Cyklocesta po hradoch na Považí

aneb prieskum vodných nádrží a jazier

Bratislava – Vršatec – Bratislava, august 2003

Na našu cestu sme si vybrali ideálne, možno pre niektorých až príliš horúce počasie v auguste. Prešli sme zhruba 420 km za 4,5 dňa (streda 56 km/ štvrtok 74 km/ piatok 70 km/ sobota 115 km/ nedeľa 110 km). V sedle bicykla sme boli 21 hodín, priemernú rýchlosť sme mali 18,9 km/ h a maximálnu rýchlosť 68 km/ h. Išli sme na ťažko s “plnou poľnou” (spacáky, stan, oblečenie ….). Mapy sme používali podrobné turistické.

1.deň Borský Jur

Nástup na cyklistický výlet bol z Bratislavy, z ktorej sme prešli cca 56 km cez Stupavu na Záhorie, konkrétne sme prešli cez Malacky, Veľké Leváre a Závod na Tomky a do Borského Juru. Je to veľmi príjemná cesta, vo veľkej miere sa ide po rovine, znepríjemniť ju môže akurát silný protivietor. Taktiež frekvencia áut na tejto trase nie je veľká, keďže rovnobežne s ňou vedie do týchto končín aj diaľnica.

Prvú noc sme prespali na chalupe u rodičov, tí, ktorí nemajú túto vymoženosť, môžu prespať v blízkom rekreačnom zariadení TOMKY, kde je priehrada (v toto horúce leto značne vysušená) a kemp. Okolo sú voňavé borovicové lesy, v ktorých sa po dažďoch dá nájsť veľa hríbov.

2.deň Podbranč

Na druhý deň (vo štvrtok) sme vyrazili až na obed. Vyrazili sme ďalej smerom na Senicu cez Šaštín-Stráže. V tejto obci je taktiež kemp a rekreačné stredisko Gazárka, kde sa dá prespať (je to asi 12 km od strediska Tomky) a je tu aj prírodné jazero s pieskovým podložím. Neviem, aká je tam kvalita vody, mala zelenú farbu, ale napriek tomu sme sa okúpali. Najesť sa tu dá v zariadeniach rýchleho občerstvenia. Šaštín je známe pútnické miesto, v blízkom parku je dvojvežový neobarokový kostol s organom, ktorý je najväčší na Slovensku. Počas našej návštevy akurát renovovali niektoré jeho bočné kaplnky, oplatí sa ho navštíviť.

Zo Šaštína je to približne 17 km do Senice, ktorá je okresným mestom v tomto regióne a tiež sa v nej momentálne stavia veža nových domov a obchodov priamo v centre. Zastavili sme sa v tunajšom supermarkete na nákup potravín a urobili sme si občerstvovaciu pauzu. Čakala nás totiž cesta do Myjavských kopcov oproti doterajšiemu veľmi príjemnému rovinatému terénu. Približne 6 km od Senice smerom na Myjavu je vodná nádrž Kunov, kde sa dá v prípade potreby prespať. Tu sme sa aj okúpali, ale opäť vďaka veľkému suchu, aj tu bola voda ledva po kolená, takže na dlhé plávanie to nebolo. Okrem toho slnko pražilo a my sme sa museli pohnúť opäť o kus ďalej. Vydali sme sa smerom na Sobotište, vyšliapali nejaký ten kopec a po rýchlom zjazde do dedinky Majríčky sme odbočili hneď po zjazde na Podbranč, obec, nad ktorou sa týči zrúcanina hradu Branč. Skoro až na hrad sa dá dostať po asfaltovej ceste, trošku vás môže zmoriť šliapanie do kopca, ale to sa dá zmierniť buď zastávkou v tunajšej krčme na kofole alebo priamo prechádzkou v areáli zrúcaniny, ktorá na vás dýchne dávno zašlou históriou. Vstup na hrad je voľný, areál nie je ohradený, ani inak strážený. My sme tam boli v skoršie popoludnie, boli sme tam skoro sami, takže sme si mohli pozostatky tohto kedysi významného hradu pokojne prezrieť. Hrad bol kedysi pohraničným strážnym hradom, postavený v ranogotickom štýle s vežou, palácom a kaplnkou. Prvá písomná zmienka je z roku 1317 a hrad patril najmä Stiborovi zo Stiboríc, Pongrácovcom a iným. Z hradu je pekný výhľad na Myjavskú pahorkatinu a časť Bielych Karpát (odporúčame pozrieť).

Podbranču sme sa vydali asfaltovou cestou, pôvodne sme plánovali ísť po modrej značke, ale zjazd dole nás tak uchvátil, že sme prešvihli odbočku z cesty. Nič tragické sa ale nestalo, asfaltová cesta nás priviedla do malej osady Belanskovci a ďalej viedla už ako v mape značená cyklo trasa k Jandíkovcom a potom sme vyšli na ceste 499, ktorá nás priviedla do Myjavy, okresného mesta a strediska kopaničiarskej oblasti. Veď sme sa aj na myjavských kopaniciach zapotili. Tu sme si opäť urobili zastávku na menší nákup, hlavne tekutiny nám začali dochádzať a chceli sme si urobiť aj malé zásoby na zajtrajšie ráno.

Z Myjavy to potom bolo už len približne 12 kilometrov (opäť do kopca) k vodnej nádrži Dubník, kde je rovnomenný kemp a rekreačné stredisko. Kemp stál 200 korún na noc a na dve osoby a stan. V podstate sa tam spalo celkom dobre, až na hlučných susedov a tiež čistota toaliet a spŕch nebola ktovie aká. Večer sme sa ešte boli prejsť okolo celej nádrže, chodí tam veľa rybárov, voda nebola lákavá, tak akurát pre ryby. Ale potme je to ťažké rozoznať. Ako sa stmievalo, videli sme len pár metrov pred svoj nos a tiež rybárov so zapálenými svetielkami okolo celej nádrže. V areáli tohto strediska sa nachádza aj penzión, tiež sa tu dajú požičať vodné bicykle a areál je pekne udržiavaný. Po ceste sme sa zastavili v reštaurácii s rybími pochúťkami.

3.deň Čachtice a Beckov

Ráno sme vstali relatívne skoro, okolo 7:00 hod (piatok), zbalili sme sa, pojedli niečo zo skromných zásob a hor sa ďalej. Najprv sme si obišli nádrž po lesnej ceste za svetla, predsa len je to iný pohľad. Potom sme sa vydali ďalej na Starú Turú, ktorá je vzdialená asi 2 km. Toto mesto bolo pôvodne kopaničiarska obec, patrila Čachtickému hradu a mestské výsady získala v roku 1467. Urobili sme si tu menšiu prestávku na doplnenie energie a naraňajkovali sme sa veľmi neromanticky pred potravinami v centre mesta. Zo Starej Turej sme vyrazili smerom na Vaďovce a Kostolné, je tam dobre označená odbočka a treba prejsť popri závode Chirana. Je to príjemná cyklotrasa, bez väčšieho stúpania. Horšie je to potom už pri výstupe z Višňového na zrúcaninu hradu Čachtice, ktorý bol jedným z našich dnešných cieľov. My sme na hrad šliapali z Višňového po žltej turistickej trase, bola to makačka, ale zvládli sme to. Ani na tomto hrade netreba platiť vstupné a dá sa sem dostať autom skoro úplne hore asfaltovou cestou z Čachtíc, ktorou sme mi zišli dole. Samozrejme, že tu bolo viacej ľudí ako na hrade Branč, je to spôsobené asi aj neblahou povesťou Alžbety Báthoryovej, najznámejšej obyvateľky tohto hradu. Viacerí návštevníci asi boli zvedaví, kde to vlastne uspokojovala svoje krvilačné chúťky. Aj tento hrad bol pohraničným strážnym hradom postaveným v 13. stor. Pôvodne bol gotický, neskôr ho prestavali, najmä renesančne. Okrem vyššie spomenutej dámy boli majiteľmi tohto hradu okrem iného aj Matúš Čák a Stibor zo Stiboríc. Hrad v roku 1708 vypálili vojská Františka Rákocziho II. a odvtedy pustne. Sadistická grófka tu žila približne v čase okolo roku 1600 a zabila 600 dievčat, za čo ju v roku 1611 odsúdili na doživotie. Blízko hradu je aj Čachtická jaskyňa, verejnosti však nie je prístupná.

My sme si hrad dôkladne prezreli a rýchlym zjazdom sme zišli do obce Čachtice, kde je okrem lacnej kofoly aj pôvodne gotický kostol ohradený múrmi a renesančný kaštieľ z roku 1668, v ktorom je v súčasnosti múzeum.

Z Čachtíc sme sa napojili na cestu 504, ktorá je zároveň cyklotrasou do Nového Mesta nad Váhom. Tu nás lákala predovšetkým rekreačná oblasť Zelená voda a veľké štrkové jazero. V jeho areáli sa dá aj kempovať. My sme tam spať neostali, lebo sme mali v Trenčianskych Tepliciach vzdialených odtiaľ asi 25 km ubytovanie u rodiny. Prešli sme sa hlavným areálom, bolo tam však na náš vkus priveľa národa a hluku a tak sme sa snažili nájsť kľudnejšie miesto na kúpanie. To sa nám aj podarilo. Ešte pred vstupom do hlavného areálu treba odbočiť na hrádzu a dať sa po nej smerom na Beckov. Pred Beckovom z nej treba zísť dole a cez pole prejsť k jazeru. Táto časť jazera je oveľa pokojnejšia (pokiaľ tam ovšem nezavíta nejaký trpák s motorovým člnom), nie sú tam žiadne chatky a ak ste vyznavačom nudizmu, tak si tiež prídete na svoje. My sme tu strávili väčšinu obeda (napriek nezdravému slnku) a skorého popoludnia. Bolo príjemné len tak sa vyvaľovať na brehu a keď nám už bolo teplo na nevydržanie, skočiť si do studenej a na pohľad čistej vody. Oveľa príjemnejšie kúpanie ako vo vodných nádržiach, ktoré smrdia od rýb.

Keď sme mali vyvaľovania dosť, prešli sme asi 1 km po ceste do Beckova. Hrad sa nedá prehliadnuť, je na dohľad od jazera. Hrad Beckov sa vypína na brale nad rovnomennou obcou. Prvá písomná zmienka je z roku okolo 1200, ale predpokladá sa, že existoval už v 11. – 12. stor. Bol pohraničným hradom, patril tiež Matúšovi Čákovi a Stiborovi. Prehliadka po ňom je veľmi zaujímavá, na tento hrad sa platí vstupné 25 Sk na osobu. Počas leta je myslím otvorený do 17:00 alebo 18:00 hodiny. Pri zakúpení vstupenky dostanete aj plánik hradu, kde sú podľa čísel popísané jeho jednotlivé časti. Takže aspoň nemusíte hádať, čoho sú jednotlivé časti stien pozostatkom. Pri hrade sa nachádza aj zachovalý židovský cintorín a dole v obci je tiež zaujímavý františkánsky kláštor, župný sirotinec, Ambrovecká kúria a staré lipy.

K hradu sa viaže aj povesť z obdobia, keď bol Ctibor najmocnejší vojvodca a dvoran kráľa Žigmunda. Ctibor rád chodieval na poľovačky na Považie, ktoré bolo bohaté na zverinu. K početnej skupine patril aj dvorný blázon Becko, bol veľmi vtipný a skúsený. Raz, po vydarenej poľovačke, zabával Becko svojho pána a jeho hostí tak, až im bruchá išli od smiechu puknúť. Ctibor bol na svojho zabávača hrdý a sľúbil mu, že mu splní všetko, o čo si zažiada. Becko zo žartu ukázal na strmé skalisko a povedal, aby mu naň do roka hrad postavili. Ctibor mu to prisľúbil a skutočne, do roka a do dňa stál na brale krásny hrad, ktorý dokonca pomenoval podľa dvorného blázna Beckovom. Pretože sa ale hrad Ctiborovi veľmi páčil, odkúpil ho vraj od Becka za toľko zlata, koľko Becko sám vážil.

Z Beckova ďalej vedie príjemná cyklistická cesta (označovaná v mape aj ako Vážska cykloturistická magistrála) smerom na Trenčianske Strakonice a až do krajského mesta Trenčína. V Trenčíne je ďalší hrad na prehliadku, veľmi dobre zachovaný Trenčiansky hrad. Na ten sme však už čas nenašli (hádam na budúce), prišli sme už neskoro, tak sme akurát prešli cez centrum mesta a fičali sme ďalej na Trenčiansku Teplú a odtiaľ do Trenčianskych Teplíc, kde sme prespali. Ak máte chuť na liečebné procedúry, Trenčianske Teplice sú na to so svojimi sadrovo-sírovými prameňmi najlepším miestom. Je tu množstvo kúpeľných domov a večer v lete je tu veľmi príjemná prechádzka po kolonáde a po tunajšom parku.

4.deň Vršatec

Na druhý deň (sobota) sme naľahko vyrazili na cestu k ďalšej zrúcanine, na Vršatec. Batožinu sme si nechali v byte, kde sme prespali, aj tak sme sa naspäť vracali po tej istej ceste. Z Trenčianskych Teplíc sme vyrazili cez kopec do Novej Dubnice, cez ktorú sme len prefrčali. Odtiaľ sme prešli na cestu do Starej Dubnice, pred vjazdom do nej sme odbočili na Nemšovú a tesne za prejazdom diaľnice sme odbočili na cestu 507 vedúcu cez dedinky ako Borčice, Bolešov, Slávnica až do Pruského. Celé to malo okolo 15 km. V Pruskom sme pri kostole odbočili na Vršatecké Podhradie a začala sa makačka do kopca za bezoblačnej slnečnej oblohy. Je to dosť dlhý a pomerne prudký kopec, cca 400 m prevýšenie, treba počítať asi so 45 minútovým šliapaním do kopca, ak nie dlhším. Cesta hore je asfaltová, takže nie je to nezvládnuteľný terén a keď tam pôjdete v auguste, už budú popri ceste aj černice dozrievať. Vo Vršateckom Podhradí sme si dali v krčme kofolu a potom sme urobili posledný výšľap k samotnej zrúcanine. Teda aspoň sme si to mysleli. K zvyškom hradu sa treba prejsť ešte nejaký ten kus peši do kopca, ale to sme už išli peši, bicykle sme si zamkli o strom. Celý hrad je postavený na skalnatom bradle, takže vlastne ani tie zvyšky nie je jednoduché rozpoznať. Časť hradu, asi hradná veža, je dosť vzdialená od hradného paláca, z ktorého zostala už len jedna stena. Je tam ale každopádne krásny výhľad na okolité skaliská, dedinu a údolie, kde za jasného počasia vidieť Ilavu aj s jej väznicou.

Po prehliadke hradu resp. jeho pozostatkov nás čakal super rýchly a relatívne dlhý zjazd. Tu sme aj mali maximálnu rýchlosť 68 km/ hod. Poniektorí by si mohli myslieť, čo to je, veď je to málo, ale my sa nechceme dať zabiť oproti idúcim autom, a tak sme radšej brzdili.

Z Pruského sme išli po tej istej ceste cez Dubnicu do Trenčianskych Teplíc, kde sme sa najedli a vyrazili už definitívne smerom na Bratislavu. Opäť sme využili bočná cesta 507 vedúcej od Trenčína k Beckovu a poobede sme sa dostali k nášmu miestu na kúpanie na Zelenú vodu. Tu sme sa, už znalí pomerov, okúpali a trochu sa považovali na slnku. Ešte nás však čakala štreka cez Nové Mesto a Čachtice do Vrbového, kde sme chceli prenocovať v kempe pri vodnej nádrži Čerenec. Tento úsek má asi 20 km, my sme v ten deň ale našľapali spolu s výstupom na Vršatec asi 115 km. Keďže sme prišli do Vrbového tesne pred zotmením, na prehliadku mesta nebol čas, chceli sme čo najrýchlejšie nájsť kemp a postaviť stan. Na naše prekvapenie však kemp už prestal existovať, tak sme sa museli uspokojiť so stanovaním na divoko.

5.deň Smolenice a Červený Kameň

Ráno, v posledný deň nášho výletu (nedeľa) sme si pobalili naše rárohy a vydali sme sa ďalej. Najprv naše kroky viedli do najbližšieho otvoreného obchodu s potravinami, kde sme si nakúpili jedlo na raňajky a už aj na zvyšok dňa. Po výdatnom zasýtení sme si zbežne pozreli centrum, bola totiž nedeľa, takže všetko bolo pozatvárané. V textovej časti mapy sme sa dozvedeli, že vo Vrbovom sa narodil náš slávny cestovateľ Móric Beňovský, ktorý tu má pamätnú izbu. Okrem iného je tu aj barokovo-klasicistická zvonica, vysoká 47 m a naklonená asi o 70 cm.

Z Vrbového sme sa ďalej vydali po Malokarpatskej vínnej ceste (je to pekný úsek Slovenska, v nedeľu tam môžete ešte stretnúť ženičky oblečené v tradičných krojoch a aj domy tu majú svoju typickú architektúru, vrátane krásnych vyrezávaných a kazetových drevených brán), ktorá vedie popri Malých Karpatoch a je dosť kopcovitá. Samý výstup a zjazd. S plne naloženými bicyklami to bol celkom zaberák, hlavne, keď nám na hlavy pražilo slnko. Každú chvíľu sme sa chodili do krčiem občerstvovať kofolou. Postupne sme prechádzali cez Chtelnicu a Dechtice, potom cez Naháč do Trstína. Odtiaľ je to už len kúsoček do Smoleníc, takže na tomto úseku máte stále pred sebou Smolenický zámok. Ten je pokiaľ viem verejnosti uzatvorený a sídli tam myslím SAV (Slovenská akadémia vied). V Smoleniciach sa okrem iného narodil aj ďalší významný Slovák, vynálezca padáku – Štefan Banič. Na jeho rodnom dome je tabuľa a a myslím, že má na cintoríne náhrobok v podobe padáku. Nad obcou sa tiež nachádza hradisko Molpir, je to kniežacie hradisko zo staršej doby železnej. Podobne je aj v blízkosti Smoleníc rekreačná oblasť Jahodník a jaskyňa Driny, ktorá je verejnosti prístupná a je tam aj sprievodca, takže vám objasní mnohé zaujímavosti v nej.

My sme sa v Smoleniciach nezastavovali, ale sme šli ďalej smerom na Lošonec, kde sme na dolnom konci dediny zabočili doľava a vydali sa smerom na vodnú nádrž Horné Orešany. Tak ako pri predchádzajúcich nádržiach, aj pri tejto sme zistili, že je vhodná tak akurát pre rybárov. V blízkosti je aj vodná nádrž Boleráz, ale tá je relatívne ďaleko od cesty a mňa už prieskum vodných nádrží začal unavovať. Peter sa však nevzdával a tak sme na našej ceste omrkli ešte jednu, poslednú vodnú nádrž, ktorá bola za obcou Častá. Bola to nádrž Budmerice a tam bola aspoň trochu lepšia voda, takže sme sa na chvíľu omočili. Dá sa tam ísť dlhšou cestou z Dolian do Budmeríc, ale za Častou vedie poľná cesta, ktorá končí hneď pri nádrži a je určite o 2/3 kratšia, ako tá asfaltová. Pred kúpaním sme sa stihli ešte napchať aj černicami, síce pri ceste a asi aj s olovom, ale aj tak boli výborné.

Pri Častej je ďalší z veľmi krásnych hradov, nedávno zrekonštruovaný Hrad Červený Kameň. Dá sa naň ísť jednak z Častej alebo potom cez obec Píla, pri oboch cestách sa pripravte na stúpanie do kopca. Prvá zmienka o hrade je z roku 1240. Hrad je prístupný verejnosti, má aj zariadený interiér a tiež pivnice, v ktorých sa natáčal film Adrenalín. Prehliadka po hrade so sprievodcom je taktiež jednou z možností, ako sa o ňom dozvedieť viac. Okrem iného majú na Hrade Červený Kameň zaujímavé sprievodné akcie, vrátane vystúpení šermiarov, v priľahlom parku sú sokoliari a pod. Viac informácií sa dozviete na web stránke: http://www.skonline.sk/hrady/hrad-ckamen.html.

My sme na hrad tento krát nešli, pretože sme ho navštívili už predtým, pri našich predošlých cestách. Preto sme išli ďalej našou cestou (502) smerom na Modru a Pezinok. Modra je veľmi pekné mesto, typické pre vinársku oblasť, je tu aj pamätná izba slovenského buditeľa Ľudovíta Štúra. Okrem vínobraní je mesto známe aj modranskou keramikou. Z Pezinku sa potom ide ďalej už neveľmi príjemnou cestou do Svätého Juru, kde sa môžu popýšiť novo zrekonštruovaným námestím, ktoré je zároveň historickou kultúrnou pamiatkou.

Pri výjazde z Juru už bolo cítiť, že sa blížime do hektickej Bratislavy, premávka na ceste rapídne vzrástla a my sme si už priali byť doma. Cestu po Bratislave domov sme absolvovali bez ujmy na zdraví a tým sa skončilo aj naše putovanie za zrúcaninami, hradmi a vodnými nádržami.

Ak sa chcete dozvedieť viacej informácií o našich hradoch a zámkoch, kliknite si na http://www.hrady.sk/index.php.

0 Comments

No Comment.