Sicília

Tento rok padol náš výber na cyklodovolenku po najväčšom ostrove Stredomoria – Sicíliu. Výber bol čiastočne ovplyvnený aj pridaním tejto destinácie v ponuke leteniek SKY EUROPE. Takto sme sa pomerne jednoducho a lacno prepravili do Catánie, kde sa naša cesta začala.

Tentoraz sme však už museli okrem letenkiek zaplatiť aj za prevoz bicyklov (700 sk / 1 bike / 1 cesta) a pri ceste späť požadovali dôkladné zabalenie bikov, čo sme nakoniec vyriešili zabalením do fólie a zaplatením si tejto služby (cca 32 EUR za oba bikes).

Obdobie sme si vybrali na záver leta a september, bolo značne limitované ponukou termínov zo strany Sky Europe. Odporúčala by som ísť na Sicíliu skôr zjari, prípadne začiatkom leta, vtedy krajina nie je tak horúca a vysušená ako počas leta a po ňom.

Teatro Greco
Celkový sumár
Dátum
20.8.- 11.9.2007
Vzdialenosť
1365

Obdobie sme si vybrali na záver leta a september, bolo značne limitované ponukou termínov zo strany Sky Europe. Odporúčala by som ísť na Sicíliu skôr zjari, prípadne začiatkom leta, vtedy krajina nie je tak horúca a vysušená ako počas leta a po ňom.

Sicily

Sicília je veľmi zaujímavý ostrov s veľmi bohatou a pohnutou históriou, ktorá na nej zanechala svoju pečať v dobrom aj v zlom. Mala však aj svoje “slávne” obdobia, z ktorých sa zachovali jedinečné pamiatky. Tie “zlé” sa na nej podpísali napríklad povytínaním skoro všetkých lesov (toto sa udialo už po príchode Rímanov a po páde Syrakúz v roku 211 p.n.l., kedy si Rímania zo Sicílie urobili tzv. obilnicu Ríma) a v súčasnosti vystavaním rafinérií pri pobreží a rozvojom stavebníctva a la “a je to” a “bez ladu a skladu”. Každopádne má čo ponúknuť návštevníkom túžiacim po pieskových a štrkových plážach, ale aj tým, ktorí majú v obľube hory, a aj tzv. pamiatkárom. Veľkým zážitkom je výstup na Etnu, prejazd cez vnútrozmenské pohoria, Údolie chrámov v Agrigente, Vila Romana de Casale s jej mozajkami, ako aj grécke a rímske divadlá. V týchto zápiskoch vám ponúkame opäť niekoľko praktických rád, prehľad denných etáp a výdavkov, ako aj stručný popis navštívených zaujímavostí. Zároveň sa nevyhýbame aj popisom tých menej príjemných zážitkov. Tak poďme na to.

Použitá mapa: The Rough Guide Map Sicily, mierka 1:200,000 (k tejto mape máme zopár výhrad – je tam pomerne veľa nepresností, ako napr. neexistujúce cesty, zle naznačené odbočky, zlé označenie vedľajších ciest, značenie kempov na miestach, kde neexistujú apod). Takže po ceste nám táto mapa pripravila zopár prekvapení. Niektoré vyznačené cesty možno v minulosti existovali, ale v tom prípade by sa zišiel upgrade mapy. Určite popátrajte po lepšej mape, my sme v jednom kempe natrafili na jednu (mali ju ale len na stene), kde bola uvedená aj kilometráž vedľajších ciest a dobre zakreslené odbočky v miestach, kde naša mapa zlyhala.

Použitý bedeker: Sicílie, Rough Guide, v bedekere je veľa užitočných informácií, hlavne si treba pozorne prečítať tie, ktoré upozorňujú na rôzne priemyselné zóny na ostrove a pod. Odporúčame naplánovať si cestu mimo tieto zóny. Veľmi dobre je v ňom popísaná história ostrova, ktorá vám pomôže pochopiť súčasný stav ostrova, nájdete tam aj zopár plánov väčších miest.

1. Bratislava-Catania kemp

Denný sumár
Dátum
20.8.2007
Vzdialenosť
29 km
Výdavky
21 EUR za kemp

Do Catánie sme prileteli neskoro v noci, keďže sme mali aj pomerne neskorý let a okrem toho sme sa aj trochu zdržali, Bratislavou sa prehnala búrka, v ktorej sme sa snazili udržať pri náporoch vetra na biku pri ceste na letisko. Potom po prílete do Catanie sme celú večnosť čakali na dodanie bikov a zdržali sme sa aj pri opätovnom nakladaní tašiek na biky, takže sme z letiska vyrážali za úplnej tmy. Zastali sme hneď pri prvom kempe Villaggio Turistico Souvenir, ktorý je blízko letiska. Úroveň teda valná nebola, sprchy otrasné a bez teplej vody, okrem toho sa spalo pod strieškami na piesku pri akýchsi bungalovoch. Za kemp sme zaplatili cca 20 eur, čo je pomerne veľa za danú úroveň.

Pri kempe je pekná piesková pláž, ostatne ako aj ďalej na juh od Catánie. Je tu lido na lide, za vstupy na pláž treba platiť, pokiaľ nie je súčasťou kempu. Ale tieto platené lidos sú len v blízkosti väčších miest a turistických centier.

2. Augusta-Siracusa-Fontane Bianche

Denný sumár
Dátum
21.8.2007
Vzdialenosť
106 km
Výdavky
2 eur ovocie, 18 eur chlieb, nápoje, maslo, syr, zelenina, jogurty
pri Avole

Ráno sme z kempu pomerne rýchlo odišli a dali sa na cestu smer Siracusa a Augusta. Podľa mapy mala časť cesty viesť po bočnej ceste, ale v realite sme išli po hlavnom ťahu tak, ako aj ďalší cyklisti v malých skupinkách. Minuli sme odbočku na Lentini, kde sú podľa bedekera nejaké antické pozostatky. Snažili sme sa čo najviac chodiť po vedľajších cestách, takto sme zašli aj do ospalého mestečka Brúcoli, kde sme sa naobedovali. Mesto Augusta nie je ničím výnimočné, je tam veľký priemyselný prístav a pevnosť nad mestom. My sme sa vďaka miestnemu “ne-značeniu” dostali až na perifériu mesta, kde sme sa poriadne zamotali. Ale našli sme tu vcelku príjemnú pláž, kde sme sa vykúpali. Kvôli pražiacemu slnku a žiadnemu tieňu sa tam ale dlho vydržať nedalo. Po pol hodine motania sa v meste sme konečne natrafili na cestu vedúcu na Siracusu. Opäť tu mala byť bočná cesta popri pobreží, ale tá bola podľa všetkého zrušená. Hlavná cesta, kde bol pomerne malý “provoz” a ktorá miestami vyzerala ako naša diaľnica, takže sme ostali v poriadnom pomykove až do momentu, kým okolo nás nepresvišťali ďalší cyklisti, viedla priamo cez priemyselnú zónu plnú chemických tovární a rafinérií. Rozhodne sa tejto oblasti vyhnite, pokiaľ to len bude možné. Je lepšie si naplánovať cestu cez vnútrozemie, ako prechádzať cez toto zdevastované územie, ktoré bolo kedysi veľmi pekným zálivom a z ktorého museli byť všetci obyvatelia vysťahovaní, lebo sa zistilo, že je to prostredie veľmi zdraviu škodiace. Je lepšie zvoliť si cestu cez vnútrozemie a prespať v nejakom agroturismo. V tejto oblasti je inak veľmi významná pamiatka – Megara Hyblaea – najrozsiahlejšie pozostatky starovekého gréckeho mesta. Túto oblasť sme si teda”poctivo” odšliapali v absolútnom úžase. Miestami rafinérie vystriedali pomerne zdevastované citrusové háje, prípadne ovčie a kravské stáda. Tie mliečne výrobky musia ozaj stáť za to. Ale to sme sa už prestali čudovať a snažili sa veľmi hlboko nedýchať. Celkovo táto časť krajiny pôsobila bezútešne a depresívne, ďalšia vizitka ľudskej devastácie. Nakoniec sme si ale povedali, že takýto zážitok nemá len tak ktokoľvek a keď som si ešte raz poriadne prečítala bedeker, zistila som, že podobné miesta nás na našej trase čakajú ešte dve.

Po cca 30 km v tejto “utešenej” krajine sme konečne dorazili do Syrakúz. Už sa začalo stmievať a my sme plánovali zakempovať v blízkom kempe. Ale nikde nebolo žiadne značenie, ľudí, ktorých sme sa opýtali, tiež nič o kempe nevedeli. Kúsok za Syrakúzami mal byť kemping Rinaura, ale my sme ho nenašli. Tak sme pokračovali ďalej do Fonte Bianche (cca 15 km za Syrakúzami), kde mal byť podľa mapy a info z web stránky ďalší kemp. Ale aj táto informácia sa ukázala nepravdivá, takže sme sa nakoniec po týchto neúspechoch rozhodli zakempovať pri morskom brehu. Noc to bola poriadne rušná. Hučiace more narážajúce o pobrežie, nejakí tínedžeri robiaci si ohník pri vode, horúčava, ktorá nám nedovolila vydržať v spacákoch a otravné mšice a komáre …. proste sme skoro vôbec nespali, ráno sme sa zobudili absolútne doštípaní a mňa ešte jedna potvora poštípala priamo nad oko, takže som sa ráno zobudila ako quasimodo. No teraz už viem, že tie romantické noci pri mori sú holým nezmyslom :-).

3. Noto-Cava Grande-Ávola

Denný sumár
Dátum
22.8.2007
Vzdialenosť
64 km
Výdavky
18+1 eur kemp, 2 eur ovocie, 15 eur raňajky a večera (chlieb, nápoje, maslo, syr, zelenina, keksy)

Po krušnej a rušnej noci sme sa v rýchlosti zbalili a opustili naše romantické nocovisko. Asi 7 km za Fontane Bianche sme narazili na kemping Paradiso dell Mare, kdes sme sa hneď ráno rozložili a dali si sušiť navlhnuté spacáky a karimatky. Kemp má dve časti, každá má svoje sprchy a toalety, kde býva pomerne nátresk. Za sprchy treba platiť ďalšie euro za žetón na teplú vodu. Majú v ňom aj extra kohútik na pitnú vodu. Cena na noc za stan a dve osoby je 18 eur. Veľmi blízko je pekná piesková pláž, ktorá sa počas dňa poriadne zaplnila. Bez slnečníka tam ale dlho nevydržíte, opäť ani kúsok tieňa.

My sme si počas najväčších horúčav pekne zdriemli a dospali rušnú noc. Počas tohto hicu sa aj tak nič iné robiť nedalo. Vedľa nás odpočíval vlasatý motorkár vo visutej sieti. Okolo tretej poobede sme naľahko vyrazili po rušnej SS 115 smerom na Ávolu, pri ktorej je odbočka na Noto a Ragusu. Do mesta Noto postaveného vyššie v kopcoch nad morom sa ide po vcelku príjemnej pokojnej ceste s neveľmi prudkým stúpaním do kopca. Inak pri ceste na Ávola sme narazili na ďalšie 3 kempy. Klasika, najprv nikde nič a potom všetky naraz.

Noto

Do mesta Noto sme dorazili ešte počas siesty, ktorá tu trvá asi do piatej. Mali sme veľký problém s doplnením tekutín za normálnu sumu. Noto je známe tým, že po ničivom zemetrasení v roku 1693, ktoré postihlo skoro celý juhovýchod, bolo opäť vystavané v barokovom štýle. Celé historické centrum je pešia zóna (až na skútre, ktoré asi majú možnosť porušovať všetky dopravné predpisy) a nachádza sa tu dóm a niekoľko ďalších zaujímavých budov s prvkami sicílskeho baroka. O tomto meste a jeho histórii sú podrobné informácie v spomenutom bedekeri. Nad historickým centrom sú naskladané ďalšie domy a úzke uličky stúpajú strmo hore. Tadiaľto sme sa vydali aj my smerom na Palazollo. Chceli sme nájsť aj cestu smerom na Noto Antico, ktoré je vysoko nad súčasným mestom, ale nakoniec nás opäť raz zradila mapa a my sme išli paralelnou cestou vedúcou stále do kopca popri hlbokých zrázoch a malých mestečkách. Noto Antico aspoň podľa fotografií vyzerá zaujímavo, asi by stálo za návštevu.

Cava Grande

Z mestečka Vila sme pokračovali ďalej na Cava Grande, ktoré bolo našim ďalším cieľom. Je to údajne jeden z najhlbších kaňonov v Európe, ale týmto popisom sa pýši viacero kaňonov, tak ktovie, kde je pravda. Do kaňonu sa dá zísť na celodenný treck popri vodopádoch a jazierkach, ktoré sú koncom leta v minimalistickejšej verzii. Treck sme v pláne nemali, mojim kolenám prudké zostupy veľmi neprospievajú. Na bikoch sme prechádzali po náhornej plošine, v ktorej je kaňon vyhĺbený a mali sme naň miestami výhľady. Cava Grande je otvorený len do cca 19 hodiny, potom sa vstup uzatvára. Vstup je na vlastné riziko, dole nie je žiaden signál pre spojenie s mobilom a treba byť pri zostupe dobre vybavený s vodou a poriadnou obuvou. Tieto upozornenia sú na tabule pri vstupe a sú dokonca aj v angličtine.

Z Cava Grande to bolo už len zopár km k prudkému zjazdu s mnohými serpentínami, počas ktorého sme veru poriadne stískali brzdové páčky. Cestu nahor sme si teda vybrali lepšiu, tie serpentíny by nám dali poriadne zabrať. Zhora sme mali pekný výhľad na pomaly sa zažínajúcu Ávolu. Počas klesania sme prechádzali okolo hlbokých zrázov s vypáleným porastom a okolo Convento di Avola Vecchia. Tým spáleným úbočiam sa vôbec nečudujem, vypaľovanie suchej trávy, krovísk, rákosia je tu takmer národným športom. I keď včera sme pri ceste videli taký menší div – koscov suchej trávy!!

Do Ávoly sme dorazili už za tmy, ešte sme si stihli nakúpiť výborné broskyne v pojazdnom ovocnom stánku, kde kilo akéhokoľvek ovocia stálo 1 EUR. Supermarkety tu bývajú cez týždeň otvorené aj do deviatej, tak sme si nakúpili jedlo na večeru a nasledujúci deň a vyrazili opäť po SS 115 tých 7 km do kempu. Táto cesta je rušná ešte aj neskoro v noci, ale vyhnúť sa jej nedalo.

4. Siracusa

Denný sumár
Dátum
23.8.2007
Vzdialenosť
62 km
Výdavky
18+1 eur kemp, 10 eur voda, mlieko, sladké pečivo, zmrzlina, 10 eur nákup na raňajky (ovocie, šunka, maslo, pitie, zelenina, pečivo), 19 eur – pizza a pivo, 12 eur vstup do Teatro Greco pre 2 osoby

Ráno začalo klasicky pražiť slnko, celkove sme až na jeden deň zatiaľ nemali ani mráčika na oblohe. Rozhodli sme sa naľahko pozrieť Siracusy, mrzelo nás, že sme si nestihli pozrieť významné pamiatky ostrova, ktoré sú práve tu. Cestu sme si vybrali tú istú – cez Fonte Bianche, Ogninu, Capo di Murro, až nás táto bočná cesta zaviedla späť na hlavnú stradu SS 115. Pri Ognine je odbočka k moru a pekná vyhliadková cesta, ktorá sa však končila buldozérom, ktorý rozkopal úsek pripájajúci túto cestu späť na hlavnú. Za týmto mestom je možnosť urobiť si asi 8 km obchádzku ku Capo di Murro, ale v tejto horúčave sme si toto potešenie nechali ujsť

S Ortygia

Po napojení na SS 115 sme sa na prvom kruhovom objazde dali doprava a táto cesta nás priviedla až do Ortygie, čo je ostrov spojený so Syrakúzami mostami. O histórii týchto miest sa opäť viacej dočítate v rôznych bedekeroch, každopádne je to mesto spojené s gréckou a rímskou históriou a je cca 2700 rokov staré. V Ortygii sme si pozreli fontánu Fonte Aretusa, kde si naberal do lodí pitnú vodu sám admirál Nelson pred bitkou na Níle, prešli sme sa k pevnosti, ktorá je ako vojenský objekt verejnosti neprístupná, pozreli sme si dóm postavený v sicílskom baroku, ktorý vznikol na základoch Aténinho chrámu a stĺpy z neho sú jeho súčasťou. Hneď pri vjazde do Ortygie sú už v súčasnosti pomerne chudobné pozostatky Apolónovho chrámu, ktoré dávajú tušiť jeho pôvodné rozmery.

Teatro Greco

V samotných Syrakúzach by ste nemali vynechať návštevu pozostatkov Teatro Greco. Vstupenka 6 eur na osobu platí aj k Dionýsovej jaskyni a do rímskeho amfiteátru. Jaskyňa má tvar ucha, nachádza sa vo vápencových lomoch, kde pracovalo a umieralo množstvo otrokov a väzňov a je v nej výborná akusika. Grécke divadlo je ozaj zážitok, dochovalo sa vo veľmi dobrom stave a je skutočne rozsiahle. O cca 1OO metrov vyššie sa nachádza aj rímsky amfiteáter, rozdiel s gréckym divadlom je zrejmý hneď na prvý pohľad. Pri amfíku sú dochované aj koridory, ktorými vstupovali do arény zvieratá a gladiátori. Medzi divadlom a amfieátrom sa nachádza aj pozostatok veľkého oltára Hierona II. Inak v blízkosti Syrakúz je aj ďalšie zaujímavé miesto – Necropoli di Pantálica a národný park Valle dell Anapo. Tu sme sa však už nedostali.

5. Eloro-Marzamemi-Pozzallo

Denný sumár
Dátum
24.8.2007
Vzdialenosť
83 km
Výdavky
12+1 eur kemp, 2 eur ovocie, 6 eur voda, chlieb, syr

Dnešná etapa bola vcelku príjemná. Po opustení rušnej Ávoly (btw pred Ávolou je odbočka k dolmenu, asi nie dlhá, ale my sme ju úspešne minuli, lebo rušná SS 115 si predsa vyžaduje pekelné sústredenie) nás na vedľajšiu pokojnejšiu cestu odprevadil jeden ochotný pán na skútri. Asi si uvedomil, že tu je každé vysvetľovanie zbytočné a veru, asi by sme na túto cestu netrafili, nebyť jeho ochoty. Táto cesta viedla smerom na Pachino, konečne sa na značkách začala objavovať aj kilometráž. Jupííí. Cestou sme okrem pláží (všetko pieskové a veľa) zašli aj k odbočke k Eloro. Má to byť dáke historické miesto, my sme tu našli zopár desiatok rozhádzaných šutrov, žiadne značenie, o čo ide. Clásico. Ale o kameňoch pomerne vášnivo diskutovala dvojica pánov, ktorí asi vedeli, o čo ide. Blízko tohto miesta je aj pomerne odľahlá piesková pláž a v diaľke bolo vidno aj pieskové duny. Pekné miesto na kúpanie, len keby tam bolo aspoň trocha tieňa. Blízko sú aj odbočky k NP Vendicari, na ceduliach je ale všetko v taliančine, aj to veľmi sporo popísané, takže ozaj netušíme, prečo je tento NP národným parkom. Možno tými pieskovými dunami, prípadne je tam zaujímavá fauna a flóra. Z fauny sme videli len stádo kôz križujúcich našu cestu.

Marzamemi

Od NP Vendicari cesta zachádza viacej od pobrežia smerom na Capo di Passero, ale v tejto horúčave sa nám povážlivo míňala voda, ktorej sme denne spotrebovali litre. Našťastie sme pred siestou dorazili do prímorského ospalého mestečka Marzamemi, kde sme si po nákupe urobili aj my siestu na pláži. Lebo čuduj sa svete, na jednej vedľajšej pláži sme natrafili na dva stromy, ktoré nám poskytli príjemný tieň na ležanie a oddychovanie. Až na mravce, ktorým sme zaľahli vychodenú cestičku k stromu. No čo už, človek nemôže mať všetko. Pri meste je pekný malý prístav s plachetnicami, mesto v lete asi žije hlavne turizmom, o čom svedčia početné letné vilky a apartmány. Je tu aj pekné námestie s kafetériami a polozrúcaným kostolom. Táto časť mesta nám konečne pripomenula stredomorskú atmosféru, ktorú na Sicílii postrádame. V porovnaní s inými ostrovmi stredomoria musíme konštatovať, že sicílske mestá sú iné, svojské, majú aj iný typ architektúry, sú postavené z tmavých materiálov, hlavne tie staršie. Ale aj oni majú svoje čaro.

Capo Passero

Z Marzamemi cesta viedla popri mori s výhľadmi na okolité pláže a postupne stúpala do mesta Portpalo di Capo Pássero. Na jeho kopci sa vyníma bizarná zlátanina hradu a tiež akejsi polorozpadnutej dediny. Je to celé za plotom, takže sme nemali možnosť to lepšie preskúmať. Pri meste je aj ostrov Isola di Capo Pássero, na ktorom je pevnosť vo veľmi dobrom stave.
Ďalej naša cesta viedla opäť smer Pachino, odklonili sme sa síce od mora, ale zato sme prechádzali skleníkovým morom. Kilometre skleníkov, v ktorých dozrievali cherry paradajky, papriky, prípadne ich pripravovali na ďalšiu výsadbu. Keďže juh Sicílie je skoro na rovnakej zemepisnej šírke ako Tunis v Afrike, je tu teplo po celý rok. V týchto miestach sme videli na kopci pravdepodobne opustenú vidiecku usadlosť, ktorá bola očarujúca, s obrannými múrmi okolo, celý samostatný hospodársky komplex.
V Pachine pri pumpe sa nám stala pomerne záhadná vec. Niečo sa mi musela nalepiť na plášť, lebo sa na ňom trením vytvorila akási bublina a potom zrazu praskla, čím mi poškodila plásť. Ešte dobre, že sme pred cestou zainvestovali do kevlarových plášťov Schwalbe, táto povrchová trhlina ich odolnosť príliš nenarušila a do konca cesty som nemala ani jeden defekt. Z nepríliš vábneho Páchina sme pokračovali peknou cestou smerom na Marzu, po ceste sme míňali polovysušné jazerá s rôznym vtáctvom, až nás postupne vyviedla na cestu vedúcu popri mori a dlhokánskych pieskových pláží s pieskovými dunami, ktoré ich príjemne oddeľovali od cesty a prázdninových komplexov. Boli tu aj sprchy, konečne.
Cestu sme ukončili v kempe Scoglio, The Kings Reef, kde nás prekvapila veľmi dobrá angličtina u starej panej, matky majiteľky kempu. Konečne sme trošku oprášili aj našu English (prvý a posledný krát by the way) a mohli sme sa bez koktania popýtať na fungovanie kempu, na pitnú vodu a blízke mesto Pozzallo. Kemp bol vcelku príjemný, dali sme sa do zastrčenejšieho kúta kempu, aby sme mali v noci pokoj. Cena 12 eur pre oboch na jednu noc nás príjemne prekvapila, za žetóny na teplú vodu treba doplácať 65 centov, trvá tak do 5 minút, takže sa treba poponáhľať. Je tu aj vybavenie na pranie a kohútik s pitnou vodou. Vedľa kempu je aj reštaurácia, ktorá sa otvára až večer.

6. Pozzallo a jeho okolie

Denný sumár
Dátum
25.8.2007
Vzdialenosť
20 km
Výdavky
12+1,3 eur kemp, 16 eur jedlo (vody, saláma, syr, maslo, jogurtové mlieko, jogurt, ovocie, chlieb, sladkosti)

Tento deň sme si dali ako oddychový, mali sme nejakú časovú rezervu a keďže tu boli pekné pláže, tak sme si tu jeden deň oddýchli. I keď by nám fúkal vskutku priaznivý vietor do chrbta, bol taký silný, že nám počas dopoludňajších nákupov odfúklo skoro stan a niekoľko prištipcovaných kúskov oblečenia. V meste sme sa prešli popri nábreží a kukli sme na obrannú torre (vežu), akých je na Sicílii veľa. V tomto meste boli hneď 3 obchody s bicykľovými potrebami, v jednom z nich robili aj servis. Po zaistení stanu a po sieste v tieni stromov sme sa ešte prešli po dlhočiznej pláži chránenej pieskovými dunami. Prešli sme tak možno 1/3, inak by to bola veľmi dlhá prechádzka. Večer si už rybári pripravovali udice a iné náčinie, zopár rodín sa rozhodlo urobiť si plážový kemping a rozložili si na pláži stany. Na niektorých plážach Sicílie je to jednoznačne zakázané, na tejto asi nie. Inak more je v týchto miestach pekné, ale nie je vhodné na šnorchľovanie, v piesku nič nie je vidieť. Okrem toho je tu vstup do mora veľmi plytký, treba ísť niekoľko desiatok metrov vo vode, aby ste nemali nič pod nohami. Piesok tu vytvára nerovný povrch, takže aj tak sa vám môže stať, že po mnohých metroch budete “cítiť pôdu pod nohami”. Veľmi vhodné pre rodiny s deťmi. Pláže sú tu udržiavané v čistote, aj tie verejné. Čo sa už napríklad o okolí ciest nedá povedať.

7. La Croce-Punta Bracetto

Denný sumár
Dátum
26.8.2007
Vzdialenosť
52 km
Výdavky
18+1,2 eur kemp, 8 eur jedlo (vody, jogurt, zelenina, chlieb, mlieko, pomazánka)
vidiecka usadlost

Ráno sa nám poväčšine nedarí vyraziť na cesty skôr ako okolo deviatej. Po takých dvoch hodinách šliapania tu už býva dosť horúco. Napriek budíku nám to akosi dlho trvá. Ale sme na dovolenke, tak to s tým skorým vstávaním nechceme preháňať. Keďže bola nedeľa, v Pozzallo sme si nakúpili jedlo aj na večer, supermarkety v nedeľu zatvárajú o 12:30. Pokračovali sme po ceste ďalej smerom na západ opäť popri mori, cesta tu nie je veľmi frekventovaná a je to hodný kus takmer po rovine, sem tam nejaký kopček. Prešli sme okolo mesta Sampieri s preplnenou mestskou plážou plnou slnečníkov, pokračovali ďalej cez Donnalucatu, pri ktorej sú rôzne odbočky k moru a priamo v tomto meste je široká piesočnatá pláž so sprchami. My sme si dali pauzu na malej plážičke pri skalách, ale bol tu dosť komplikovaný prístup do vody, v piesku sa premieľali morskí ježkovia, ktorí v piesočnatom podklade mali problém so zachytením sa. Pri šnorchľovaní sme okrem morských rakov aj tak nič nevideli, aj keď sme boli pri skalách.
Cesta nás viedla popri mori a cez rôzne prázdninové mestečká so širokými piesočnatými plážami až k Marina di Ragusa. Toto mesto bolo do prasknutia plné turistami, ako v meste, tak aj pri vode.

cinska ruza

Postupne sme sa odklonili od mora a pokračovali opäť pomedzi skleníky, množstvo skleníkov až k Punta Secca, ktorá by mala byť “bella”, ale my sme po cca 2 hodinovej pauze v tieni pokačovali ďalej na Punta Bracetto do kempu. Po ceste nás míňali odťahovacie autá, ktoré húfne nakladali autá turistov, ktorí ich zaparkovali pri pláži napriek zákazu státia. Aspoň sme sa policajtov opýtali na ďalšiu cestu, lebo to tu bolo opäť raz “výborne” značené.
Prechádzali sme aj okolo Capo Scaramía o Scalambri, kde je tiež kemp a na Punta Bracetto vzdialenom asi ďalších 6-7 kilometrov sú hneď 4, z toho jeden zatvorený. My sme si vybrali kemp Scarabeo, je to veľmi pekne udržiavaný kemp s krásnymi kvetinovými záhonmi a každý návštevník má svoje vlastné WC!! Toto bolo ozaj prekvapenie, ale veľmi príjemné :-). Sprchy sú opäť na žetóny, 60 centov za cca 4 minútovú sprchu. Kempuje sa na piesku pod ratanovými prístreškami. Hygienické zariadenia sú veľmi čisté, z kempu sa ide priamo na pláž, ktorá je ale cez deň poriadne napráskaná, čo je spôsobené prítomnosťou ďalších 2 kempov. Z pláže je pekný výhľad na zrúcaninu obrannej torre na výbežku do mora. Jediná výhrada ku kempu je v tom, že je veľmi blízko iného oveľa väčšieho kempu, kde neskoro večer začala diskotéka do cca 2hej ráno, ešte aj okolo 4:50 tam hučali nejakí rozjarenci.

8. Comiso-Ragusa

Denný sumár
Dátum
27.8.2007
Vzdialenosť
81 km
Výdavky
18+1,2 eur kemp, 8 eur tekutiny, zmrzlina, bageta, pomazánka, 3,50 eur – zmrzlina, brioška, 8 eur – nákup na raňajky
vychod pri Punta

Na Punta Bracetto sme sa rozhodli ostať 2 noci, keďže sme mali v pláne pozrieť sa naľahko do dvoch barokových miest Comiso a Ragusa. Z kempu sme sa vydali smerom na Vittoria po hlavnej ceste, ktorá v porovnaní s SS 115 nebola rušná a mala aj dosť širokú krajnicu, na ktorej sme prechádzali okolo veľkého množstva zrazených psov a mačiek. Akoby tu páchali hromadné samovraždy.

fontana

Cesta do Comiso stúpa len mierne, hlavná cesta nás priviedla k prvému dómu v sicílskom baroku, ktorý bol samozrejme v čase siesty zatvorený. Toto je realita takmer všetkých dómov a väčších kostolov, počas siesty sú zamknuté. Hneď vedľa je ďalší dóm s veľmi peknou vonkajšou výzdobou a napravo od neho je vstup do nádvoria so stĺporadím, v strede ktorého bola fontána s kúpajúcimi sa holubmi.
Z Comiso viedla cesta strmo nahor do Ragusy bez akéhokoľvek tieňa, slnko sa do nás statočne opieralo. Ešte sa mi podarilo pri napĺňaní cyklofliaš prasknúť plastovú fľašu s pitnou vodou, takže sa skoro polovica z nej vyliala na rozpálenú cestu. Ale pri šliapaní sme mali aspoň výhľady na okolitú krajinu a Comiso pod nami. Cesta nás doviedla na náhornú plošinu a okolo starých kamenných vidieckych usadlostí až k predmestiam Ragusy.

Ragusa

Po hlavnej ceste sme prišli na akési sídlisko, kde sa už začalo značenie k Ragusa Ibla, kam sme mali namierené. Aj Ragusa aj Comiso boli zničené už spomínaným zemetrasením v roku 1693 a taktiež boli obnovené v sicílskom baroku. Ich pôvodnú krásu žiaľ pomaly narúšajú stavby zo súčasnosti, ale Ragusa Ibla, ako aj dóm v Raguse majú stále svoj pôvab. K dómu sme zišli prudkým zjazdom a kúsok ďalej sme mali krásny výhľad na Ragusu Iblu. Táto nebola pri zemetrasení až tak poškodená, takže väčšinu stredovekých domov opravili. Horná Ragusa musela byť vystavaná nanovo. Ragusa Ibla sa nachádza na akomsi osamotenom kopci, z troch strán chránená strmými útesmi. Veľmi dobré miesto na stredoveké mesto. Zachovala si aj svojskú atmosféru. Nachádza sa tu niekoľko kostolov a 2 baziliky, akoby sa architekti chceli pretekať, ktorý z nich postaví krajšiu. Jedna z nich má veľmi pôsobivý portál zložený z 3 akoby poschodí so stĺporadím. Z Ragusa Ibla je pekný pohľad aj na opačnú stranu na Ragusu, ktorá je tiež postavená v kopci. Dole tečie riečka a v skalách kopca sú vystavané časti domov.

Ragusa Ibla

Pri ceste späť nás neminulo šliapanie späť do kopca, vrátili sme sa tak na predmestia Ragusy a nasledovali sme značky na Marina di Ragusa, pričom sme si dávali pozor, aby sme náhodou nezbehli k autostráde. Táto pomerne rušná cesta sa našťastie po výjazde z mesta stala pokojnejšou, takže sme si mohli vychutnať rýchly zjazd a výhľady na okolie. To bolo klasicky značne vysušené, bez akýchkoľvek stromov, maximálne pri vidieckych domoch a vilkách obkolesených spolu s pozemkami nízkymi kamennými múrikmi bolo zopár paliem.
Z tejto cesty sme odbočili na vedľajšiu cestu doprava smer Santa Croce Camarina, táto cesta viedla niekoľko kilometrov okolo krásne voňajúceho píniového lesíka, bolo to ako balzam na dušu, vidieť tu aspoň kúsok zelene a to ešte na takej príjemnej skoro prázdnej ceste. Odlesňovanie a večné požiare Sicílii veľmi ubližujú, o prirozdenom lese sa tu až na zopár miest vysoko v horách nedá hovoriť. Dôsledky na prírodu sú zjavné v podobe erózie pôdy, ktorá je po odplavení jej úrodnej časti samozrejme menej výnosná.
V Santa Croce sme na chvíľku zastavili pri kostole a priľahlom námestí, kde na lavičkách a z domu prinesených stoličkách dišpurovali mladí aj starí, pekne sme pozdravili Buona sera a prešli sme k supermarketu, kde sme si doplnili zásoby poživne. Ďalej bola cesta jednoduchá, po pár kilometroch sme boli v kempe a stihli sme sa ešte vykúpať pred západom slnka, keď už bola pláž značne vyľudnená.

9. Gela-Manfría-Castello de Falconara

Denný sumár
Dátum
28.8.2007
Vzdialenosť
81 km
Výdavky
12 eur kemp, 2 eur ovocie, 7 eur chlieb, pivo, zmrzlina, tekutiny, 30 eur reštaurácia (mäso, špagety bolognese)
Camarina

Večer sa trochu schladil vzduch, takže sme mohli v nasledujúci deň šliapať až do cca jednej. Dali sme sa smer Scogliti ďalej po ceste plnej skleníkov a neskôr aj viniča, ktorý bol klasicky za plotom. Takže žiadne ochutnávky sa nekonali. Pred Scogliti je odbočka na Museo Regionale Camarina, kde sú opäť staroveké pozostatky a vykopávky na pomerne veľkom ohradenom území, ale po našich skúsenostiach sme sa tu dlho nezržiavali a prudkým zjazdom sme zišli do mesta Scogliti, ktoré má krásnu širokú pieskovú pláž. Tá sa ťahala pozdĺž celého mesta, sú na nej sprchy a sú očíslované. Naša cesta skončila pri čísle 50, odtiaľto sme vyšli opäť na vedľajšiu cestu k Lago di Biviere, ktoré je relatívne blízko pri mori. Je to prírodná rezervácia, kde sa aspoň podľa informačných tabúľ vyskytuje viacero druhov vtáctva, ktoré tu asi majú svoje hniezdiská. Jazero vidieť len z niektorých miest, je husto obrastené rákosím. V čase našej návštevy tu pracovali na rekonštrukcii vidieckeho domu a ciest vedúcich okolo jazera.

Biviere

Odtiaľto sme pokračovali na mesto Gela, cesta prešla postupne do hlavnej, ktorá nás krásne priviedla k ďalšej sicílskej rafinérii. Dá sa predpokladať, že voda v jej okolí asi nie je najčistejšia, napriek tomu sme ďalej za mestom videli veľké množstvo kúpajúcich sa. Mesto sa nám veľmi nepáčilo, architektonicky nezaujímavé, pomerne špinavé, ale napriek súčasnému stavu má za sebou vskutku bohatú históriu. Kedysi bolo mocnejšie ako Siracusa a čo je tu zaujímavé, tak to je archeologické múzeum a zvyšky obranného opevnenia, ktoré sme si pozreli aj my a stoja sa prehliadku. Najprv sme si urobili siestu na námestí, kde pod stromami diskutovali hlúčky dôchodcov, jeden z nich sa nám aj prihovoril a keďže vedel solídne po anglicky, tak sme sa spolu aj trochu pozhovárali. Po hodine sme sa ale museli pobrať, lebo jeden pán sa dosť nástojčivo dožadoval “svojej” lavičky, ktorú sme mu načas obsadili.

ochranne mury

Murro di fortificacione v Parco archeologico nebolo veru jednoduché nájsť, po niekoľkých zachádzkach a blúdení po uličkách a jednosmerkách Gely sme ich nakoniec našli. Aj to len vďaka dosť intenzívnemu pozeraniu sa po okolí a značkách. Zvyšky opevnenia postaveného Grékmi okolo roku 400 p.n.l. stáli za tú námahu. Sú hrubé cca 2 metre a vysoké 8 metrov a sú postavené z opracovaných kameňov presne zapadajúcich do seba. Akoby ich stavali v súčasnosti. Dnes sa ale žiaľ okolo opevnenia týči lešenie so strieškou, ktoré asi má chrániť múr pred poškodením. My sme sa do areálu dostali zadarmo, lebo sme nemali drobné mince na zaplatenie 3 eur na osobu, ktorá platí aj na Museo archeologico, ale tam sme nemali naplánované ísť a separátne sa lístok asi kúpiť nedal. Okrem toho je múzeum počas siesty zatvorené.

makro

Z Gely sme už išli po hlavnom ťahu smer Agrigento, v meste Manfría sme si urobili odbočku z hlavnej k torre týčiacej sa nad mestom. Po šliapaní do kopca nás čakal zjazdík dole k moru a k pláži, kde sme si v tieni pri lodi urobili kúpaciu pauzu. Z Manfríe vedie cesta okolo malého rodinného kempu, kde sa podľa mňa oplatí zastať a prespať. My sme ale žiaľ pokračovali ďalej opäť po SS 115 smer Licata/ Agrigento cca 10 kilometrov k Falconara, pri ktorom je už z cesty viditeľný hrad. Kúsok ďalej za miestnou reštauráciou je kemping, kde by mali podľa môjho názoru ľudí ako my dvaja ubytovať zadarmo. Miesta na stan tam skoro žiadne nie sú, celý kemp je vybetónovaný, všade sú samé karavany a šiatre. Toalety a sprchy boli v dezolátnom stave, voda v sprche tiekla priamo zo steny, bez nejakej ružice alebo hadice. O teplej vode môžete akurát snívať. Vrcholom všetkého bolo nakoniec miestne karaoke, ktoré nám trhalo nervy a ničilo moju trpezlivosť do skorých ranných hodín. Ach jo. Ráno sme objavili asi o kilometer ďalej po ceste iný kemp, ktorý vyzeral prijateľnejšie. Keďže sme prichádzali už skoro za tmy, tak sme ho nemali možnosť vidieť.
Inak blízko kempu je veľmi príjemná reštaurácia, kde sme sa výborne najedli, jedlo sa varilo takmer pred našimi očami a bolo veľmi chutné.

10. Licata-San Leone

Denný sumár
Dátum
29.8.2007
Vzdialenosť
63 km
Výdavky
20 eur jedlo (nápoje, zmrzlina, chlieb, mlieko, jogurt, pivo, croissant)
Manfria

Z kempu sme sa posnažili vypadnúť veľmi rýchlo, pozitívom bol obchod, kde sme doplnili pitnú vodu a kúpili si čerstvé croissanty. Cesta z kempu pokračuje ďalej po SS 115 smer Licata, nad ktorým sa týči Castello Sant Angelo. V tomto meste sme sa poriadne zdržali motaním sa a hľadaním cesty na Torre San Nicola. Išli sme akýmsi sídliskom Licaty, ktoré bolo zmiešaninou vidieka a panelákov, pri ktorých sa v ohradách “pásli” kone. Napokon sme po istých ťažkostiach natrafili na bočnú cestu vedúcu k Molarella a Torre di Gaffe, je to príjemná cesta a pri pobreží sú ďalšie zvyšky obranných veží.
V Torre di Gaffe sú ďalšie pieskové pláže, ale tieto nás nenadchli a okrem toho sme sa potrebovali dostať do tieňa. Sadli sme si do kafetérie, dali si zmrzlinu, capuccino a preštudovali históriu ostrova v bedekeri.
Z SS 115 sme sa snažili odbočiť aj na vedľajšie cesty, ale nakoniec sme tak či onak skončili na hlavnej ceste. Nie je tu ani veľmi široká krajnica a nákladniaky tu takmer vôbec nebrzdia, miestami je to vcelku slušný adrenalín. Najhoršie boli asi prejazdy cez zle osvetlené tunely bez akejkoľvek krajnice.
Za tunelmi bola konečne odbočka na San Leone a po kopcoch a la húsenková dráha sme zišli do tohto letoviska vzdialeného od Agrigenta asi 6 km. Sú tu asi 2 kempy, my sme si opäť raz zle vybrali, aj keď na prvý pohľad to vyzeralo na príjemné a pokojné miesto. V Oasi Bar kempingu je cena za noc pre 2 osoby a stan 22 eur plus extra 1 eur na 20 litrov teplej vody. Kemp je postavený na pieskovej dune, má niektoré veľmi pekné miesta na postavenie stanu. Pri recepcii sme sa pýtali, či robia v noci disco a či sú bary na pláži v noci kľudné. Dostali sme také odpovede, že sme tam ostali. Avšak v bare na pláži sa rozhodli o cca jednej v noci pre súkromnú diskotéku, takže sme sa fajne zobudili v strede noci do hučiacich hitov. Zúrivá som vybehla zo stanu a chcela som ísť do baru na pláži, ale celý kemp bol zamknutý. Tak som sa bola sťažovať na recepcii, na čo mi povedali, že sťažovať sa v bare je zbytočné a vrátili mi pas, že túto noc máme grátis. Tak aspoň niečo, ale už som mala plné zuby týchto hučiacich kempov. Bola to už 4. diskotékovo – karaoková noc v rade, tak sa ani nedá čudovať. Nepomáhali ani štuple do uší, ani spacák prevlečený cez hlavu, prosto nič.

11. Agrigento-Favora-Castrofilippo

Denný sumár
Dátum
30.8.2007
Vzdialenosť
45 km
Výdavky
21 eur vstupenka do Údolia chrámov a mapka, 22 eur jedlo
Tempio della Concordia

San Leone sme opustili pomerne rýchlo a už z diaľky sme videli pozostatky chrámov vo Valle di Templi pri Agrigente. Vstupné 10 eur na osobu je vrátane vstupu do múzea, ktoré sa oplatí navštíviť, je tam množstvo zaujímavých exponátov. Ak to chcete stihnúť pred siestou (od 13:00 do 14:30), treba sem prísť pomerne skoro, samotné Valle di Templi vám zaberie aj 2 hodiny. My sme odtiaľto odchádzali okolo poludnia a okolité parkoviská aj samotný areál bol poriadne zaplnený návštevníkmi.

Chram Dioskurov

Na východnej a západnej strane areálu je 6 chrámov, z toho Tempio della Concordia je mimoriadne zachovaný s kompletným stĺporadím, pretože bol v minulosti prestavaný na baziliku. V súčasnosti je ale už v pôvodnom stave. Chrámy, kde sa dochovala väčšia časť stĺporadia sú ohradené, takže k nim nie je možný bezprostredný prístup. K niektorým zvyškom chrámov je ale možné dostať sa priamo a je to zážitok vidieť okolo seba tie obrovské stĺpy a kamene, z ktorých boli postavené. V múzeu sa nachádzajú aj pozostatky vnútornej výzdoby stien a podláh, väčšinou rôzne geometrické tvary do seba zapadajúce a rôznofarebné. Múzeum je takto výborným doplnkom k samotným chrámom, niektoré exponáty majú vysvetlivky aj v AJ. Okrem toho sú v ňnom aj vizualizácie chrámu, ako napr. Diovho chrámu, ktorý bol z nich najväčší a kol dokola ho podopierali gigantické sochy Herculov alebo Heraclov. Niektoré chrámy boli zničené Kartágincami, keď nad starobylým Agragásom prebrali moc. Každý chrám je zasvätený inému bohovi. V múzeu sú tiež vystavené unikátne karafy a vzácne čierno-červené vázy z terakoty, na ktorých sú nakreslené rôzne výjavy zo života bohov, ďalej je tu veľmi dobre dochovaná krásna mramorová socha vojaka, keramické nádoby na dennú potrebu atď. Veľa z exponátov sa našlo na rôznych náleziskách a v nekropolách, sú tu vystavené aj sarkofágy. Inak ak tam pôjdete ako skupina, je možné si zaplatiť sprievodcu za 85 eur. Pri múzeu sú ešte ďalšie vykopávky grécko-rímskej osady a zvyšky mozaikovej výzdoby.

Diov chram

Po prehliadke bol akurát čas na siestu v tieni stromov, tak sme vyšliapali hore do moderného Agrigenta, kde sme si ešte stihli nakúpiť jedlo a na miestnom trhu aj ovocie a zeleninu. V tieni stromov sa postupne schádzali aj majitelia ovocných stánkov a prinášali ovocie, ktorým nás potom tiež ponúkli.
Po najhorúcejších hodinách dňa sme začali našu vnútrozemskú etapu smer Caltanisseta. Zjazdíkom okolo Valle di Templi, počas ktorého sme mali krásne výhľady na chrámy jeho východnej časti, sme prišli na kruhový objazd, na ktorom sme sa dali smer Favora, mesto týčiace sa na kopci a do ktorého sa šliape asi 12 km stále hore do kopca. V centre sme zazreli dóm a hrad, kúsok odtiaľ sme doplnili zásoby pitia a pokračovali v ceste. Z Favory sme sa vydali vedľajšou cestou smerom na východ ku Castrofilippo, najprv nás čakal zjazdík okolo vidieckych domov a smetiska priamo pri ceste, na ktorom sa kŕmil túlavý pes, potom nás čakalo opäť stúpanie do kopca. Cez Castrofilippo sme prefrčali bez zastávky, mesto malo jednu hlavnú ulicu, na ktorej sme videli zopár pekných starých domov a na ktorej cez celú ulicu na seba kričali miestne signory. Za týmto mestom sme sa napojili na rušnejšiu cestu a už sme sa začali obzerať po mieste na spanie, keďže v tejto oblasti sme žiadne agroturismo nevideli. Flek sme našli medzi Castrofilippo a Cannicati na vŕšku na vypálenom poli kedysi plnom bodliakov. Spalo sa tam obstojne, aj keď hluk z ciest okolo sem značne doliehal. Ale našťastie nás nikto neprišiel v noci vyhodiť.

12. Cannicati-Caltanissetta-Piazza Armerina

Denný sumár
Dátum
31.8.2007
Vzdialenosť
90 km
Výdavky
12 eur kemp, 13 eur – zmrzlina, mlieko, voda, jogurty, saláma, 8 eur – polovica kurčaťa a zemiaky

Ráno sme sa zobudili okolo siedmej, celú noc nám svietil do stanu mesiac v splne. Rýchlo sme sa zbalili a po pár kilometroch sme boli v rušnom meste Cannicati, kde sme si doplnili zásoby pitia vo verejnom vodovode, dali si rýchle raňajky a šliapli do pedálov smer Serradifalco po okrajovej ceste S 122, pri ktorej sme si nazbierali zopár mandlí a dozrievajúcich fíg. Cesta do tohto menšieho mesta vedie stále do kopca, je naň pekný výhľad cez údolie, my sme však priamo do mesta nezachádzali, ale obišli sme ho smerom na San Cataldo, ktoré sa nám tiež podarilo obísť, až sme vyšli na rušnú S 640, ktorou sme sa po asi 6 km dostali do veľkého a moderného mesta Caltanissetta. Tu sme sa museli rozhodnúť, či chceme ísť smer Monti Madonie, alebo do Enny. Nakoniec sme sa rozhodli ešte inak a to na zachádzku k unikátne zachovaným mozaikám tak 700 rokov starých v rímskej vile pri Piazza Armerine. V Caltanissete sme natrafili na fast food na taliansky spôsob, kde mali výborné pečené kurča, rôzne cestoviny, prílohy, šaláty a za veľmi dobrú sumu. Obaja sme sa najedli za 8 eur. Ale na tieto fast foody sme natrafili obvykle úplnou náhodou a skôr na periférii ako v centre miest. V centre Caltanissety sú ešte dochované staré domy, kostoly, ale nová výstavba postupne vytláča tú starú.

na ceste do vnutrozemia

Z Caltanissety sme sa vydali na strada vecchia, ktorá viedla cez zonu industriale a priviedla nás na nepoužívanú cestu vedúcu popri poliach a pomaly sa šplhajúcu do kopca. Na túto cestu nás trochu navigovali miestni, na jednom námestí sa skupinka starších pánov takmer rozhádala, že ktorá cesta tam vlastne ide. Na starej ceste bola miestami vozovka vymytá dažďami, všade naokolo boli len polia a na kopcoch nebol ani jeden strom, takže sa ozaj niet čomu čudovať. Ale počas týchto cca 15 km do mesta Pietrapersia okolo nás prešli tak 4 autá. Do tohto mesta vedie aj nová cesta cez viadukty, ale tej sme sa vďačne vzdali napriek tomu, že nešla tak prudko do kopca. Takto sme mali pekné výhľady do údolia pod nami, na okolité vodné nádrže, sem tam sa pasúce stáda oviec (fakt netuším, na čom sa môžu pásť). Bližšie k mestu sme na protiľahlom kopci videli zvyšky pravdepodobne normanského hradu vypínajúceho sa na skale.

hrad pri Pietraperzii

V Pietrapersii sme doplnili zásoby tekutín v malom obchode pri akejsi nemocnici. Pozeral na nás personál na balkóne a museli sa dobre čudovať, keď sme na ex stiahli asi 3 litre vody. Už sa nám totiž minula pri šliapaní nahor a slnko statočne pálilo. Za celých 12 dní sme nemali ani jeden zamračený deň, o daždi nehovoriac. Z mesta nás čakal výborný zjazdík a rovinka okolo niekoľkých pekných viliek a potom opäť postupne sa šplhajúca cesta nahor cez veľmi pekné údolie s olivovými a mandľovými hájmi, poliami a pasienkami. Po ceste sme natrafili aj na ľudí zbierajúcich slimákov zachytených na vysokých steblách suchej trávy. Po ceste sme míňali stádo kráv vracajúcich sa z paše, ktoré vyblokovali celú cestu a hlavne malé teliatka zmätene pobehovali smerom k ich mamám.
Postupne nám začalo zapadať slnko a celá krajina dostávala krásny zlatistý odtieň, ktorý bol na zožltnutých poliach ešte výraznejší, okolie blo zaliate príjemným mäkkým svetlom. Zo zlatistého údolia nás čakalo ešte ďalších cca 6 km k odbočke na Piazza Armerina a Vila Romana. Na tejto križovatke je hotel s reštauráciou a kúsok pod ním je aj tratoria La Ruote, kde majitelia poskytujú zopár miest na postavenie stanu a tiež jednu izbu na ubytovanie. Majú tu veľmi pekné toalety dokonca aj s toaletným papierom a utierkami na ruky, sprchy sú pod akýmsi prísteškom na záhrade a stany sme si postavili na pľaci pri figovníkoch, na ktorých už dozrievali figy, takže sme ich aj trochu poochutnávali. Cena je 12 eur za oboch na noc a keďže v čase našej návštevy mali akurát zatvorenú reštauráciu, bol tu celú noc božský pokoj.

13. Vila Romana-Enna-Lago di Nicoletti

Denný sumár
Dátum
1.9.2007
Vzdialenosť
58 km
Výdavky
12 eur vstupenky do Vila Romana, 9 eur raňajky v tratorii, 4 eur ovocie a croissanty, 16 eur – nákup jedla na 2 dni
Vila Romana

Ráno sme sa čiastočne zbalili a dali si raňajky v tratorii. Raňajky síce stáli pomaly toľko, ako kemping, ale my sme už nemali takmer žiadne zásoby jedla. Do Vila Romana del Casale sme išli peši, je to z tratorie tak 1 km, vstupné je 6 eur na osobu a otvárajú o 9:00. Takto skoro ráno v areáli nebolo veľa turistov, takže sme si mohli jednotlivé časti vily v pokoji poobzerať so sprievodcom v ruke. Rímska cisárska vila patrila pravdepodobne Maximiánovi, spoluvládcovi cisára Diokleciána, čomu nasvedčuje aj jej rozloha a skutočne nevšedná mozaiková výzdoba podláh v jednotlivých miestnostiach vily, jej chodbách a dokonca aj na jej toaletách. Slúžila ako letné a lovecké sídlo a bola postavená okolo 4. stor.n.l. a využívaná bola asi do 12.stor. Potom ju zalial zosuv bahna, čo bolo vlastne aj jej záchranou, teda minimálne pre unikátne dochovanú mozaikovú výzdobu. Jej súčasťou bola aj bazilika, kúpele, zachovali sa aj zvyšky systému kanalizácie a toaliet. Samotnú stavbu zosuv bahna značne poškodil, ale zostali jej obvodové múry a niekde aj stĺpy, na ktorých sú v súčasnosti postavené akési sklenené pavilóny s lávkami, ktoré umožňujú pohľad na mozaiky zhora.

damy v bikinach

Niektoré mozaikové výzdoby sa dochovali takmer bez poškodenia a v kompletnom stave. Na niekoľko 10 metrov dlhej chodbe sp stĺporadím je krásna mozaika znázorňujúca výjavy z poľovačky na exotické zvieratá v Afrike. Ďalej sú tu mozaiky s božskými motívmi z baziliky, detský cirkus s pávmi, mladé ženy trénujúce v bikinách, niekde sú rôzne geometrické útvary a pod. Na niektorých zvyškoch stien sa dochovali aj nástenné maľby, takže táto vila musela byť ozaj umeleckým skvostom. Prehliadka nám zabrala asi 2 hodiny, potom sme sa v kempe dobalili, nabrali pitnú vodu a vyrazili sme do Piazza Armerina, cca 4 km vzdialeného mesta naskladaného v kopci dom vedľa domu a nad nimi sa týčiaca katedrála (opäť zatvorená) a verejnosti neprístupné zvyšky hradu.
Pri Duomo je košatý strom a pod ním lavičky, tu sme si dali siestu po nákupoch, ktoré sme v nedeľu potrebovali stihnúť do pol jednej. Centrum má cestu z mačacích hláv, takže to poriadne drnčalo a cez niektoré uličky sme museli biky tlačiť, tak boli strmé. V centre je niekoľko zaujímavých palácov, ale väčšina z nich bola v rekonštrukcii a aj tak sa dali pozrieť len zvonka.

Piazza Armerina

Z Piazza Armerina ide príjemná cesta s miernym klesanín aj stúpaním a vedie popri umelo vysádzaných eukalyptových lesoch. Bolo príjemné zažiť chládok pri šliapaní, takže sme nemuseli čakať až do popoludňajších hodín, pokiaľ sa zmierni páliace slnko. Pomaly sme vyšliapali na odbočku k Perguse, do ktorej viedol príjemný zjazd. Celkove vo vnútrozemí je to oveľa kopcovitejšie a aj príroda je tu oveľa krajšia. Pri tomto mestečku je oválne Lago di Pergusa a okolo tohto jazera je postavený autodrom. Výhľady na jazero sme z našej strany veľmi nemali, okolie bolo zastavané domami a obkolesené plotom.

vyhliadka Enna

Odtiaľto sme pokračovali ďalej po hlavnej ceste na Ennu, najvyššie položené mesto na Sicílii. To nás už čakal poriadny výšľap, zdola sme pekne videli, na aký kopčisko musíme vyšliapať. Enna je postavená vo výške cca 1000 m.n.m., výstup hore sme zvládli asi za 35 – 40 minút, nakoniec to nebolo až tak drastické. Hore sme sa trochu zamotali, zase je to tam “geniálne” označené, ale jedna ochotná pani nás autom odprevadila ku Castello di Lombardia, ktorý sme si chceli pozrieť. Sú tu zvyšky stredovekého hradu aj s ochrannými vežami, ktoré spolu s opevnením tvorili výborný obranný systém. Mesto sa rozkladá po celom kopci a z vyhliadky pri castello sme mali krásny výhľad na šíre okolie, kopce, ďalšie “orlie” mesto postavené na kopci Calascibetta severne od Enny. K Večeru sa ale začal zdvíhať prudký severný vietor naznačujúci zmenu počasia, z vyhliadky nás skoro odfúklo. Z Enny sme videli kus zhoreného lesa, s lokálnymi požiarmi tu majú podľa všetkého stále problémy. Zjazd z Enny bol prudký a príliš krátky, na sever od mesta je ďalšie jazero Lago di Nicoletti, ku ktorému vedie nenápadná odbočka (ktorú sme úspešne prehliadli) a pri ktorom sa dá nájsť miesto na spanie. My sme zabočili kúsok nižšie, hlavne sa už zvečerievalo, a došli sme do areálu federal nautical school, kde sme sa opýtali majiteľov, či tam môžeme prespať. Nič proti tomu nenamietali a tak sme si pri ich chatkách v neďalekom eukalyptovom lesíku postavili stan a zaľahli sme. Opäť sme mali veľmi príjemnú noc, pomerne pokojnú, akurát vietor sa sem tam oprel do stanu.

14. Nicosia-Contrasto-Castel di Tusa

Denný sumár
Dátum
2.9.2007
Vzdialenosť
92 km
Výdavky
20 eur kemp, 27 eur večera v kempe, 4 eur zmrzlina

Dnešná etapa bola dlhá a pomerne vyčerpávajúca s viacerými stúpaniami v horskom teréne. Každopádne stála za tú námahu a smelo ju môžeme zaradiť za jeden z najlepších zážitkov zo Sicílie. Odporúčame každému, aby si pri svojich plánoch urobil čas aspoň na jednu etapu v horách a vo vnútrozemí.

Lago di Nicoletti

Ráno nás jedna pani z námornej školy pozvala k nim do chatky, kde sme sa mohli umyť, dokonca nám ponúkala aj niečo na jedenie, ale boli sme dobre zásobení jedlom. Spolu s manželom tu vedú kurzy lukostrelby, plachtenia, vodného lyžovania, lezenia po umelej stene a horského bikovania. Vedela vcelku dobre po anglicky, tak sme sa jej popýtali na informácie k okoliu a okolitým horám. Spolu s dcérou a manželom pri jazere trávia letá a inak bývajú v Enne. Odporučila nám peknú trasu smerom k Nicosii, čo sme aj využili a dobre sme urobili. Je to cesta plná výhľadov na okolité hory. Ako nám povedala, jediné prirozdenné lesy na ostrove sa nachádzajú v horách Monti Madonie a Monti Nebrodi.
Odporučená cesta viedla z ich areálu popri jazere, ktoré je síce oplotené, ale je tam niekoľko vstupných brán. Cesta bola najprv prašná, viedla po južnej časti jazera a okolo mokradí plných ovadov, až nás postupne vyviedla na asfaltku smer Viladoro. Odtiaľ sa už začalo cca 15 km stúpanie, ktoré viedlo popod horu a rezerváciu Monti Altesina (1192 m.n.m.). Počas stúpania sme mali krásne výhľady na Ennu, jazero, okolité usadlosti a hory. Monti Altesina je myslím tiež umelo zalesnený vrch, keďže všade naokolo sú vysadené eukalypty. Opäť je táto prírodná rezervácia za plotom, ale má niekoľko vstupov. Ďalšie ohrady sú tu kvôli pasienkom pre kravy, kone a ovce.

Monte Altesina

Cestou sme ninuli niekoľko odbočiek na Leonforte, naša cesta ale pokračovala ďalej do kopca asi do výšky 800 m.n.m. smerom na Nicosiu. Pofukoval vceku svieži severák, takže sa dalo šliapať bez prestávky. Cestou sme sa dokrmovali černicami, ktoré sme konečne našli aj v čerstvej a nie upraženej podobe. Cesta bolo pokojná, len sem tam okolo nás prešli autá smerujúce k usadlostiam roztrúsených po kopcoch. Naozaj pekná vyhliadková cesta.
K Nicosii sme išli striedavo do kopca a dole kopcom, pri meste sme prechádzali cez viadukt a tunely s minimálnou premávkou. Mesto sme obišli, z diaľky vyzeralo celkom pekne, je postavené na dvoch kopcoch a priľahlom sedle, na vrchu jedného z kopcov je opäť zrúcanina hradu.

Sello Contrasto

V týchto miestach sme začali už výraznejšie pociťovať silnejúci severný vietor, ktorý bol nárazový a ochladzoval vzduch, takže sme v pohode šliapali do kopcov. Pri Nicosii sme už začali sledovať značky na Mistrettu a pri cintoríne za mestom sme si dali obedovú pauzu. Bola tu minimálne o 5 stupňov nižšia teplota, takže sme si museli dať aj ďalšiu vrstvu oblečenia. Po ceste sme už kus za mestom natrafili na reštauráciu, kde nám jeden ochotný čašník doplnil pitnú vodu, ešte aj ľad nám do nej pridal. Odtiaľto až hore do sedla boli okolo nás už len kopce, sem tam prešlo nejaké auto, v lesíkoch sme videli na ohradených miestach piknikujúcich výletníkov a nad kopcami hôr sa začali hromadiť mraky. V sedle Sella del Contrasto vo výške 1120 m.n.m. som si už aj mikinu musela obliecť. Zo sedla až do mesta Mistretta vedie cesta pomedzi Monti Nebrodi a Monti Madonie, kde sa zachovali prirodzené druhy ihličnatých a listnatých stromov. V tejto nadmorskej výške bola teplota do 20 stupňov, ale keď sa slnko skrylo za mraky, rýchlo pre severák klesala. V týchto miestach sú veľmi pekné vyhliadky na okolité vrchy a všadeprítomné ohrady s pasienkami pre kravy a kone. Ako národné parky sú tieto hory ohradenné a tiež je tu len niekoľko možných vstupov.
Do mesta Mistretta sme len veľmi mierne klesali, akurát tu bolo viacej prechádzajúcich áut. V meste sme dbočili smer Santo Stéfano di Camastra, po ceste sme mali výhľady na učupené domčeky a hlboký zjazd až k moru. Keďže najbližší kemp bol v Castel di Tusa, ešte sme si vyšliapali do 8 km vzdialeného mesta Motta d´Affermo a odtiaľ už viedol veľmi prudký 8 km dlhý zjazd k moru. Pri zjazde sme museli poriadne stískať brzdy a dávať pozor na zákruty, našťastie tu veľa áut nejazdilo. Zhora bol očarujúci výhľad na mesto Pettino so zrúcaninou akejsi veže a tiez na mesto na protiľahľom kopci. Už skoro pri mori sme prešli popod diaľničný viadukt a po pár kilometroch za mestom Castel di Tusa sme našli kemp Lo Scoglio. Cena na noc je 20 eur vrátane teplej sprchy (a tá bola aj skutočne teplá). Pláž je pri kempe z veľkých okruhliakov, čím získalo svoju tyrkysovú až sýto modrú farbu a pri pláži je hneď aj sprcha. Stany sa dajú postaviť na príjemných miestach medzi stromami, žiadne disco a je tu aj reštaurácia, kde sme si dali menu turistico za 12 eur na osobu + extra nápoje. No ale ak máme byť úprimní, časť ich špecialít nám až tak nechutila a okrem toho sme asi do 36 hodín dostali isté čevné potiaže a trochu z nich podozrievame práve túto reštauráciu a v nej podávané morské potvorky.

15. Santo Stéfano di Camastra-Capo Calavá

Denný sumár
Dátum
3.9.2007
Vzdialenosť
82 km
Výdavky
15 eur kemp, 2,50 eur bageta, 27 eur kura, pitie, konzervy, chlieb, mlieko, sladkosti, 5 eur zmrzlina
dialnicny viadukt

Ráno Peter vysúšal more na severe Sicílie a vyrazili sme po pobrežnej ceste späť do Castel di Tusa. Napriek pokročilej hodine sa dalo šliapať, pofukoval vetrík a popri ceste boli aj stromy, ktoré nám robili príjemný tieň. Po našej ľavej strane viedla popri pobreží železnica, ktorá bola ale zároveň prekážkou k voľnému prístupu k moru a po pravej sme mali vysoké kopce. V smere Messina – Palermo vedie aj diaľnica a tá je z veľkej časti vedená cez tunely a viadukty. Počas cesty sme máli pekné výhľady na more, strmo sa týčiace kopce a výbežky do mora. Je tu úplne iný ráz krajiny, ako dole na juhu. Krajina je tu o niečo sviežejšia a zelenšia. Pred mestom Santo Stéfano di Camastra sme nakúpili v supermarkete, mali tu aj grilované kurča, tak sme mali teplý obed. Samotné mesto má podnázov “Citía di Ceramica”, bolo priam preplnené obchodmi plnými keramiky s rôznymi motívmi a hýriace farbami a vystavené hneď na ulici. Dali sa tu nájsť ozaj pekné kúsky, vrátane stolov, veľkých kochlíkov a pod.

Santo Stefano

Pri meste Acquedolci sme konečne mohli prejsť až k moru a na prázdnej pláži pri vilkách sme sa okúpali. Bola trochu znečistená od rybárov, ale nebolo tam široko ďaleko nikoho. Ďalej sme pokračovali po pobrežnej ceste, ale väčšie mestá sme sa snažili obchádzať, aby sme sa v nich príliš nezamotali, okrem toho nasledovali jedno za druhým a tiež v nich bola poriadne hustá premávka. Hlavne po skončení siesty. K niektorým mestám si treba trochu vyšliapať, trochu nám to pripomenulo jadranskú magistrálu. Zhora sme mali pekné výhľady na mestá a more, v diaľke sa črtali niektoré z Liparských ostrovov. Miestami sme prechádzali okolo štrkových pláží, k niektorým z nich si bolo treba urobiť vcelku prudký zostup.
V Capo d´Orlando je odbočka na kemp, my sme pokračovali ešte ďalej. Za mestom Brolo, kde je pozostatok obrannej veže/ hradu, je mesto Gioiosa Marea, kde má byť podľa internetu hneď niekoľko kempov. My sme videli z cesty tabuĺu len na jeden z nich a už zhora sa ozývala hlučná hudba, tak sme odtiaľ radšej mašírovali ďalej. Na Capo Calavá sme našli odbočku ku kempu Tirreno, cena za noc 15 eur vrátane tepej sprchy, hygienické zariadenia vo veľmi slušnom stave a pekná pláž hneď vedľa kempu. Jediná nevýhoda je železnica hneď vedla kempu, takže miestami sme mali pocit, že sa nám cez stan rúti vlak. Vedľa kempu je tiež turistické villaggio, kde robili večer disco, ale našťastie hluk neprenikol až k nám.

16. Tindari-Barcellona-Capo Milazzo

Denný sumár
Dátum
4.9.2007
Vzdialenosť
67 km
Výdavky
15 eur kemp, 11 eur tekutiny, chlieb, ovocie, zelenina, pomazánka
santuario di tindari

Dnešná etapa bola poznačená našim zhoršeným zdravotným stavom. Buď z predchádzajúcej večere v kempe, alebo to ešte mohla byť voda, o ktorej nám miestny chalan povedal, že je pitná. Prejavy typické – zvracanie, bolesti brucha, hnačky. Pri sebe sme mali len Carbosorb, ktorý ale nezaberal a na zvýšenú teplotu som mala Paralen. Šliapanie na biku bolo počas tohto dňa aj vďaka zvyšujúcej sa TT pomerne vyčerpávajúce, ale zase nás to nenútilo stále odbiehať na potrebu. Vystúpali sme si to k Santuariu di Tindari, kde sa SS 113 odkláňa od pobrežia. Pri mestách San Giorgio a Patti sú veľmi pekné štrkové pláže, kde sa oplatí okúpať a sú tam aj sprchy. Pri meste Terme Vigliatore je zase odbočka na Vila Romana a dá sa tu odbočiť aj k Novara Sicilia, cesta sa pomaly šplhá do vnútozemia a je to údajne jedna z najkrajších vyhliadkových ciest po vnútrozemí. Hore pri Santuariu je zase múzeum a zvyšky jednej z posledných gréckych osád Tyndaris, kam sa dá urobiť zachádzka. Z tejto strany sme mali veľmi dobrý výhľad na blízky záliv a výbežok Capo Milazzo. Na mori sa pohupovali lode a sem tam aj nejaká plachetnica.

Golfo di Patti

V meste Barcellona – Pozzo di Gotto sme zabočili smerom na Calderá a cesta odtiaľto viedla až ku Capo Milazzo popri pobreží a štrkových plážach. Tento úsek ale nebol ničím zaujímavým, aj premávka tu bola poriadne zhustená. Na capo Milazzo sa vypínal normanský hrad viditeľný už z diaľky, ktorý je možné navštíviť len so sprievodcom a to len v určených hodinách (v septembri sú to 3 hodiny dopoludnia a 3 popoludní). Okrem toho je možné pozrieť si ho len zvonka, žiadne expozície vo vnútri nemá. Na jeho nádvorí je postavený kostol. Nám sa 45 minút do najbližšej prehliadky čakať nechcelo, okrem toho nám nebolo najlepšie, tak sme omrkli jeho hrubé obranné múry a zamierili do kempingu. Cesta viedla popri vilkách a palácoch stále do kopca, až sme prišli na križovatku, na ktorej boli hneď dva kempy. My sme si vybrali Camping Riva Smeralda, cena 15 eur vrátane teplej sprchy. Mala slušné toalety aj sprchy, malú štrkovú plážičku a vybetónované plácky na kúpanie. Okolo samé skaly a dalo sa tu aj dobre šnorchľovať. Z kempu to síce nie je vidieť, ale v tomto zálive pri meste Milazzo je ďalšia z rafinérií. Neprestane ma udivovať, ako môžu niečo také postaviť hneď vedľa turistami hojne navštevovanej oblasti. V rámci kempu je aj pizzeria.

17. Spadafora-Sparta-Torre Faro

Denný sumár
Dátum
5.9.2007
Vzdialenosť
62 km
Výdavky
24 eur kemp, 15 eur lieky, 10 eur tekutiny, sucháre a pečivo, 15 eur lieky, 15 eur ryža v reštaurácii

V noci sme sa fajne striedali s Petrom na toaletách, k tomu začalo nadránom hrmieť a blýskať sa a ráno aj zapršalo. Našťastie vietor mraky rozfúkal a stihol vysušiť aj vrchnú vrstvu stanu. Vietor poriadne rozvlnil aj more, príboj dorážal na skaly, kde sme ešte večer predtým spokojne ležali. Po zbalení sme sa po východnej strane výbežku dostali do Milazza, kde sme sa nezdržiavali, i keď cesta na pobreží bola celkom pekná. Nakúpili sme si tu lieky, doplnili zásoby vody. Keby tu nebola rafinéria, bolo by to celkom milé prístavné mesto.

rozvlnene more

Z Milazza sme pokračovali opäť po SS 113, cez na seba nadväzujúce mestá, v ktorých sme schádzali na cesty k moru, ktoré bolo riadne rozbúrené a všade viali červené vlajky zakazujúce vstup do mora. Stretli sme aj 2 cykloturistov idúcich oproti nám.
Niekoľko km za mestom Spadafora je križovatka s dvomi odbočkami na Messinu. My sme sa vydali po tej, ktorá pokračuje ďalej popri pobreží. Je tu o niečo kľudnejšie, väčšina áut smerujúcich do Messiny ide kratšou trasou cez vnútrozemie. Špina pri cestách je aj tu, ako všade pri pobreží. No mali sme výhľady opäť aj na Liparské ostrovy, na strmé útesy a zátoky a už aj na Taliansko.
Náš kemp mal opäť chabé označenie, takže sme zablúdili k Torres pri výbežku do mora a dostali sme sa k peknej bielej pláži, na ktorú dorážali vlny a priamo pred nami niekoľko 100 metrov cez more ležalo Taliansko. Vrátili sme sa späť na hlavnú cestu a po pár kilometroch sme prišli k ďalšej križovatke, kde už bola značka ku Camping della Stretto. Aj keď už bolo po sezóne, prekvapila nás pomerne vysoká cena 24 eur za oboch, ale aspoň teplá sprcha bola v cene a aj s toaletami bola na slušnej úrovni. Kemp je síce kúsok od mora, ale okrem výhľadov na Messinskú úžinu nás veľmi neoslovilo. V meste je obchod, kde sa dajú doplniť zásoby a pri kempe je podvečer otvorená aj reštaurácia. Tu sme si dali asi najdrahšiu ryžu na svete, lebo s obsluhou a fľašou minerálky nás stála 15 eur!!! Ale pomohla, spolu s liekmi sa naše ťažkosti postupne zmierňovali.

18. Messina-Taormina-San Marco

Denný sumár
Dátum
6.9.2007
Vzdialenosť
78 km
Výdavky
19 eur kemp, 4 eur vstupenky do Naxos, 14 eur jedlo

Ach joj! Títo Taliani. Furt by to len fiestovalo. A najlepšie od polnoci a poriadne nahlas, nech majú aj ostatní o zábavu postarané. Opäť sme raz natrafili na kemp (btw asi jediný v týchto miestach), kde bola reštaurácia hneď za plotom a tam nás fajnou tac tac hudbou prebrali tak o polnoci. Toto je na talianskych kempoch ozaj zabiják.

rybarske lode

Po budíčku v podobe naštartovaných fiatov a hučiacich Talianov sme o siedmej vstali a začali sa rašej baliť. Z kempu to už nebolo ďaleko k Messine, v jej predmestí sa konal rybí trh, všade bolo veľmi rušno, ale cesta okolo plytkých slaných jazier s vyviazanými farebnými loďkami bola celkom príjemná. Potom sa ovšem premávka zhustila až príliš, jedna pani si to šinula do jednosmerky v protismere, ufaklila bez akýchkoľvek orácií zrkadlo na aute, spúsobila takmer dopravný kolaps a ešte sa jej podarilo šikovne vykľučkovať preč. Typické, mať tu nepoškriabané auto alebo auto bez preliačených plechov je ozaj raritka. Tak radšej jazdia na starých herkách.
Messina bola dosť hrozným zážitkom pre cyklistu. Všetky cesty totálne upchaté, smrad nielen z áut, ale aj z blízkeho veľkého prístavu, kde pristávali aj trajekty medzi pevninou z mesta Reggio di Calabria a ostrovom. Prejsť 10 kilometrov nám trvalo vyše hodiny. Odporúčame sa tomuto mestu kompletne vyhnúť, cez vnútrozemie vedú cesty, ktoré ju úplne obchádzajú. I keď treba počítať so šliapaním do kopcov.

Isola Bella

Naveľa sme sa vymotali na SS 114, ktorá vedie popri mori cez neveľmi pôvabné mestá. Pláže sú štrkové a na prvý pohľad vyzerajú celkom čisto. Úzučké cesty vedúce cez pobrežné mestá a mestečká často spôsobovali zápchy, hlavne po skončení siesty. Tak pokiaľ to bolo možné, schádzali sme na cesty vedúce tesne pri mori, ktoré nás po čase vyviedli späť na hlavnú, takže zablúdiť sa veľmi nedalo. Za mestom Letojanni, po výšľape k obrannej torre a zjazde do mesta, sme mali výhľady na prvé domy mesta Taormina. Do samotného mesta, kde majú byť pekné stredoveké domy a grécke divadlo so zachovanou časťou scény, kde sa v lete konajú divadelné festivaly, sme nevyšliapali. Teda začali sme tam šliapať, ale pri strate energie z hnačiek som na to nemala vôbec chuť a tak sme sa vrátili a pokračovali ďalej v ceste. Bolo mi to aj potom ľúto, mesto má byť údajne jedno z najpôvabnejších na Sicílii, ale je aj hojne navštevované turistami a to sa mi moc nepozdávalo. Tak sme pokračovali po ceste popod Taorminu, pozreli sme sa na ospevovaný ostrovček Isola Bella, ktorý je s pevninou prepojený skalnými doskami tesne pod hladinou mora, takže sa naň ľahko dostanete. Samotná Taormina ale nemá veľa pláží, autá tu parkujú úplne všade, blokujú plynulosť premávky a za vstupy na pláž sa musí extra platiť. Možno toto mesto bolo kedysi vyhlásené svojou malebnosťou a navštevovali ho cestovatelia a spisovatelia ako Goethe, ale neviem, či by boli rovnako nadšení aj pri súčasnom stave. V meste Giardini Naxos bola zápcha, ani s bikami sme nevedeli cez ňu prekľučkovať, lebo sa tam neustále pchali smradiace skútre. Tak sme sa zastavili a nakúpili si už aj niečo výživnejšie, ako sucháre. Mestečká sa po sieste nedajú vôbec vychutnať, treba stále dávať maximálny pozor na prúdiace a trúbiace autá.
Pri meste Giardini sú pozostatky starej gréckej osady Naxos (Scavi), vstupné je 2 eur na osobu a v čase našej návštevy bol areál otvorený až do polnoci. Neviem síce, čo sa tam dá v tme pozerať okrem múzea. Ruiny, resp. zvyšky obranných múrov sa rozkladajú na pomerne rozsiahlej ploche pri pomarančovníkových hájoch a sú postavané z lávového kameňa a zaujímavé sú tam vlastne len dve pomerne zachované kryté pece z tej doby a niektoré exponáty v múzeu.
Keďže sa už začalo stmievať, museli sme si pohnúť. Po SS 114 sme sa dostali k odbočke na San Marco, kde je kemp Almoetia, cena 19 eur vrátane teplej sprchy, slušné toalety a je tam aj reštaurácia a minimarket. Kemp je pokojný, bez diskoték. Stretli sme tu aj 2 ďalších cykloturistov zo Slovenska, tak sme si porozprávali zážitky a skúsenosti z ciest a zistili sme, že sme narazili na dosť podobné problémy. Ale pri dobrom talianskom vínku sme rozoberali aj veselšie témy.

19. Fiumefreddo-Riposto-Pedara-Nicolosi

Denný sumár
Dátum
7.9.2007
Vzdialenosť
56 km
Výdavky
16 eur kemp, 11 eur chlieb, vody, coca cola, jogurt, pomazánka, 5 eur – broskyne, oriešky, rajčiny
Riposto Duomo

Ráno bolo zatiahnuté a hrozilo dažďom, tak sme rýchlo zbalili stan, najedli sa a pokračovali v ceste. Kúsok od kempu je pekná rezidencia San Marco, ktorá je prestavaná na hotel a vedľa je aj kaplnka, ktorú rekonštruovali. Naša cesta viedla ďalej smer Catania a v meste Fiumifreddo sme sa napojili na cyklocestu, ktorá už začínala v San Marco, ale tam sme ju prehliadli. Na ceste je každý kilometer tabuľa MACIMED označujúca trasu a prejdené kilometre od jej začiatku. Prechádzali sme opäť popri štrkových plážach, ktoré mali prímesy sopečného piesku. Žiaľ bolo zamračené, tak sme sa neokúpali. Pláže boli na niektorých miestach oddelené od cesty eukalyptovými lesíkmi. Medzi kamienkami na plážach sme našli aj lávové tmavo čierne kamene. Postupne sme prechádzali cez mestá Fondachello, Santa Maria la Strada, zastavili sme sa v meste Riposto, kde bol pravý dopoludňajší ruch, pri peknom námestí s duomo je aj rybí a zeleninový trh, ľudia a autá tu chodili hore dole, sem tam do seba ťukli, zle zaparkované auto spôsobilo v úzkej, ale frekventovanej uličke dopravný kolaps atď. Mesto bolo akoby posypané sopečným pieskom, ktorý ľudia ometali z brán a zametali z chodníkov. Ten sem dovial z Etny silný vietor.
Z rušného Riposta, kde sa cyklocesta končila, sme pokračovali popri mori do mestečka Torre Archirafi, v ktorom sa naša vedľajšia cesta odklonila od mora a viedla pomedzi pomarančové háje, olivové háje, sklenníky plné izbových kvetín a paliem. Mali tu krásne rozkvitnuté živé ploty. Postupne cesta stúpala a pri Santa Tecla začalo do mesta Acireale ozaj poriadne stúpanie, museli sme vyšliapať nad skalnatý previs. Inak celou cestou sme mali celkom dobré výhľady na Etnu. My sme sa rozhodli, že k Etne prídeme z jej južnej strany, dá sa k nej prísť aj zo severu, ktorý je viacej zalesnený, ale my sme chceli prejsť cez lávové polia na juhu sopky.

festa

V mestách pod sopkou je vidno, že pri niektorých erupciách doputovala láva až k moru, čoho dôkazom je stuhnutá láva na morskom pobreží. Zo sopečného, resp. lávového kameňa je tu postavených veľa domov, múrov a opevnení. V Acireale sme sa v jednom mini parčíku najedli a pokračovali smer Etna Sud a Nicolosi. Je to mesto, ktoré je dobrou základňou na výstup na Etnu. Postupne sme z rušnej cesty prešli na pokojnú vedúcu cez dedinky postavené na úbočiach pod sopkou – Viagrande, Trecastagni, Pedara. V posledne menovanom sme si urobili v supermarkete nákup a v historickom meste sme sa primotali k fiestujúcim obyvateľom – mali Festu di Patrones, pri ktorej v rytme dychovky vynášali z kostola akési oltáre. Každé družstvo chalanov muselo pri tom tancovať, čo bola riadna fuška a asi bolo najoslavovanejšie to, ktoré vydržalo s oltárom tancovať najdlhšie a bez prestávky. Potom, ako sprievod ľudí mladíkov nasledoval z námestia do uličiek mesta, sme pokračovali v našej ceste smer Nicolosi, ktoré je asi 3 km od Pedary. Treba povedať, že celá cesta od Santa Tecla až po kemp nad Nicolosi je stále šliapanie do kopca.
Nájsť Camping Etna nám dalo poriadne zabrať. V Nicolosi nebolo žiadne označenie kempu, museli sme sa asi 3x pýtať domácich, nasmerovali nás ku kruhovému objazdu s fontánou a odtiaľ nahor do kopca, ale nikde ani značka. Po vyšliapaní na križovatku, na ktorej sme opäť nenašli žiadne označenie, sme to takmer vzdali a zišli späť dole. Ale ešte raz sme sa niekoho opýtali a z križovatky sme šliapli ešte zopár metrov nahor a tam už sme videli ceduľku camping. Takže kemp je hore nad mestom na Monti Rossi tak v cca 700 m.n.m. Cena na noc je 15,50 eur, na teplú vodu treba mať žetón v sume 60 centov, ale trvá len 5 minút a teda ani raz som ju nemala teplú. V kempe je aj pitná voda a bar, kde sa dá večer posedieť, ale väčšinou tam hučala telka. V kempe sme si vyhliadli výborné miesto ďaleko od väčšiny stanov a karavanov, takže noci boli pokojné.

20. Etna

Denný sumár
Dátum
8.9.2007
Vzdialenosť
37 km
Výdavky
16 eur kemp, 51 eur lanovka/ 2 osoby, 8 eur croissanty a čaje, 18 eur čaj a cestoviny pod Etnou
vedlajsi krater

Dnešný deň sme si vyhradili výlučne na Etnu. Ráno se vyrazili až okolo desiatej, ale v noci bola poriadna zima, tak sa nám nechcelo skoro vstávať. Hneď od kempu sa samozrejme začína šliapať do kopca. Etna Sud a Funivía (lanovka) sú na tejto ceste dobre značené a okrem toho, niet veľmi kde zle odbočiť, alebo zablúdiť. Už zdola vidieť serpentíny, na ktoré sa treba vyšplhať. Cesta hore je v niektorých úsekoch pohodová, niekde treba viacej šliapnuť do pedálov a má cca 18 km. Dopoludnia sme mali pekné počasie s dobrým výhľadom na Etnu, ktorá vyzerá skôr ako nejaký horský štít, keďže má okolo seba ďalšie vrcholce. Jej vrcholec je ale skoro stále zahalený v dyme. Už od začiatku sme šliapali cez šedasté až čierne lávové polia, kde sa sopečná hornina vytvarovala do rôznych útvarov. Cestou sme minuli lom, kde horninu ťažia. Lávové polia sú veľmi úrodné, v nižších polohách tu rastú jedlé gaštany a vyskytujú sa na nich niektoré endemické druhy rastlín dôležitých pri “osídľovaní” lávových polí. Miestami sme videli lávou zaliate domy, z ktorých trčali už len strechy.
Okolo pol jednej sme boli hore pri dolnej časti lanovky. Aby ste mali prehľad, v akej nadmorskej výške sa jednotlivé úseky nachádzajú, tu sú potrebné údaje:
Začiatok novej lanovky 1910 mnm
Koniec lanovky 2500 mnm
Torre del filosofo 2920 mnm
Etna-Crater Centrale 3345 mnm

K lístku dostanete brožúrku, kde sa nachádzajú najvýznamnejšie údaje o sopke, ako napr. prehľad jej erupcií, endemická flóra, nákresy sopky a údaje k nadmorskej výške jej jednotlivých častí.

turisti na ceste ku krateru

Hore sa výrazne ochladilo a zatiahlo, takže sme na seba naobliekali všetky suché vrstvy, dali si horúci čaj a išli na lanovku. Lístok stál 25,50 eur na osobu a to bez sprievodcu a ďalšieho vyvezenia sa terénnym mikrobusom. Inak by to bolo raz toľko. Prvá lanovka ide o 9:00 a posledná smerom nadol o 17:30. Inak ak sa vám k lanovke nechce šliapať na biku, na križovatke nad kempom stojí ráno o 9:00 hod autobus, ktorý vás tam zoberie.
Z lanovky sme videli postupne zarastajúce lávové polia a zjazdovku, kde sa dá lyžovať asi od januára do marca, potom sa sneh roztopí. Vyššie už vidieť len samú čiernotu – sopečný piesok. Ak budete mať hore jasné počasie, dovidíte až k moru a na Catániu ležiacu priamo v ústí sopečného koryta (veď na to už pár krát doplatila). Z hornej časti lanovky sme sa vydali hore po ceste pešo, tí lenivší si zaplatili terénny mikrobus. Naše klipsové cyklotopánky sopečý piesok v pohode zvládali, akurát sa nám naberal do topánok. Mať so sebou aspoň bundu a dlhé nohavice je nevyhnutné, v tejto nadmorskej výške sa počasie rýchlo mení a musíme povedať, že hore bola poriadna kosa, fučal studený vietor a viditeľnosť tiež nebola vďaka hmle valná. Ale pri hornom konci lanovky sú pripravení aj na nevybavených turistov a bundy a pevná obuv sa tam dá požičať za 2 eur na kus.
Napriek tomu, že krajina všade navôkol bola čierna, bol to pôsobivý výstup, z hmly sa vynárali a zase sa zahaľovali okolité kopce a vedľajší kráter.

hmla a ciernava

Pri konečnej zastávke terénnych busov, ktoré okolo nás jazdili počas výstupu, je možné prejsť k vedľajšiemu činnému kráteru. Pri výstupe k nemu sme cítili teplú zem pod nohami, niektoré miesta boli na dotyk skutočne horúce. Z krátera aj zo zeme okolo sa dymilo, niekedy nás dráždilo na kašeľ. Blízke okolie krátera bolo rôznofarebné, kamene boli pokryté sírou. Bol to veľmi zaujímavý zážitok byť tak blízko k najväčšej činnej sopke Európy. Podľa poveternostných podmienok (smer vetra) je možné spolu so sprievodcom za extra poplatok vyšliapať aj vyššie (my sme boli pri kráteri Torre del Filosofo, 2920 mnm), ale až k centrálnemu kráteru vo výške 3345 mnm sa nedostanete. Nám sa niekedy odkryl pohľad na neho cez hmlu a dym a zo sedla bolo vidieť, ako sa strmo týči nahor.
Na cestu späť sme mali cca 2 hodiny do uzatvotenia lanovky. Ak nestihnete lanovku, čaká vás ešte ďalších cca 45 minút na zostup pomedzi zjazdovky. Keď sme zišli o piatej z lanovky, parkovisko už bolo skoro prázdne, aj väčšina motorkárov už odišla, čo bolo výborné vzhľadom k ich pomerne nebezpečnej jazde. Dole pod lanovkou sme si dali vo fasfoode makaróny a lazane a za cca 30 minút sme zišli krásnym zjazdíkom s výhľadmi na Etnu, okolo ktorej sa nebo opäť vyčisilo.

21. Piano-Tremestieri Etneo-Catánia

Denný sumár
Dátum
9.9.2007
Vzdialenosť
43 km
Výdavky
24 eur kemping Jonio, 18 eur nákup jedla, 3 eur ovocie, 6 eur vstupenky do Teatro Romano/ 2 osoby

Zjazd z kempu do Nicolosi bol rýchly, pokračovali sme ďalej do Pedary, kde stále pokračovali vo fieste, našťastie bol aspoň jeden supermarket otvorený a mohli sme si nakúpiť jedlo. V parku mestečka Tremestieri sme si urobili pauzu na raňajko-obed a potom sme sfičali dolu kopcom na predmiestie Catanie. Už pri príjazde do mesta sme výnimočne narafili na značenie Camping Jonio, kde sme mali namierené. Takže bez veľkých problémov sme boli do 15 minút v kempe, ktorý je v časti Ognina. Keďže nebolo počasie na kúpanie, zložili sme veci z bikov, rozložili stan a naľahko sme si vyrazili do centra mesta na prehliadku. Bola nedeľa, ešte čas siesty, premávka nebola hustá, ale popri ceste už začali rozkladať stánky na festu.
Mesto Catania bolo založené Grékmi r. 729 pnl a patrilo k jedným z najvplyvnejších miest na Sicílii. V roku 1669 bolo pri erupcii Etny zavalené prúdom lávy, ktorá sa zastavila až na morskom pobreží. O niekoľko rokov neskôr v roku 1693 bolo zase zrovnané ničivým zemetrasením, ktoré vtedy zdevastovalo celý juhovýchod Sicílie. Následne bolo mesto vystavané v štýle sicílskeho baroka podľa návrhu architekta Giovanniho Vaccariniho, ktorý sa rozhodol využiť miestny materiál – sopečnú horninu.

Catania a Duomo

Väčšina turistov zamieri k Piazza Duomo, ktorému dominuje dóm postavený zo šedého lávového kameňa a ktorý dodáva námestiu zvláštnu atmosféru. Námestie je obkolesené palácmi a napriek svojej tmavej farbe nepôsobí pochmúrne. Dóm je v čase siesty zatvorený a pre turistov je do neho vstup zakázaný aj počas omše. V centre námestia je socha slona nesúceho biely obelisk, v jednom rohu piazza je fontána s morskými motívmi z bieleho mramoru.
V meste je veľa rôznych kostolov, ktoré sme si pozreli zvonka, za zmienku stojí kostol St. Nicola, ktorého fasáda je tvorená masívnymi stĺpmi a je to najväčšia katedrála na Sicílii, aj keď je stále nedokončená, takže je pre verejnosť zatvorená. Prešli sme aj k Amfiteatro Romano, teda k jeho zvyškom, ku ktorým sa nedá zísť dole, ale sú pomerne dobre viditeľné zhoda. Je to už len torzo z pôvodného amfiteátra obstavané domami. Ale sú tu zachované chodby a zvyšky sedenia.

rimske divadlo

V Catanii sú aj zvyšky Teatro Romano, ktoré stoja za návštevu. Podobne ako amfiteáter sú postavané z lávového kameňa, vstupné je 3 eur na osobu a samotné divadlo sa skrýva za budovou, takže je z cesty ľahko prehliadnuteľné. Celé divadlo je obstavané domami, čo vytvára zaujímavú kombináciu. Okrem toho sa tu zachovali časti chodieb k scéne a na niektorých miestach je viditeľné aj mramorové obloženie, avšak tieto miesta nie sú pre verejnosť sprístupnené, všade sú cedule lavori in corso.
Z divadla sme prešli smerom k stredovekému hradu Castello Ursino, hrad cisára Fridricha II., kde je v súčasnosti umiestnené Museo Civico, ktoré je v nedeľu popoludní zatvorené. Samotný hrad bol kedysi postavený pri morskom pobreží, ale po erupcii sopky v 17. storočí sa posunulo morské pobrežie, takže teraz je hrad neďaleko centra. Viac k historickým pamiatkam nájdete v bedekeri.

castello ursino

Cestou popri mori sme sa vydali na cestu späť do kempu. Premávka poriadne zhustla a festa bola v plnom prúde, v stánkoch predávali rôzne pochúťky, cukrovú vatu a ďalší tovar, aký u nás býva na hodoch. Po chodníku prúdili stovky ľudí, všade boli autá a skútre, mali sme čo robiť, aby sme sa cez ne preplietli, hudba vyhrávala a o pol noci to celé vyvrcholilo krásnym ohňostrojom, z ktorého sa pes v kempe skoro zbláznil.
Kemp Jonio má slušné hygienické zariadenie, teplá sprcha je v cene a je ozaj teplá. Je postavený medzi domami a nejakými hotelmi, ale je obrastený stromami, takže je pomerne izolovaný. Majú tu prístup k moru na lávové kamene, kde sú miesta aj na ležanie a dá sa tu dobre šnorchľovať. V kempe sme stretli aj jedného talianskeho cykloturistu, ktorý sa narodil v Palerme, ale veľmi skoro odišli na pevninu. Takže si vybavil na niekoľko mesiacov voľno a prišiel spoznávať svoju rodnú zem.

22. Catania-Ognina-aeroporto

Denný sumár
Dátum
10.9.2007
Vzdialenosť
14 km
Výdavky
5 eur pizza a ovocie, 7 eur voda, zmrzlina, 32 eur balenie bikes

Posledný deň na Sicílii sme strávili veľmi ležérne, keďže lietadlo odlietalo až o 20:20.
Ráno sme sa na pár hodín vyvalili na skaly pri kempe, počasie bolo úplne bezoblačné a horúce. Napriek blízkosti veľkého mesta je tu more čisté a prostredie príjemné na kúpanie.
Po kúpeli sme očistili bikes a naložili na ne batožinu a po rušnej ceste sme opäť popri mori prišli do centra, kde sme si v parku plnom túlavých psov a hazardných hráčov posedeli. Okolo štvrtej sme vyšli na cestu k letisku, cestu k nemu sme našli viac-menej bez problémov. Na letisku sme zložili batožinu a dali sme zabaliť bikes do fólie, čo nás na dva biky vyšlo 32 eur, keďže na ne spotrebovali veľa materiálu. Ale balenie sa osvedčilo, bicykle došli v poriadku. Musíme premyslieť balenie bicyklov, aby bez problémov prežili cestu a aby nás balenie na letiskách nezruinovalo.
Príletom na bratislavské letisko sa skončila naša cesta. Zažili sme na nej veľa pekných, aj menej pekných zážitkov a ako každá cesta nám aj veľa dala. Ak si zvolíte vhodne trasu, Sicília sa vám bude páčiť.

Praktické poznámky

  • Na Sicílii si veľmi nepotrpia na presné značenie ciest, značené sú predovšetkým hlavné cesty a ďiaľnice, na značkách chýbajú kilometre označujúce vzdialenosti, na niektorých značkách chýbajú aj časti názvov.
  • Zoznam kempov je možné získať cez web stránku www.camping.it, ale nie všetky kempy tam uvedené aj reálne existujú.
  • Ak sa chcete vyhnúť pohľadom na poriadne vysušenú krajinu, odporúčame cestovať po Sicílii na jar, kedy je hlavne vidiek pekne zazelenaný a možno je tam na jar aj čistejšie, na čistotu si hlavne pri pobreží veľmi nepotrpia.
  • Podľa našich skúseností Sicília nie je ostrov vhodný na cestovanie výlučne popri pobreží. Teda závisí to aj od vašich priorít, ak je nimi kúpanie, tak prosím. Ale veľa zaujiímavostí sa nachádza skôr ďalej od pobrežia, prípadne vo vnútrozemí. Okrem toho cesty vedúce popri pobreží, aj keď sú značené ako vedľajšie, sú pomerne rušné a miestami na nich prúdia autá neprestajne.
  • Ako som už spomínala pri Sardínii zabudnite na to, že sa v tejto krajine dohovoríte po anglicky prípadne nemecky. Dokonca ani niektorým otázkam v španielčine nerozumeli. Treba sa vyzbrojiť aspoň základmi taliančiny. Nezabudnite na slová destra – vpravo, sinistra – vľavo, siempre dritto – stále rovno, scuzi – prepáčte, por favor – prosím, strada vecchia – stará, vedľajšia cesta, strada grande – hlavná cesta, grazzie – ďakujem, quanto costa – koľko to stojí, arrivederci – dovidenia, ciao – ahoj, tonda picola due posti – malý stan pre 2 osoby, ducha calda – teplá sprcha etc.
  • Sieť obhodov a supermarketov je tu veľmi dobrá, aj v menších mestách je nejaký obchod s potravinami. Treba si ale dávať pozor na siestu, ktorú tu pomerne striktne dodržiavajú a tiež v nedeĺu niektoré obchody neotvárajú vôbec a niekedy sú otvorené len dopoludnia. Ovocie a zeleninu je možné kúpiť v pojazdných stánkoch, obvykle vo vyššej kvalite a lepšej cene, ako v supermarketoch.
  • Jedlo si vždy kupujeme na mieste, zásoby z domu okrem žuvačiek a nejakých musli tyčiniek zo sebou neberieme, takže väčšinou ani nemáme žiadne potreby na varenie, s varičom, resp. náplňou plynovou je aj tak problém, nie je možné ich vziať do lietadla. Takže dá sa povedať, že väčšinu dní sme na suchej strave a asi každý tretí, štvrtý deň si dávame niečo teplé buď v reštauráciách, alebo v rýchlom občerstvení, prípadne pizzerii.
  • Platby kartou – v supermarketoch bez problémov, na kempy majte radšej hotovosť, vo väčšine sa kartou platiť nedalo.
  • Značenie kempingu niekoľko km pred ním nie je častým javom, väčšinou na ne narazíte tesne pred kempom, alebo pred kempom samotným.
  • Piná voda. Tú sme si väčšinou kupovali balenú v obchodoch. Nie všetky kempy poskytujú pitnú vodu, v niektorých si ju je možné kúpiť v obchode, tie sa však večer už zatvárajú. Inak sa na hygienu používa väčšinou odsolovaná voda, alebo úžitková nepitná. Určite by som na Sicílii nepila vodu, pokiaľ nemáte overené, či je potabile (pitná).
  • čo sa ľudí týka, stretli sme sa len s príjemnými ľuďmi, ochotnými poradiť, ukázať cestu, prípadne sa trochu pozhovárať odkiaľ sme a kam ideme.
  • Na Sicílii je pomerne dobrá železničná sieť, takže ak máte menej času, je možné sa s bicyklami prepraviť k zaujímavým miestam vlakom. Ako sme sa dozvedeli od iných slovenských cykloturistov, vlaky sú dobre vybavené na prevoz bikov a za prijateľnú cenu.
  • Cykloobchody sú vo väčších mestách, v čase siesty sú zatvorené.
  • Lekárne nájdete aj v menších mestách, opäť v čase siesty sú chiuso.
  • Cyklocesty na Sicílii nehľadajte, my sme náhodou natrafili na dve, mali dĺžku tak do cca 10 km, jednu v Messine (asi 3 km) a jednu za San Marcos.
  • Krajnice – tak tie na niektorých cestách absentujú skoro úplne, alebo sú plné skla, ale našlo sa aj zopár takých, po ktorých sa dalo bezpečne prejsť.
  • čím bližšie k pobrežiu ste, tým viacej plotov a ohrád tu nájdete, takže niekedy máte aj problém, kde si urobiť prestávku na fyziologické potreby. Vo vnútrozemí je situácia oveľa lepšia, aj miesta na spanie na divoko tu nájdete ľahšie.
0 Comments

No Comment.