mobilný telefón s roamingom a nemali sme problém chytiť sieť a telefonovať, trošku bol problém pri odosielaní sms správ.

Nakupovanie: V Bangkoku sa nachádza množstvo obchodných domov, ktoré predávajú vzácne kamene, vyrezávané predmety zo slonoviny a teakového dreva, oblečenie, šperky, látky a pod. Oblečenie si je možné dať ušiť aj v priebehu niekoľkých dní. Látku si vyberiete sami a cenu si dohodnete vopred.

Najlacnejšie sa dá nakúpiť na trhoch, cenu je potrebné vyjednať a tancovať okolo. Často sa používa kalkulačka na ukazovanie čísel. Obchodné domy sú otvorené každý deň, cca do 22.00 hod a niektoré aj dlhšie. Tržnice sú otvorené cca od 6.00 do 24.00 hod.

Pošta: Známky a pohľadnice sa dajú kúpiť aj poslať v hoteli, alebo inde v meste. Cena za známku do Európy je 12,50 Bht až 16 Bht, za pohľadnicu je to cca 8 Bht. Pošty sú v pracovných dňoch otvorené od 8.30 do 16.30 hod a v sobotu predpoludním.

Opaľovanie: Slnko v Thasjku opaľuje skvele, ale je veľmi silné, zvlášť v letných mesiacoch. Treba používať UV Faktory 20 až vyššie. Na priamom slnku sa neodporúča zostávať dlhšie ako 1 hodinu.

Masáže: Ako jednu zo zaujímavostí je možné využiť tradičnú thajskú masáž. Jedná sa o tlakovú masáž celého tela. Cena sa pohybuje cca 80 Bht za jednu hodinu. Často robia masáže slepci. Namieste dostanete oblek, cez ktorý Vám budú robiť masáž.

Nočné bary a erotická show: V Bngkoku (špeciálne vo štvrti Pat-Pong) je množstvo Go-Go barov, v ktorých ženy a dievčatá tancujú v spodnom prádle resp. bez prádla a snažia sa uvoľniť návštevníkov, aby boli povoľnejší k vyššej konzumácii alkoholických nápojov. Vstupné sa neplatí, ale musíte konzumovať nápoje, ktoré sú samozrejme značne predražené. Erotické show Vám ponúkajú priamo nadháňači, ktorí Vám ukazujú program na papieri a snažia sa Vás presvedčiť, že tá show, ktorú ponúka, je tá najlepšia a že na nej uvidíte to, čo ste ešte nikdy nevideli. Pokiaľ navštívite jeden takýto podnik, je viac ako 100% pravdepodobnosť, že každá ďalšia show bude taká istá.

Hotely: Bangkok je jedným z množstva ázijských miest, ktoré netrpia nedostatkom hotelových lôžok. Sú hotely staršie, moderné, lacné i drahé, väčšina moderných hotelov má svoje bazény a telocvične. Ďalej sú k dispozícii aj penzióny, ktoré sú vhodné pre dlhodobý pobyt.

Podmienky na vstup a pobyt: Do Thajska potrebujete turistické víza na tri mesiace a vydáva ho thajský konzulát v Bratislave. Treba k nemu pas platný najmenej 6 mesiacov po návrate z cesty, fotografiu a na mieste vyplníte ich vízový formulár. Pri prekročení času pobytu sa platí pokuta.

CLO doviezť si možno všetok tovar na osobnú spotrebu. Zakázané sú drogy, pornografia a zbrane. Zakázané je vyvážať starožitnosti, drogy, výrobky zo sloních klov a chránených zvierat. Pokusy o pašovanie drog sa veľmi prísne trestajú. Miestnu menu baht a devízy možno priviezť bez obmedzenia. Ak privážate valuty v hodnote vyššej ako desaťtisíc dolárov, treba to nahlásiť na letisku. Vyviezť možno bez obmedzenia 50-tisíc bahtov a akékožvek množstvo cudzích mien.

Poznámka: časť informácií je použitá z informačných materiálov CK Marco Polo, ČR a magazínu Kam na dovolenku, 1999.


Posted by TheBenO in Cestopisy, 0 comments

Austrália

aneb: Naša svadobná cesta po Austrálii 🙂


na vrchole uluru

Na vrchole uluru

Start:16.3.2001
End:3.4.2001
Duration:19 Days
Transportation:Car,Aeroplane
Activity:Trip
Group size:7ppl
Tour guide:Yes

16.3. Letíme do Australie

Po takmer 6 mesiacoch rozprávania o našej dovolenke v Austrálii sme konečne na ceste. Prípravy sme si s Petrom rozdelili, niečo som zháňala ja a niečo on. Najhoršie bolo vari získať priamy letecký tranzit do Veľkej Británie. S tým sme “zabili” najviac času.

zapad slnka uluru

Západ slnka uluru

Je piatok ráno 7.00 hod, kedy vstávame a dokončujeme prípravy na odchod. Ideme spolu na Hlavnú železničnú stanicu v Bratislave, odkiaľ EC rýchlikom vyrážame do Prahy. Po príchode do nášho bývalého hlavného mesta sa po istých pochybnostiach o správnosti cesty dostávame na letisko Praha – Ruzyně. Majú tam veľmi nepohodlné stoličky. Dozvedáme sa, že lietadlo British Airways bude mať dlhé meškanie a že pôjdeme s ČSA, ktoré odlietajú do Londýna s asi 1 hodinovým oneskorením oproti pôvodnému času. Po našich výpočtoch zisťujeme, že by sme to ešte v Londýne na letisku mohli stihnúť. Ale to sme nepočítali s tým, že aj ČSA bude mať asi 30 minútové meškanie a že pri nastupovaní si budú “nikdesaneponáhľajúci englishmani” dávať načas. Nakoniec sme zmeškali povolenie k odletu, tzv. slot a lietadlo sa oneskorilo o ďalšiu polhodinu. To už mne osobne začalo trochu “cukať”, či to vôbec stihneme, keďže viem, že prechod z terminálu 1 na Terminál 4 je na letisku Londýn Heathrow dosť komplikovaný. Nakoniec sme to poklusom stihli. Prišli sme k terminálu a priehradke, kde stál ešte kopec ľudí na odbavenie a vystavenie boarding pass. Jeden starší pán vybavoval také prípady, ako sme boli my, tj. oneskorencov alebo stand by. Po cca 15 minútach si nás po našom upozornení konečne všimol. Keď sme mu povedali, že tu nestojíme len tak pre nič za nič, ale že aj my by sme sa radi dostali do toho lietadla, tak mu vstali vlasy dupkom a začal tam zmätene pobehovať a ťukať do počítača. Keďže mal totálny chaos z našich mien, trvalo mu to dosť dlho a nakoniec sme nastupovali do lietadla ako poslední. Natlačili sme sa do sedadiel turistickej triedy v Boeingu 747 Jumbo Jet. Z cesty do USA som si miesto medzi sedadlami pamätala širšie, tu to bolo zrazu nejaké priúzke (neviem, či som sa medzičasom zväčšila alebo sa lietadlo zmenšilo?). Petrovi sa tam ledva nohy vmestili. Po týchto peripetiách sme si konečne zapli pásy na sedadlách a vzlietli sme. Leteli sme trasu Londýn – Bangkok, ktorá trvala 13 hodín. Už sme mali toho sedenia plné zuby a to nás čakala ešte druhá časť letu Bangkok – Sydney, ktorá trvala 10,5 hodiny! Ešte šťastie, že v druhej časti letu sme sedeli na troch sedadlách len my dvaja a nikto tam s nami nebol, tak sme sa mohli aspoň trochu natiahnuť.

Celkovo sme boli v lietadle a na letiskách od piatku 16.3. od 14.00 hod (čo bol deň odchodu z Prahy) do 18.3., keď sme o 9.00 hod prileteli do Sydney. Total 43 hodín mínus 10 hodín je časový posun = 33 hodín. UFF. Celkom slušné. No ale aby to nebolo také jednoduché a dokonalé, tak po prílete do Sydney nás čakala jedna nepríjemnosť. Po prechode cez oficierov v Austrálii, ktorí sa nás pýtali, či sme neprišli do kontaktu so zvieratami alebo či sme neboli na nejakej farme v priebehu posledných dní (asi strach z krívačky a slintačky, ktorá v tomto čase zúrila vo Veľkej Británii) a naša oficierka nevedela úplne presne identifikovať, kde je Slovensko, sme teda napokon zišli dolu k pásom, na ktoré bola postupne vypľúvaná naša batožina. Čakáme, čakáme a naša batožina nikde! Spolu s nami tam čakalo ďalších cca 10 ľudí a podobne ako my sa nedočkali a boli nakoniec odšikovaní do Baggage Claim, kde sme tamojších pracovníkov informovali o našom probléme. Dali sme im popis našich báglov, oni nám dali každému po 100 AUD, aby sme sa nejako pretĺkli, dokiaľ nám nájdu batožinu. Odhadovali to tak na jeden deň. Neboli sme nadšení, ale koniec koncov sa to dalo čakať, keďže na londýnskom letisku mali chaos a zlyhal im počítačový systém. No a aby som túto batožinovú story uzavrela, na 3. deň po prílete bola moja taška dovezená večer do kempu v Kiame.

Z letiska sme sa išli ubytovať do hotela, resp. lepšej ubytovne s názvom “Bernly hotel” v štvrti Kings Cross, kde bolo veľa bordelíkov a rôznych dílerov. Hneď po ubytovaní sme vyrazili do ulíc Sydney spolu s ostatnými. Sydney je moderné mesto, ktoré je hlavne v centre pekne upravené, čisté až hypermoderné. Sem-tam človek vidí aj nejaké staršie budovy, ale keďže samotná Austrália bola objavená cca v roku 1780 a neskôr sa začala osídľovať trestancami apod., tak veľmi vzácne historické pamiatky postavené Európanmi by sme márne hľadali. V Sydney žije cca 4 milióny obyvateľov, mesto je to vcelku rušné.


18.3. Sydney

01_opera v sydney

Na prehliadku Sydney sme mali dva dni. 18.3., v deň príletu, sme stihli prejsť cez botanickú záhradu (mimochodom vstup je zdarma), kde poletovali papagáje a netopiere, ako u nás vrabce a ktorá patrí popri opere a Harbour Bridge k dominantám mesta. Opera vyzerala pekne z diaľky (má spodobňovať loď s natiahnutými plachtami), ale po bližšom preskúmaní sme zistili, že je na nej dosť betónu. Harbour Bridge bol pekný, hlavne s operou v jeho popredí. Potom sme sa prešli k ďalšej časti zálivu, kde sme sa s Petrom previezli vláčikom Monorail (3.50 AUD na 1 osobu) po okruhu mesta. Bolo to zaujímavé v tom, že táto úzkokoľajka premáva nad autami a veľmi blízko rôznych budov v centre, takže človek mohol pozerať Austrálčanom v kanceláriách takmer na stôl.

Naša ďalšia zástavka bola Australian Maritime National Museum, kde boli exponáty týkajúce sa lodí a ich príslušenstva. V zátoke pri múzeu kotvila aj Batavia, napodobenina lode Bounty, ktorú sme poriadne preskúmali zvonku aj zvnútra.

Po tejto prehliadke na nás padla už totálna únava, tak sme si sadli na lavičku k radnici. Keď sme sa prebrali, pomaly sme sa presunuli cez botanickú záhradu k vyhliadke na záliv s názvom Mrs. Macquaries Point (na tomto mieste manželka kapitána Macquaria rada sedávala a pozerala sa na záliv) a blízko ktorého sme si s Petrom opäť ľahli a trochu si pospali. Pomaly sa začalo zvečerievať a spolu s večerom sa prebudili papagáje, ktoré začali zúrivo škriekať a aj netopiere, ktoré sa v tomto čase odvesili zo stromov a začali loviť hmyz. Cestou do hotela sme si ešte odfotili St. Marie’s Catherdal a prešli sme sa po Hyde Parku, ktorý bol prekrásne osvetlený.

Po príchode do hotela sme si dali pizzu, trocha sme si pokecali a po dobrej sprche sme zaliezli do postelí. Ráno nás čakal ďalší rušný a uchodený deň po Sydney. Tento krát sme sa boli pozrieť na AMP Tower (cca 15 AUD / osoba), bola tam super vyhliadka spojená so Skytour, čo bola vlastne akási prezentácia spojená so zvukovými a pohybovými efektmi. Ďalšia zastávka bola Harbour Cruise (cca 15 AUD / osoba), výlet loďou, ktorá robila okruh po najzaujímavejších miestach v meste. Trvalo to asi 1 hodinu a na každej zastávke sa dalo vystúpiť a pozrieť si ľubovoľne dlho dané miesto. My sme vystúpili na zástavke Watson Bay, kde boli pekné malé pláže a kde sa dala urobiť prechádzka popri pobrežných útesoch a odkiaľ sme videli na šíri oceán. Nádhera. Slnko poriadne pálilo, napriek tomu, že už sa pomaly začínala jeseň, takže Peter sa slušne pripiekol. Po výlete s loďou sme išli do Sydney Aquarium (cca 18 AUD / 1 osoba). V špeciálnych bazénoch s tubusmi priamo vo vode sme videli tulene, žraloky, raje a iné podmorské príšery. Tiež tam mali úžasnú ukážku Veľkej koralovej bariéry, kde boli nádherné sasanky, zaujímavo sfarbené a tvarované žijúce koraly, koralové rybky sfarbené pestrými farbami a iné morské živočíchy ako ježkovia, hviezdice, medúzky a pod.

Po návšteve akvária sme sa ešte chceli pozrieť na most. Po dobrej zachádzke okolo dokov v prístave sme sa tam konečne dostali. Most sme celý neprešli, bolo by to dlhé a zbytočné, keďže už bola tma. Inak bolo možné zaplatiť si atrakciu, na ktorej ľudkovia naviazaní horolezeckým lanom chodia po oblúkoch mosta. Inak len pre zaujímavosť, nity na konštrukciu mosta boli dodané z bývalej ČSSR.

Po celom dni sme sa z posledných síl dorazili na hotel, kde sme sa najedli, osprchovali a išli spať. Na druhý deň nás čakala cesta ďalej po pobreží, do Nového južného Walesu (NSW).


20.3. Royal National Park, Kiama

Konečne nadišiel deň odchodu zo Sydney. Nakladáme veci a batožinu (tí, ktorým prišla z letiska, mne zatiaľ neprišla) a vyrážame. Až pri jazde z mesta zisťujeme, aké veľké Sydney v skutočnosti je. Už som si myslela, že musíme byť vonku z mesta a ono sa ťahalo ďalej a ďalej. Nehovoriac o vzdialenostiach, ktoré ešte len budeme musieť prekonať!

04_garrie beach

Našou prvou zastávkou je Royal National Park, konkrétne Wattamola Beach. Je to záliv, do ktorého dorážajú vlny Indického oceánu, Pacifik je zo severnej časti Austrálie. Z tejto pláže sme išli na 2 hodinový treck po útesoch nad pobrežím oceánu. Boli tam zaujímavé skalné útvary, napríklad Eagle Rock, dole sa na útesoch lámali vlny. Na útesoch rástli zakrslé eukalypty, ktorým sa odlupuje kôra čo spôsobilo že niektoré majú krásne biele kmene s rôznymi hnedými a zelenými škvrnami a vyzerajú, akoby si na seba natiahli maskáče. Tiež sme ponachádzali rôzne kaktusoidné kríky, ktoré kvitli na červeno s jemnými pichliačikmi a množstvo iných rastlín. Počas trecku sme prechádzali aj cez rôzne sfarbené pieskovcové skaly, isté úseky boli špeciálne upravené na prechod, niekde bol na chodníku jemný piesok ako na pláži. Aj v tento deň sme mali krásne počasie, treck sa končil na Garrie Beach, ktorá bola piesočnatá, dlhá, široká a takmer bez ľudí, sem tam nejaký surfista a boli tam úžasné vlny. Po kúpaní sme prešli do Symbio Wildlife Gardens (vstupné 10AUD / 1 osoba). Bola to akási zoologická záhrada, kde sme videli nádherné koalky, ktoré buď jedli alebo spali. Bolo príma môcť sa na nich pozerať a dokonca ich aj pohladiť, mali taký mäkučký kožúštek. Jeden macko sa trochu prebral, zapózoval mi do objektívu a potom opäť zaspal. Inak koaly sú v jedle dosť prieberčivé, nezjedia hocaký eukalyptový list, ale len listy z 8 druhov eukalyptov. V tomto zvieracom parku boli aj iné, pre Európana bežne “neviditeľné” zvieratká, ktoré sme mohli kŕmiť špeciálnym krmivom. Boli to papagáje, korely, orly, psy Dingo, pštrosy, ťavy a klokany. Tie už boli na ľudí zvyknuté, takže sme ich mohli tiež kŕmiť a niektoré sa dali pohladkať. Jednej kengurici trčalo mláďatko z vaku. Kvôli nám nechali park otvorený o 30 minút dlhšie.

05_koalka v simbio

Keďže sa už blížil večer, vybrali sme sa na cestu do turistického mestečka Kiama, kde sme videli gejzír, ktorý vzniká tlakom morskej vody v jaskynných útvaroch. Voda sa tam pri vlnobití nahromadí a potom pri veľkom tlaku je vytlačená von otvorom v jaskyni. Bolo počuť, ako sa jaskyňa pri tých tlakoch “naťahuje” a duní. V Kiame sme sa ubytovali v kempe, kde sú oddelené chatky – karavány s kuchynkou a posteľami.


21.3. Norton National Park, Canberry

08_royal narodny park

Po odchode z Kiami sme išli popri farmách, ktorých je tam naokolo veľa a pasie sa tam množstvo oviec, kravy a kone. Sem tam sme videli pštrosiu farmu a raz nám prebehol cez cestu malý klokan. Inak sú tu naokolo hlavne eukalypty, tento krát už urastenejšie než tie, ktoré rástli na útesoch v Royal NP. Doobeda sme dorazili do Norton National Park, kde sme si boli pozrieť vodopád Fitzroy (cca 80 m dlhý) a prešli sme sa po vrchu kaňonu. Na stráňach a v údolí boli všade eukalypty a dole sa kľukatila rieka. Z nedostatku času sme sa už do kaňonu nedostali, zabralo by to cca 1 deň alebo viac a my toho máme ešte veľa pred sebou.

Popoludní prechádzame do hlavného mesta Austrálie, do Canberry. Toto mesto bolo postavené na polceste medzi Sydney a Melbourne, keďže tieto dve mestá sa nevedeli dohodnúť, ktorá z nich sa stane hlavným mestom. Je to celkom pekné, čisté a upravené mesto, založené roku 1901 a parlament v ňom začali stavať až v roku 1927. Je však umelo vytvorené, všetko bolo dopredu naprojektované. Boli sme sa pozrieť na starý aj nový parlament, pri starom parlamente boli 2 maringotky a táborisko pôvodných obyvateľov Austrálie, tzv. Aboriginal’s Embassy, ktorí protestujú a žiadajú rovnocenné podmienky na život a rovnaké práva, ako majú ostatní obyvatelia. Aj veľký pľac pri maringotkách bol pomaľovaný zaujímavými kresbami. Ešte jedno zaujímavejšie miesto sme v Canberre boli pozrieť a to vyhliadku na mesto.


22.3. Viktoria

Tento deň bol len “prejazdným” dňom. Ráno sme vyrazili z Canberry o 8.00 hod a asi o hodinu sme si urobili zástavku na raňajky. Cez obed sme prešli značku oddeľujúci štát NSW od štátu Viktoria a išli sme ďalej. Charakter krajiny sa výrazne nezmenil, ostali eukalypty, farmy, ovce, kravičky a sem-tam kone. Niekoľkokrát sme si urobili prestávky, aby sme popreťahovali naše koštialiky a išlo sa ďalej. Prišli sme do mesta Lake Entrance, kde sme mali obedovú prestávku a kde sme videli krásne čierne labute a pelikány. Neďaleko mesta bola delta riek, ktoré sa zbiehali a vyúsťovali do mora. Potom opäť nasledovalo auto a cesta do kempu pred Wilsons Promontory Park, kde nás čakal program nasledujúceho dňa.


23.3. Wilsons Promontory Park

10_squeaky beach

Ráno sme budíček posunuli na 9.00 hod a o cca 10.00 sme boli vo Wilsons Promontory Park, kde sa pri vstupe platilo vstupné. Je to veľmi rozľahlý park, ktorého charakter sa často mení. Sú tam lúky, na ktorých sme videli pštrosov, údajne sú tam aj klokany a vombaty (vačnatce), po stranách sme mali krásne výhľady na pláže, v hmle boli ukryté končiare okolitých kopcov. A celé to dotvárali lesy tvorené z eukalyptov. V tomto parku sme opäť trávili len obmedzený čas, resp. na jeho bližšie spoznanie by sme potrebovali oveľa viacej času, ako sme mali vyhradené. Išli sme na cca 2 a pol hodinový trail ponad útesy pri pobreží oceánu, ktorý viedol k Squeaky Beach. Po ceste sme videli obrovské kamene, niektoré do oranžova sfarbené, akoby na nich boli riasy alebo lišajníky. Jeden z týchto obrovských šutrov bol rozdelený na 3 časti, vyzeralo to ako rozkrojené vajce pre nejakého obra. Keďže počasie bolo pomerne upršané a hmlisté, nemohli sme sa kúpať, tak sme sa po pláži len prešli. Mala jemný žltkasto-biely piesok, a boli na nej vyplavené riasy, fialové medúzy (jelly fish) a kosti zo sépií, ktoré sa podobali lupeňom lotosových kvetov. Cestou späť sme sa prešli vyhliadkovou cestou ponad Tidal River, ktorá je zvláštna tým, že jej hladina sa zvyšuje a znižuje podľa prílivu a odlivu oceánu. Na parkovisku cestou späť sme videli prelietavať červeno-modré papagáje, ktoré sa dali nakŕmiť priamo z ruky. Zjavne zdomácneli.

Po chvíľkovej pauze sme vyrazili na ďalší 1 a pol hodinový trail, tento krát do dažďového pralesa Lilly Pilly Gully. Na konci trailu boli urobené mostíky, po ktorých sa chodilo okolo lián, papradia vysokého ako za čias praveku. Bolo tam vlhko a voňal tam všadeprítomný eukalyptus. Počasie – stále daždivé.

Po tomto výlete sme išli cca 200 km do miesta, kde sme mali rezervovaný kemp. Bolo to blízko Phillip Island, kam sme sa išli pozrieť na kolóniu čajok. Tie tam však teraz neboli, keďže nebolo obdobie hniezdenia. Kúpili sme si lístok na tučniaky – Little penguins(stál cca 12,5 AUD), ktoré po západe slnka vychádzali z mora a hrnuli sa rýchlo cez pláž do svojich brlôžkov. Boli roztomilé, dorastajú len do 30 cm. Čakali sme na nich, vrátane množstva ďalších ľudí, na betónových schodoch, ktoré tam sú na toto “predstavenie” postavené. Pláž osvetľovali reflektory, aby sme drobcov po zotmení videli a platil tam prísny zákaz fotografovania, keďže to tučniačikom škodí a ľaká ich to. Asi po 30 minútach čakania sa konečne prvá skupinka vynorila z mora a začala sa presúvať cez nechránenú pláž do svojich príbytkov. Mnohokrát si to rozmysleli a išli späť do mora. Hlavne tí, ktorí vyšli prví, sa zvyčajne vrátili späť a volali svojich kamošov z vody a možno im oznamovali, že “vzduch je čistý” a môže sa ísť. Inak Austrálčania si z toho urobili celkom dobrý biznis, je tam urobené Visitors center (ako aj v ostatných parkoch, kde je pravidlom, mať takéto návštevnícke centrum), kde je možné získať množstvo informácií o živote tučniačikov, o tom, čím sa živia, ako ľahko sa v mori stávajú korisťou predátorov, ako hniezdia, dokonca je tam vyústenie jednej z chodbičiek ich brlôžka a je možné (pri troche šťastia) vidieť ako hniezdia. Počet malých tučniakov v kolónii kolíše, teraz je ich tam údajne 150.


24.3. Melbourne

Aby som nezabudla, tak musím spomenúť, že u protinožcov – antipedes, sa jazdí vľavo, čo pre vodiča zo Slovenska môže spôsobovať určité problémy typu vybočenie zo správneho jazdného pruhu a pod. Okrem toho sa tu všetko otáča doľava, napr. zámky na dverách, karičky na kľúče a pod. Dokonca aj ľudia chodia po chodníku opačne ako u nás.

13_melbourne

Vyrazili sme o 9.30 hod, dosť neskoro, ale ešte sa to dalo. Prešli sme do Melbourne, druhého najväčšieho mesta Austrálie. Tu sme mali 2 hodinovú pauzu na prehliadku mesta. Ničím špeciálnym nevynikalo, tak sme si pozreli most, odfotili veslice s veslármi na tréningu po rieke, ktorá cez Melbourne preteká. Išli sme sa prejsť aj do centra popri obchodoch, v ktorých sme si konečne kúpili pohľadnice aj známky a nejaké darčeky domov (tričká a pod.). Boli sme sa najesť v China Town v jednej z mnohých reštaurácií. Menu pre dvoch stálo cca 15 AUD.

Po Melbourne sme postupne prešli k skalným útesom na pobreží, boli sme sa pozrieť aj na vodopád v priľahlých lesoch. Zablúdili sme aj do ďalšieho parku, kde sme si urobili krátku okružnú trasu do dažďového pralesa. Bolo práve po daždi. Z obrovských papradín a zo stromov kvapkali na chodník dažďové kvapky, bolo tam tmavo a vlhko ako v nejakej džungli. Na jednej strane bola vytvorená prirodzená hranica medzi pralesom a eukalyptovým lesom. Eukalypty sa tu ukázali v celej svojej dĺžke, boli mohutné a ich kôra sa lúpala v dlhých pásoch.

Po tejto mini túre sme prešli k Port Cambell, kde sme sa boli pozrieť na vyhliadke na útvary z pieskovca, známe pod menom “Dvanásti apoštolovia”. Sú to útvary, ktoré vznikli podmývaním pieskovcových výbežkov útesov. Po čase sa premostenie zrútilo a tak vznikli tieto útvary. Práve zapadalo slnko. Na chvíľu sme útesy a “apoštolov” videli presvietené slnečnými lúčmi, až kým sa slnko neukrylo za mraky.


25.3. Mt. Gambier

Dnešný deň, hneď zrána, ktoré bolo slnečné a teplé, sme išli späť smerom k Dvanástim apoštolom, keďže včera sme si nestihli prejsť všetky prírodné krásy tohto miesta. Boli sme na cca 1 hodinovej vyhliadkovej trase. Nebolo tu v tom čase ani príliš veľa ľudí. Videli sme blow hole, skrytú jaskyňu, v ktorej voda naráža na steny po stranách, potom sme sa prešli k London Bridge, ktorého spojenie s pevninou sa zrútilo asi pred 15 rokmi a na tom zostatku ostali asi dvaja výletníci. Musela ich odtiaľ odviezť helikoptéra.

14_loch ard

Od London Bridge sme sa presunuli ďalej ku kaňonu Loch Ard. Pri jeho útesoch v minulom storočí stroskotala loď Loch Ard George, zahynulo tu cca 60 ľudí, len dvaja sa zachránili. Blízko tohto miesta bola aj jaskyňa, v ktorej sme našli množstvo pieskovcovo-vápenatých kvapľov. Nebola taká pekná, ako naše slovenské jaskyne, ale za preskúmanie stála. Išlo sa k nej cez pieskovú pláž, na ktorú sa vyplavili práve dvaja zachránení stroskotanci z vyššie spomenutej lode. Hore na útesoch bol aj cintorín s pamätnou tabuľou pre tých, ktorí sa nezachránili a tiež to bol cintorín starousadlíkov. Musím povedať, že je to krásne miesto k večnému odpočinku. Všade okolo útesov boli pláže, na ktoré dobiehali veľké vlny. Tým, že je tu taký prudký príboj, nie sú veľmi vhodné na bežné kúpanie.

Po prehliadke sme opäť nasadli do auta a pohli sme sa ďalej do vnútrozemia pozdĺž jazier a fariem smerom k Mt. Gambier. Je to kráterové jazero, ktorého farba sa mení zo šedej na modrú v niektorých mesiacoch počas roka. Keď sme k nemu prišli my, bolo modré. Zísť k nemu sa nedalo, lebo ho obkolesoval plot a strmé stráne, ale bola tam vyhliadka, z ktorej sme ho videli aspoň z výšky. Hneď vedľa nej bola záhrada s kaktusmi, niektoré v tomto období aj kvitli.

Po vyhliadke sme sa pustili na niekoľko 100 km dlhú cestu smerom k Adelaide, hlavného mesta Južnej Austrálie, ktorej hranice sme prekročili cca o 15.00 hod a museli sme si posunúť hodinky o 30 minút späť.


26.3. Adelaide

Ráno sme sa vrátili späť do Adelaide, kde sme mali 2,5 hodiny na prehliadku mesta. Mesto bolo celkom pekné, s upravenými a udržiavanými parkami. Čo sa dalo v Adelaide vidieť? Boli sme sa pozrieť na Katedrálu Sv. Petra. Bola v nej umiestnená socha Panny Márie, na ktorej výrobe sa spolupodieľal jeden česko – austrálsky umelec a na soche Ježiš na kríži nejaký maďarsko – austrálsky sochár. Ďalej sme sa prešli aj okolo univerzity, lepšie povedané to bolo univerzitné mestečko, s menšími budovami a nie takými kolosmi, aké sú postavené u nás.

Po prehliadke parku sme sa vydali na cestu k Port Augusta. Cestou tam sme videli vlak, ktorý ťahal 74 vagónov a mal dve lokomotívy. V Austrálii človek vidí mnoho “kolosov”, ktoré by v Európe darmo hľadal. Bolo teplo a v parku “piknikovali” rodiny Aboriginals (aborigéncov – pôvodní obyvatelia Austrálie). Aborigénci sa veľmi neradi dávajú fotiť, niektorí chcú za to peniaze. Taktiež boli svedkami mnohým neprávostí, ktoré sa na nich páchali. Až pred niekoľkými rokmi sa im vrátila ich pôda alebo ju od nich odkúpil štát.

Z Port Augusta sme konečne vyrazili hlbšie do vnútrozemia, smerom na Cooper Pedi. Krajina sa postupne zmenila z lánov obilia na rovnú červenú pustatinu, kde sem tam rástla nejaká bylina, trsy trávy alebo zakrslé stromy. Míňali sme vyschnuté korytá riečok a potokov. Konečne som mala pocit, že som v Austrálii . Cesta dostala tú správnu “červenkastú” atmosféru. Počas cesty sa ráz krajiny veľmi výrazne nemenil. Niekedy sme v diaľke videli nejaký kopec, ale čím ďalej sme zachádzali do vnútrozemia, tým väčšia planina sa okolo nás rozprestierala. Ako zem nekonečna.

Okolo 19.00 hod sme dorazili do Woomery, čo je vlastne bývala vojenská základňa, kde USA testovali zbrane a posielali satelity na obežnú dráhu. Pred rokom odišli na inú základňu a v mestečku sa akoby zastavil život. Prechádzali sme sa okolo domov, ktoré tu boli postavené pre vojakov a oficierov, ale len sem tam sa v niektorom svietilo. Bola tam škola, ihrisko, parčík, bowling a pod., ale bolo to akoby po nukleárnej vojne. Počas hodinovej prechádzky sme videli prechádzať asi päť áut, nevideli sme ani jedného chodca a len jeden pes na nás z diaľky vyštekával. Cítila som sa ako v inom svete a živo som si dokázala predstaviť, aké živé toto mestečko bolo, keď tam boli vojaci. Teraz je to zberný tábor pre utečencov, ktorí tu musia ostať dovtedy, pokým sa nerozhodne, či môžu zostať na území Austrálie alebo nie. Možno sa sem v dohľadnej dobe, ak sa Austrálii podarí získať nový kontrakt s US Army, vráti posádka a s ňou aj život.


27.3. Cooper Pedi

Skoro ráno, t.j. o 7.00 hod, sme vyrazili na ďalší úsek cesty, do Cooper Pedi. Keďže bolo skoré ráno, ešte pred východom slnka, videli sme veľa klokanov. Niektoré sedeli priamo na ceste a my sme museli poriadne pribrzdiť, až potom sa spamätali a odhopsali medzi kry a stromy do pustatiny. Videli sme aj orlov klinochvostých (wedge tailed eagle), ako si pochutnávali na mršinách klokanov, ktorých bolo pri ceste hodne. Sem tam sa povaľovali slnkom vybielené kostry zvierat.

Slnko sa rýchlo vyšplhalo na oblohu a my sme prechádzali okolo veľkých soľných jazier. Už deň predtým sme ich videli, z diaľky vyzerajú, akoby boli plné vody alebo ľadu, ale keď sme sa priblížili, videli sme, že sú to miliardy krištálikov soli. Dokonca to vyzeralo tak, akoby tam boli vlnky vody. Raz za niekoľko rokov sa tieto jazerá pri zrážkach naplnia vodou a potom opäť trvá niekoľko rokov, pokiaľ sa úplne vysušia a ostane v nich len vrstva soli.

18_road triain

Na ceste nás sem tam míňajú osobné autá a tiež kamióny, tzv. road trains, ktoré za sebou ťahajú nie jeden, ale 2 až 4 návesy. Skutočne pripomínajú cestné vlaky. Je to dosť problematické, predbiehať takéto kolosy, ani nie tak preto, lebo sú dlhé, veď tu je frekvencia oproti idúcich áut tak jedno auto za 5 minút, ale hlavne kvôli tomu, že posledný náves sa dosť vychyľuje na rôzne strany.

Po 280 kilometrocrighth sme prišli do Cooper Pedi. Je to mestečko, resp. osada, v ktorej sa ťažia opály. To, že sa tam niečo ťaží, naznačovali už po našom príchode kopce a kopčeky vyťaženej hliny. Samotné mesto malo jednu hlavnú ulicu, na ktorej sa nachádzali obchody s opálmi, supermarket, múzeá opálov a kostolík vyhĺbený do vnútra brala. Pripadalo mi to ako stavenisko, všade červenkasto – hnedá hlina, nákladiaky, nižšie budovy alebo vchody do bývalých šachiet. V tomto meste je údajne najviac rôznych národností, zhromaždených na jednom mieste (cca 40). Zväčša sú to dobrodruhovia, ktorí skúšajú svoje šťastie pri ťažbe opálov. Boli sme sa mrknúť do starej opálovej bane, kde mali pekne naaranžované figuríny prvých kopáčov (boli tam aj 2 ženy!) a na hornom poschodí bola ukážka obydlia v skale, resp. v bani. Vstupné do tohto múzea bolo 7,5 AUD.

19_cooper pedi

Okrem prehliadky bane a zvláštneho druhu “umenia”, ktorého tu bolo na okolí vidieť na mraky (rôzne stroje postavené zo šrotu, starých čipov, žiaroviek, motorov a pod.), sme sa boli pozrieť do obchodov s opálmi. V jednom obsluhovala pani z Budapešti, tu si Peter kúpil bumerang a ešte jeden nástroj, typický pre Aborigéncov, ktorý sa ľudovo nazýva “telefón v buši”. Je to kúsok dreva približne v tvare slzy, ktorý je upevnený na šnúrke a keď sa roztočí, vydáva ďaleko sa nesúci zvuk.

V Cooper Pedi sme videli dosť veľa pôvodných obyvateľov Aborigéncov, ktorí tam len tak posedávali v chládku a presúvali sa z miesta na miesto podľa toho, ako sa posúvalo slnko a tiene. Pôvodne tu v týchto končinách nežili, len ich prechádzali počas svojich ciest v buši. Bolo mi z pohľadu na nich dosť smutno, hlavne, keď som ich videla, ako sa opití potácajú po cestách. Aborigénci majú, podobne ako aj indiáni v USA, nízku toleranciu na alkohol. Stačí im len pár pohárikov a už sú “sťatí”. V niektorých oblastiach je dokonca zákaz predaja alkoholu Aborigéncom, na čo sú rôzne názory. Jedny, že ich týmto diskriminujú a ďalšie, že je to neúčinné, lebo im stačí zájsť o kus ďalej a tam alkohol dostanú.

Dnes nocujeme v “podzemí”, resp. je to na úrovni zeme, ale aj tento motel je postavený vo vyhĺbenej diere, bez okien v izbách. Časový posun je v týchto končinách 1 hodina späť.


28.3. Northern Theritory

20_bosorky u krokodila harryho

Ráno sme vyrazili ku Krokodílovi Harrymu. Je to dobrodruh z Litvy, ktorý kedysi lovil v Austrálii krokodílov (pekný kus chlapa to býval kedysi, súdiac podľa fotografií z doby minulej) a potom skúšal ťažiť opály. Pri Cooper Pedi (cca 3,5 km od mesta) mal vyhĺbené šachty, v ktorých si urobil zvláštne obydlie a na ktorých sa vyzúril svojou kreativitou. Teraz je to asi 60 ročný chlap a údajne dosť pije. Nie vždy má náladu na návštevy. Inak tam má peknú kaktusovú záhradu a ešte rôzne postavičky (napr. bosorku na metle, cyklistu rútiaceho sa dolu z kopca na bicykli, nejakého chlapa vzpínajúceho sa na koni a pod.), ktoré má rozmiestnené na okolitých haldách hliny. Za vstup do svojho bydliska pýta dobrovoľné vstupné 2 AUD (sponzorské na alkohol pravdepodobne). Keď sme k nemu o 9.00 hod prifrčali, už bol hore a dovolil nám pozrieť sa dovnútra. Dala som sa sním do reči. Z Litvy, jeho domoviny, emigroval ešte za mladi do Austrálie. V Cooper Pedi je už asi 26 rokov. Predtým chodil po rôznych kútoch sveta a hore na severe Austrálie sa nejaký čas živil lovom krokodílov. Jeho rekord bol 83 kúskov za jeden deň (ochrancovia prírody sa asi chytia za hlavu), za čo zarobil toľko peňazí, ako priemerne zarábajúci človek za jeden rok. V tej dobe bo ešte silák, mužný chlap, ale ako mi povedal, nikdy nedokázal šetriť peniaze, minul ich na “slow horses and fast women”. Celkovo sa mi zdalo, že je ženami veľmi “zaujatý”, o čom svedčilo aj množstvo podprseniek, ktoré mu rôzne medzinárodné návštevníčky venovali do jeho zbierky. Vedľa na stole mal pohár vína, čo naznačuje, kam sa podela jeho kondícia.

25_breakways

Po návšteve Harryho sme odbočili z hlavnej cesty na prašnú cestu a išli sa pozrieť na Dog fence, ktorý sa tiahne cca 5600 km a ktorý oddeľuje psov dingov od oblastí, kde sa chová dobytok. Jeho význam je sporný, keďže pri ňom zahynie dosť zvierat, ktoré by mal od psov dingov chrániť (tie sú momentálne zákonom chránené, keďže im hrozí vyhynutie) Často sa stáva, že sa zachytia do pletiva a tým sa ich život končí. Popri dog fence sme prešli k horám, resp. k pohoriu Breakways, ktoré malo myslím pieskovcový podklad a vrcholky boli pekne vyrezávané. Jeden z vrcholov vyzeral ako zámok, podľa čoho sa aj volá The Castel. Nikde nebolo ani nohy, okrem nás, čo mi dávalo úžasný pocit slobody. Veľmi sa mi páčili pohľady do údolia, bolo sfarbené rôznymi zemitými farbami, opäť tam boli vyschnuté riečiská a stromy.

Po tejto zachádzke sme sa vrátili na hlavnú cestu vedúcu do mesta Alice Springs. Nemali sme namierené až tam, len po horu Uluru. Ráz krajiny sa začal postupne meniť z púšte na zelenšie miesta, kde rástla tráva a aj výška a hustota stromov sa začala zväčšovať. Prešli sme cez hranicu do Northern Theritory, čo je už štvrtý štát, do ktorého sme vošli v rámci nášho pobytu v Austrálii. Počas cesty sme mali zopár prestávok na ponaťahovanie kĺbov. Celkove sme prešli asi 700 km, celkom slušná vzdialenosť.


29.3. Uluru, Kata-Tjúta

26_pri vychode slnka

Dnes sme vstávali o 5.30 hod, aby sme o 6.00 mohli vyraziť na východ slnka nad horou Uluru (Ayers Rock, 340 m.n.m). Už včera sme ju počas cesty videli, ako majestátne kraľuje okolitej prírode. Prišli sme na “vyhliadkovú cestu”, kde už bola zaparkovaná hromada áut a autobusov a čakali sme na prvé slnečné lúče. Cítila som sa ako na premiére nejakého kasového trháku, samé fotoaparáty a kamery. Dovtedy bola hora osvetlená len jasom prvého brieždenia, ale keď vykuklo slnko, získala svetlo tehlovú farbu. Hneď po východe slnka sa začalo oteplievať a všetci títo ľudia sa vybrali šplhať na horu alebo si urobiť okruh okolo. Keďže počasie nám prialo a nikde nebolo ani jedného mráčika, dali sme si raňajky pri kraji cesty, tam, kde najviac hrialo slnko a po najväčšom nápore turistov sme sa aj my dali na výšľap hore. Niektorí z tých, čo išli dole, to radšej brali po zadku. Celá hora je vlastne jedno veľké skalisko. Uluru a jej okolie bolo a je posvätným miestom pre kmeň Anangu. Na niektorých miestach a to na pomerne mnohých, je zákaz fotografovania alebo vstupu. Sú to tzv. sacred places a majú pre tento kmeň veľký význam. Za porušenie je pokuta až do 6.000 AUD. Po výstupe na vrchol hory, ktorý je označený kovovým stĺpikom, sme sa vybrali späť. “Hore na hore” sme videli malé jazierka, v ktorých žili také zvláštne rybky a živočíchy. Dokonca sme tam našli malinkaté mušličky. Jeden druh živočícha mal tvar žubrienky, guľatú prednú časť a dlhý chvostík a bol zelenkavej farby, s množstvom rýchlo sa pohybujúcich nožičiek.

Po zostupe nadol sme sa vybrali na pochod okolo Uluru. Aj tu boli posvätné miesta a prechádzka okolo nich bola naozaj pekná. Slnko pálilo, bolo modré nebo a mohli sme si horu vychutnávať do detailov. Videli sme zblízka, aká je zvrásnená, aké má záhyby, jaskyne, výrezy, previsy a pod. Niektoré skalné útvary mi pripomínali živočíchy, iné hlavy, bol tam aj meč zabodnutý do zeme. Celý trail trval cca 2,5 hodiny a mal asi 10 km. Krajina okolo Uluru bola iná, ako som očakávala. Nebola to vyprahnutá pustatina, ale rástli tam eukalypty, veľa trávy, medzi to presvitala červená pôda.

34_udolia vetrov

Po Uluru sme sa vybrali k Mt. Olgas, v jazyku aborigéncov Kata-Tjúta, čo sú ďalšie monolity vzdialené od Uluru asi 40 km. Toto už nebol jeden jednoliaty monolit, ale tvorilo ho viacej útvarov podobného základu a farby ako Uluru. Z diaľky sa Mt. Olgas podobali na akýsi hrad s vežičkami a kopulami. Výborný pri tomto traile bol znížený počet turistov, dokonca sme boli na niektorých úsekoch len my sami, okolo nás úžasná tíšina, len povievanie vetra v korunách eukalyptpov, sem tam zvuky a pohyby vtákov. V istom momente som zastala na chodníčku, očarená touto atmosférou a ostala som tam stáť až do príchodu nejakých ľudí. Okolo jednotlivých monolitov viedla asi 7 km dlhá trasa do Valley of the Winds (Údolie vetrov). Boli sme síce trochu unavení, slnko ďalej hrialo a my sme cítili, že ochranný krém už prestáva plne účinkovať, ale sme tu asi len 1 krát za život, tak sme sa na túru vybrali a neoľutovali sme. Išlo sa v tesnej blízkosti obrovských brál, našli sme rôzne pekné zákutia. Po prejdení Údolia vetrov sme odišli sme späť k Uluru na západ slnka.

Zase sa tu tlačili záľahy turistov so statívmi, kamerami a fotoaparátmi (vrátane nás) a čakali na prírodné divadlo. Postupne, ako slnko zapadalo a na opačnej strane sa začal obzor zafarbovať spektrom farieb, začala sa meniť aj farba Uluru. Bolo to postupné, nebol to proces zo sekundy na sekundu. Zo svetlej tehlovej farby sa hora začala meniť na tmavo tehlovú, potom sa po nej šplhal tieň a keď lúče zašli za ňu, hora dostala šedo tehlovú farbu. Ostala celá v tieni, akoby sa uložila na spánok. A ráno ju zase prvé lúče prebudia a bude musieť odolávať náporu turistov. Kto vie, čo sa jej viacej páčilo. Či to, že bola posvätným miestom pre kultúru, ktorá žila v súlade s prírodou, alebo to, že je objektom záujmu a obdivu státisícov turistov.


30.3. späť do Woomery

Dnes je presúvací deň. Žiaľ, vraciame sa späť tou istou cestou cez Cooper Pedi do Woomery. Je to škoda, mať viacej času, dalo by sa pozrieť mnoho iných zaujímavostí v blízkosti Uluru, napríklad Kings Cannyon.

Cestou späť sme sa zastavili len na malé oddychové pauzy. Vyfotili sme si Mt. Connor, ďalší z veľkých monolitov na okolí, ale turistami skoro nenavštevovaný, tiež sme videli zaplavené soľné jazero, pri ktorom sme si nabrali jemný červený piesok, ako dôkazový materiál domov. Videli sme množstvo road trains a žiaľ aj mŕtve klokany, ktoré vbehli autám pod kolesá. Pri jednej z klokaních mrcín sme videli aj psa dinga, čo je v súčasnosti skôr výnimočné, keďže ich je pomerne málo a taktiež v tejto farmárskej oblasti sa veľmi nevyskytujú, veď im aj postavili “dog fence”.

Do Woomery sme prišli už za tmy. V tme sme videli osvetlené klokany, ktoré v panike pri osvetlení svetlami áut vbehli rovno doprostred cesty. Raz dokonca v momente, keď išlo oproti nám auto, takže sme sa nemali kam uhnúť. Našťastie nám neskočil pod kolesá, ale ostal stáť na mieste. Uff.


31.3. späť do Mildury

17_solne jazera

Dnes bol ďalší presúvací deň. To pre nás znamenalo sedieť na zadku v aute a sem tam na chvíľku vystúpiť a popreťahovať sa. Takto sme zastavili hneď ráno po odchode z kempu vo Woomere, kde sme si pozreli vojenské exponáty vystavené priamo vonku na námestí. Vyzeralo to na “stálu expozíciu”. Boli tam rôzne rakety, riadené strely, protiletecké delo a pod., samozrejme všetko deaktivované. Z Woomery sme vyšli smerom na Port Augusta. Po ceste sme sa boli pozrieť na ďalšie zo soľných jazier. Toto bolo síce menšie, ale bolo oveľa “soľnatejšie”. Blýskalo sa na slnku, akoby tam bola vrstva snehu.

Po ceste z Port Augusty sa krajina opäť zmenila. Kríky a stromy nahradili pokosené polia a pri ceste sme videli množstvo zrúcaných domov a artézske studne s vrtuľou. Večer sme prišli do mestečka Mildury, kde sme sa ubytovali. Počas cesty sem sme míňali rieku Murray, ktorá je údajne najväčšou riekou Austrálie a z ktorej sa čerpá voda potrubím až do Woomery. Vďaka nej sa z púšte stala úrodná krajina s poliami a palmami.


1.4. Mildura

40_skanzen v mildury

Do tretice ďalší presúvací deň. Akurát sme si za celý deň pozreli skanzen v Mildury na austrálsky spôsob, čo znamenalo zopár domov z roku 1870, ďalej nejaké polorozpadnuté stajne a staré stroje a povozy. Mali tam ale peknú ružovú záhradku a bolo to otvorené pre ľudí bez kontroly, resp. mali tam schránku, kde sme vhodili pri vstupe požadovanú sumu, ale nikto to nekontroloval. Okrem nás v celom areáli nebol nik. Tiež sme sa boli pozrieť aj do miestneho parku, bolo tam papagájov – korel na mraky, boli tak hlučné, že sme odtiaľ po chvíle ohučaní odišli. Park bol plný ich výkalov, takže ideálne miesto na piknikovanie to zrovna nebolo.

Po Mildury nás čakalo ďalších 600 km do Cowri, kde sme mali rezervované kabínky v Caravan parku.


2.4. Blue Mountains

Dnes ráno sme vypadli z kempu a namierili si to na posledný úsek našej cesty. Po 2 hodinách jazdy sme prišli do Blue Mountains, čo sú hory blízko Sydney, kam často chodievajú výletníci z tohto mesta na víkendy. “Modré hory” sa volajú preto, lebo pri teplom a slnečnom počasí vypúšťajú eukalypty olej, ktorý spôsobuje, že je nad horami modrastý opar. My sme sa boli pozrieť autom na vyhliadku Canyon, pri ďalšej zastávke sme už podnikli cca 3 hodinový zostup do a výstup z kaňonu. Bola to pekná túra, videli sme malé vodopády, previsy skál, vodou vybrúsené skalné cimburia. Cestou dole išli za nami aj Japonci, ktorí išli v húfe, nikde sa nezastavovali, aby sa pokochali, ale išli ako dáke stroje. Nebolo pred nimi úniku. Nakoniec sme pred nimi unikli na bočnú cestu a konečne sme si mohli vychutnávať samotu a ticho v prírode. Keď sme vyšli hore z kaňonu, naďabili sme na cca 1,5 m vysoké termitište. Bolo tvrdé ako kameň, vyrobené z blata a hliny a rôznych vetvičiek a zacementované pravdepodobne výlučkami termitov. Počas výletu sa nám začala mračiť obloha a na úplný záver sa poriadne rozpršalo. Neuveriteľne rýchlo sa na cestu a okolité hory zniesla hmla, ktorá sa v kúdoloch prevaľovala podľa smeru vetra. Viditeľnosť tak 1 meter pred seba. Napriek tomu sme sa nedali odradiť a išli sme ešte k dvom ďalším vyhliadkam – k Pilav Point, na ktorej sme absolútne nič nevideli, okrem okolitých blízkych stromov a hmly a potom sme prešli k skalnému útvaru Three Sisters (Tri sestry), ku ktorému viedli priamo dole strmé schody a z tohto bodu sme videli aspoň jedno bralo, t.j. jednu kamennú sestru. Nič sa nedalo robiť, počasie je v horách nevyspytateľné. Napokon sme sa vrátili do Sydney, kde sme trošku poblúdili, než sme sa dostali k nášmu hotelu. Ešte si dáme večer na rozlúčku s Austráliou pohár červeného Claretu a ide sa spať.


3.4. hurá Thajsko

Posledný deň pobytu v Austrálii. Aj je mi to ľúto, ešte by som tu zostala.Po nákupoch sme sa presunuli na letisko, odkiaľ nám o 17.00 hod letelo lietadlo do Bangkoku. Let bol príjemný, lebo netrval tak dlho, ako cestou do Austrálie. Pokračovanie: časť Thajsko.


Základné informácie o Austrálii

Všeobecné:
Celý názov
Commonwealth of Australia
Rozloha
7.682,300 km2
Počet obyvateľov
18.090,00 (ročný prírastok 1,4 %)
Hlavné mesto
Canberra (počet obyvateľov 311.000)
Zloženie obyvateľov
94% potomkovia Európanov, 4% Aziati, 1,5% pôvodní obyvatelia
Jazyky
angličtina, jazyky pôvodných obyvateľov, plus ďalšie jazyky prisťahovalcov
Náboženstvo
75% kresťanské, 1% moslimské, 1% budhistické, 0,5% židovské
Vládne zriadenie
nezávislý člen British Commonwealth
Premiér
John Howard
Guvernér
Sir Wiliam Deane
Najvyšší bod
Mt. Kosciusko, 2230 m.n.m
Najnižší bod
Eyrovo jazero, 16 m.n.m
Najdlhšia rieka
Murray – Darling, 3780 km
Ekonomický profil:
HDP:
340 miliárd US$
HDP v svetovom meradle:
13 -ty
HDP na hlavu:
19.007 US$
Ročný nárast:
3,3%
Inflácia:
5,1%
Hlavná produkcia/priemysel:
nerastné suroviny, ropa, uhlie, zlato, vlna, obilniny, mäso
Hlavní obchodní partneri:
USA, Japonsko, ASEAN, Nový Zéland, Južná Kórea, EU
Informácie pre cestovateľov:
Časové zóny
Eastern Standard Time = UTC + 10 hodín
Central Time = UTC + 9,5 hodín
Western Time = UTC + 8 hodín
Napätie v sieti
220 – 240 V, nutný adaptér!!!!
Mena
1 AUD = austrálsky dolár = 100 centov = cca 35 Sk
Miery a váhy
metrické
Jazda autom
Vlavo
Nebezpečenstvá
spáleniny od slnka, uhryznutie pavúkmi a hadom (toto sa nám nestalo)
Zdravotníctvo
Lekárske služby sú platené a predpokladá sa, že pacient má zdravotné poistenie. Ceny zdravotníckych služieb sú nesmierne vysoké, preto je nevyhnutné pred odchodom uzavrieť zdravotné poistenie.
Dôležité telefónne čísla:
Tiesňové volanie
000, bez poplatku
Polícia
000, bez poplatku
Záchranná služba
000, bez poplatku
Hasiči
000, bez poplatku

História v skratke

Až od 19. storočia sa kontinent nazýva Austrália, dovtedy sa nazýval Nové Holandsko. Od 18. storočia patril medzi britské kolónie. V prvých rokoch 20. storočia vzniklo hneď šesť samostatných kolónií: Nový Južný Wales, Južná a Západná Austrália, Viktória, Queensland a ostrov Tasmánia, krátko nato bolo pripojené Severné teritórium. Po účasti v obidvoch svetových vojnách získala Austrália rad území v Tichomorí. Potom, čo bol prijatý tzv. Austrálsky zákon, boli obmedzené posledné zvyšky britského vplyvu a naďalej rastie záujem o vznik republiky.


Vstupné podmienky

Cestuje sa na cestovný pas SR, ktorého doba platnosti musí presahovať plánovanú dobu pobytu. Vízum udeľuje austrálsky zastupiteľský úrad vo Viedni. Pri podaní žiadosti o udelení víz žiadateľ deklaruje dostatok finančných prostriedkov pre pobyt v Austrálii a na cestu späť. Turistické vízum neoprávňuje k pracovnej činnosti. Registrácia cudzincov vstupujúcich na územie Austrálie prebieha po prílete. Úradník ministerstva prisťahovalectva registruje návštevníkov po vyplnení formuláru Incoming Passanger Card, v ktorom každý návštevník okrem osobných údajov uvádza taktiež miesto a predpokladanú dobu pobytu v Austrálii. Všeobecná prihlasovacia povinnosť neexistuje. Pred príchodom do Austrálie návštevník alebo rodina vyplňuje Travellers Statement. V tomto formulári je nutné deklarovať všetky dovážané položky. Nie je dovolené doviezť akékoľvek druhy potravín v surovom alebo konzervovanom stave. Za pokus o porušenie colných predpisov je pokuta až do výšky niekoľko tisíc austrálskych dolárov. Hotovosť od 5.000 AUD je nutné ohlásiť pri colnom odbavení. Povinná výmena valút neexistuje.


Stravovanie

Obed vrátane nápojov stojí v bežnej reštaurácii minimálne 15 AUD. Najrozšírenejšie a najlacnejšie sú ázijské bufety, kde sa cena hlavného chodu pohybuje od 3,5 AUD. Hamburger, hranolky a coca-cola v McDonald, Hungry Jack alebo inde stojí cca 5 AUD. Lacné sú aj Taco Bell (mexická kuchyňa) a indické take-away.

Najlacnejšie supermarkety sa volajú Woolworth. Coles a Franklins sú o niečo drahšie. Základné potraviny predávané vo Woolworth pod značkou HomeBrand stoja tretinu ceny značkových výrobkov.

K najznámejším značkám piva patrí Victoria, XXXX (Four Ex), Toohies, Foster atď. Pivo je celkom dobré. Alkohol vrátane piva sa predáva len v špecializovaných predajniach, ktoré majú na to licenciu.

Orientačné ceny potravín:
Chlieb 650 g
1,8 AUD
Údeniny
5 – 7 AUD/ kg
Grilované kura
5 AUD/ kg
Syr
6 AUD/ kg
Olivy
4 AUD/ kg
Malinovka 1,25 l
0,9 AUD
Ryža
1 AUD/ kg
Cestoviny
1,5 AUD/ kg
Džem
3 AUD/ kg
Sardinky 125 g
0,5 AUD/ kg
Pomaranče
1 AUD/ kg
Rajčiny
2 AUD/ kg
Pivo (plechovka)
1 – 1,5 AUD/ 0,33l
Pizza 500 g
2 AUD

Nákupy a suveníry

V Austrálii sú pomerne lacné niektoré veci (potraviny, oblečenie, elektronika). Veľmi atraktívne sú klobúky proti slnku, zaujímavý je domorodý nástroj Didgeridoo (dlhá drevená trubica vydlabaná vo vnútri termitmi a pomaľovaná maľbami domorodých obyvateľov, má zaujímavý zvuk, ale treba vedieť na tom hrať, inak sa to skôr podobá na “ťažký zápas” na toalete ). Ďalej sú zaujímavé bumerangy (naozaj sa vracajú, ale treba vedieť, ako ich správne hodiť), publikácie o Austrálii, ukážky domorodého umenia, tričká, symboly dopravných značiek a pod.

Poznámka: časť informácií je použitá z informačných materiálov CK Marco Polo, ČR; informácie sú z roku 2001


Posted by TheBenO in Cestopisy, 0 comments