![::[straky.sk]](https://straky.sk/wp-content/uploads/icons/logo/straka-stojaca-cube-bw-shadow-200.png){kind=icon}
aneb: Naša svadobná cesta po Austrálii 🙂
Na vrchole Uluru
End: 3.4.2001
Duration: 19 Days
Transportation: Car,Aeroplane
Activity: Trip
Group size: 7ppl
Tour guide: Yes
16.3. Letíme do Australie
Po takmer 6 mesiacoch rozprávania o našej dovolenke v Austrálii sme konečne na ceste. Prípravy sme si s Petrom rozdelili, niečo som zháňala ja a niečo on. Najhoršie bolo vari získať priamy letecký tranzit do Veľkej Británie. S tým sme „zabili“ najviac času.
Západ slnka uluru
Je piatok ráno 7.00 hod, kedy vstávame a dokončujeme prípravy na odchod. Ideme spolu na Hlavnú železničnú stanicu v Bratislave, odkiaľ EC rýchlikom vyrážame do Prahy. Po príchode do nášho bývalého hlavného mesta sa po istých pochybnostiach o správnosti cesty dostávame na letisko Praha – Ruzyně. Majú tam veľmi nepohodlné stoličky. Dozvedáme sa, že lietadlo British Airways bude mať dlhé meškanie a že pôjdeme s ČSA, ktoré odlietajú do Londýna s asi 1 hodinovým oneskorením oproti pôvodnému času. Po našich výpočtoch zisťujeme, že by sme to ešte v Londýne na letisku mohli stihnúť. Ale to sme nepočítali s tým, že aj ČSA bude mať asi 30 minútové meškanie a že pri nastupovaní si budú „nikdesaneponáhľajúci englishmani“ dávať načas. Nakoniec sme zmeškali povolenie k odletu, tzv. slot a lietadlo sa oneskorilo o ďalšiu polhodinu. To už mne osobne začalo trochu „cukať“, či to vôbec stihneme, keďže viem, že prechod z terminálu 1 na Terminál 4 je na letisku Londýn Heathrow dosť komplikovaný. Nakoniec sme to poklusom stihli. Prišli sme k terminálu a priehradke, kde stál ešte kopec ľudí na odbavenie a vystavenie boarding pass. Jeden starší pán vybavoval také prípady, ako sme boli my, tj. oneskorencov alebo stand by. Po cca 15 minútach si nás po našom upozornení konečne všimol. Keď sme mu povedali, že tu nestojíme len tak pre nič za nič, ale že aj my by sme sa radi dostali do toho lietadla, tak mu vstali vlasy dupkom a začal tam zmätene pobehovať a ťukať do počítača. Keďže mal totálny chaos z našich mien, trvalo mu to dosť dlho a nakoniec sme nastupovali do lietadla ako poslední. Natlačili sme sa do sedadiel turistickej triedy v Boeingu 747 Jumbo Jet. Z cesty do USA som si miesto medzi sedadlami pamätala širšie, tu to bolo zrazu nejaké priúzke (neviem, či som sa medzičasom zväčšila alebo sa lietadlo zmenšilo?). Petrovi sa tam ledva nohy vmestili. Po týchto peripetiách sme si konečne zapli pásy na sedadlách a vzlietli sme. Leteli sme trasu Londýn – Bangkok, ktorá trvala 13 hodín. Už sme mali toho sedenia plné zuby a to nás čakala ešte druhá časť letu Bangkok – Sydney, ktorá trvala 10,5 hodiny! Ešte šťastie, že v druhej časti letu sme sedeli na troch sedadlách len my dvaja a nikto tam s nami nebol, tak sme sa mohli aspoň trochu natiahnuť.
Celkovo sme boli v lietadle a na letiskách od piatku 16.3. od 14.00 hod (čo bol deň odchodu z Prahy) do 18.3., keď sme o 9.00 hod prileteli do Sydney. Total 43 hodín mínus 10 hodín je časový posun = 33 hodín. UFF. Celkom slušné. No ale aby to nebolo také jednoduché a dokonalé, tak po prílete do Sydney nás čakala jedna nepríjemnosť. Po prechode cez oficierov v Austrálii, ktorí sa nás pýtali, či sme neprišli do kontaktu so zvieratami alebo či sme neboli na nejakej farme v priebehu posledných dní (asi strach z krívačky a slintačky, ktorá v tomto čase zúrila vo Veľkej Británii) a naša oficierka nevedela úplne presne identifikovať, kde je Slovensko, sme teda napokon zišli dolu k pásom, na ktoré bola postupne vypľúvaná naša batožina. Čakáme, čakáme a naša batožina nikde! Spolu s nami tam čakalo ďalších cca 10 ľudí a podobne ako my sa nedočkali a boli nakoniec odšikovaní do Baggage Claim, kde sme tamojších pracovníkov informovali o našom probléme. Dali sme im popis našich báglov, oni nám dali každému po 100 AUD, aby sme sa nejako pretĺkli, dokiaľ nám nájdu batožinu. Odhadovali to tak na jeden deň. Neboli sme nadšení, ale koniec koncov sa to dalo čakať, keďže na londýnskom letisku mali chaos a zlyhal im počítačový systém. No a aby som túto batožinovú story uzavrela, na 3. deň po prílete bola moja taška dovezená večer do kempu v Kiame.
Z letiska sme sa išli ubytovať do hotela, resp. lepšej ubytovne s názvom „Bernly hotel“ v štvrti Kings Cross, kde bolo veľa bordelíkov a rôznych dílerov. Hneď po ubytovaní sme vyrazili do ulíc Sydney spolu s ostatnými. Sydney je moderné mesto, ktoré je hlavne v centre pekne upravené, čisté až hypermoderné. Sem-tam človek vidí aj nejaké staršie budovy, ale keďže samotná Austrália bola objavená cca v roku 1780 a neskôr sa začala osídľovať trestancami apod., tak veľmi vzácne historické pamiatky postavené Európanmi by sme márne hľadali. V Sydney žije cca 4 milióny obyvateľov, mesto je to vcelku rušné.
18.3. Sydney
Na prehliadku Sydney sme mali dva dni. 18.3., v deň príletu, sme stihli prejsť cez botanickú záhradu (mimochodom vstup je zdarma), kde poletovali papagáje a netopiere, ako u nás vrabce a ktorá patrí popri opere a Harbour Bridge k dominantám mesta. Opera vyzerala pekne z diaľky (má spodobňovať loď s natiahnutými plachtami), ale po bližšom preskúmaní sme zistili, že je na nej dosť betónu. Harbour Bridge bol pekný, hlavne s operou v jeho popredí. Potom sme sa prešli k ďalšej časti zálivu, kde sme sa s Petrom previezli vláčikom Monorail (3.50 AUD na 1 osobu) po okruhu mesta. Bolo to zaujímavé v tom, že táto úzkokoľajka premáva nad autami a veľmi blízko rôznych budov v centre, takže človek mohol pozerať Austrálčanom v kanceláriách takmer na stôl.
Naša ďalšia zástavka bola Australian Maritime National Museum, kde boli exponáty týkajúce sa lodí a ich príslušenstva. V zátoke pri múzeu kotvila aj Batavia, napodobenina lode Bounty, ktorú sme poriadne preskúmali zvonku aj zvnútra.
Po tejto prehliadke na nás padla už totálna únava, tak sme si sadli na lavičku k radnici. Keď sme sa prebrali, pomaly sme sa presunuli cez botanickú záhradu k vyhliadke na záliv s názvom Mrs. Macquaries Point (na tomto mieste manželka kapitána Macquaria rada sedávala a pozerala sa na záliv) a blízko ktorého sme si s Petrom opäť ľahli a trochu si pospali. Pomaly sa začalo zvečerievať a spolu s večerom sa prebudili papagáje, ktoré začali zúrivo škriekať a aj netopiere, ktoré sa v tomto čase odvesili zo stromov a začali loviť hmyz. Cestou do hotela sme si ešte odfotili St. Marie’s Catherdal a prešli sme sa po Hyde Parku, ktorý bol prekrásne osvetlený.
Po príchode do hotela sme si dali pizzu, trocha sme si pokecali a po dobrej sprche sme zaliezli do postelí. Ráno nás čakal ďalší rušný a uchodený deň po Sydney. Tento krát sme sa boli pozrieť na AMP Tower (cca 15 AUD / osoba), bola tam super vyhliadka spojená so Skytour, čo bola vlastne akási prezentácia spojená so zvukovými a pohybovými efektmi. Ďalšia zastávka bola Harbour Cruise (cca 15 AUD / osoba), výlet loďou, ktorá robila okruh po najzaujímavejších miestach v meste. Trvalo to asi 1 hodinu a na každej zastávke sa dalo vystúpiť a pozrieť si ľubovoľne dlho dané miesto. My sme vystúpili na zástavke Watson Bay, kde boli pekné malé pláže a kde sa dala urobiť prechádzka popri pobrežných útesoch a odkiaľ sme videli na šíri oceán. Nádhera. Slnko poriadne pálilo, napriek tomu, že už sa pomaly začínala jeseň, takže Peter sa slušne pripiekol. Po výlete s loďou sme išli do Sydney Aquarium (cca 18 AUD / 1 osoba). V špeciálnych bazénoch s tubusmi priamo vo vode sme videli tulene, žraloky, raje a iné podmorské príšery. Tiež tam mali úžasnú ukážku Veľkej koralovej bariéry, kde boli nádherné sasanky, zaujímavo sfarbené a tvarované žijúce koraly, koralové rybky sfarbené pestrými farbami a iné morské živočíchy ako ježkovia, hviezdice, medúzky a pod.
Po návšteve akvária sme sa ešte chceli pozrieť na most. Po dobrej zachádzke okolo dokov v prístave sme sa tam konečne dostali. Most sme celý neprešli, bolo by to dlhé a zbytočné, keďže už bola tma. Inak bolo možné zaplatiť si atrakciu, na ktorej ľudkovia naviazaní horolezeckým lanom chodia po oblúkoch mosta. Inak len pre zaujímavosť, nity na konštrukciu mosta boli dodané z bývalej ČSSR.
Po celom dni sme sa z posledných síl dorazili na hotel, kde sme sa najedli, osprchovali a išli spať. Na druhý deň nás čakala cesta ďalej po pobreží, do Nového južného Walesu (NSW).
20.3. Royal National Park, Kiama
Konečne nadišiel deň odchodu zo Sydney. Nakladáme veci a batožinu (tí, ktorým prišla z letiska, mne zatiaľ neprišla) a vyrážame. Až pri jazde z mesta zisťujeme, aké veľké Sydney v skutočnosti je. Už som si myslela, že musíme byť vonku z mesta a ono sa ťahalo ďalej a ďalej. Nehovoriac o vzdialenostiach, ktoré ešte len budeme musieť prekonať!
Našou prvou zastávkou je Royal National Park, konkrétne Wattamola Beach. Je to záliv, do ktorého dorážajú vlny Indického oceánu, Pacifik je zo severnej časti Austrálie. Z tejto pláže sme išli na 2 hodinový treck po útesoch nad pobrežím oceánu. Boli tam zaujímavé skalné útvary, napríklad Eagle Rock, dole sa na útesoch lámali vlny. Na útesoch rástli zakrslé eukalypty, ktorým sa odlupuje kôra čo spôsobilo že niektoré majú krásne biele kmene s rôznymi hnedými a zelenými škvrnami a vyzerajú, akoby si na seba natiahli maskáče. Tiež sme ponachádzali rôzne kaktusoidné kríky, ktoré kvitli na červeno s jemnými pichliačikmi a množstvo iných rastlín. Počas trecku sme prechádzali aj cez rôzne sfarbené pieskovcové skaly, isté úseky boli špeciálne upravené na prechod, niekde bol na chodníku jemný piesok ako na pláži. Aj v tento deň sme mali krásne počasie, treck sa končil na Garrie Beach, ktorá bola piesočnatá, dlhá, široká a takmer bez ľudí, sem tam nejaký surfista a boli tam úžasné vlny. Po kúpaní sme prešli do Symbio Wildlife Gardens (vstupné 10AUD / 1 osoba). Bola to akási zoologická záhrada, kde sme videli nádherné koalky, ktoré buď jedli alebo spali. Bolo príma môcť sa na nich pozerať a dokonca ich aj pohladiť, mali taký mäkučký kožúštek. Jeden macko sa trochu prebral, zapózoval mi do objektívu a potom opäť zaspal. Inak koaly sú v jedle dosť prieberčivé, nezjedia hocaký eukalyptový list, ale len listy z 8 druhov eukalyptov. V tomto zvieracom parku boli aj iné, pre Európana bežne „neviditeľné“ zvieratká, ktoré sme mohli kŕmiť špeciálnym krmivom. Boli to papagáje, korely, orly, psy Dingo, pštrosy, ťavy a klokany. Tie už boli na ľudí zvyknuté, takže sme ich mohli tiež kŕmiť a niektoré sa dali pohladkať. Jednej kengurici trčalo mláďatko z vaku. Kvôli nám nechali park otvorený o 30 minút dlhšie.
Keďže sa už blížil večer, vybrali sme sa na cestu do turistického mestečka Kiama, kde sme videli gejzír, ktorý vzniká tlakom morskej vody v jaskynných útvaroch. Voda sa tam pri vlnobití nahromadí a potom pri veľkom tlaku je vytlačená von otvorom v jaskyni. Bolo počuť, ako sa jaskyňa pri tých tlakoch „naťahuje“ a duní. V Kiame sme sa ubytovali v kempe, kde sú oddelené chatky – karavány s kuchynkou a posteľami.
21.3. Norton National Park, Canberry
Po odchode z Kiami sme išli popri farmách, ktorých je tam naokolo veľa a pasie sa tam množstvo oviec, kravy a kone. Sem tam sme videli pštrosiu farmu a raz nám prebehol cez cestu malý klokan. Inak sú tu naokolo hlavne eukalypty, tento krát už urastenejšie než tie, ktoré rástli na útesoch v Royal NP. Doobeda sme dorazili do Norton National Park, kde sme si boli pozrieť vodopád Fitzroy (cca 80 m dlhý) a prešli sme sa po vrchu kaňonu. Na stráňach a v údolí boli všade eukalypty a dole sa kľukatila rieka. Z nedostatku času sme sa už do kaňonu nedostali, zabralo by to cca 1 deň alebo viac a my toho máme ešte veľa pred sebou.
Popoludní prechádzame do hlavného mesta Austrálie, do Canberry. Toto mesto bolo postavené na polceste medzi Sydney a Melbourne, keďže tieto dve mestá sa nevedeli dohodnúť, ktorá z nich sa stane hlavným mestom. Je to celkom pekné, čisté a upravené mesto, založené roku 1901 a parlament v ňom začali stavať až v roku 1927. Je však umelo vytvorené, všetko bolo dopredu naprojektované. Boli sme sa pozrieť na starý aj nový parlament, pri starom parlamente boli 2 maringotky a táborisko pôvodných obyvateľov Austrálie, tzv. Aboriginal’s Embassy, ktorí protestujú a žiadajú rovnocenné podmienky na život a rovnaké práva, ako majú ostatní obyvatelia. Aj veľký pľac pri maringotkách bol pomaľovaný zaujímavými kresbami. Ešte jedno zaujímavejšie miesto sme v Canberre boli pozrieť a to vyhliadku na mesto.
22.3. Viktoria
Tento deň bol len „prejazdným“ dňom. Ráno sme vyrazili z Canberry o 8.00 hod a asi o hodinu sme si urobili zástavku na raňajky. Cez obed sme prešli značku oddeľujúci štát NSW od štátu Viktoria a išli sme ďalej. Charakter krajiny sa výrazne nezmenil, ostali eukalypty, farmy, ovce, kravičky a sem-tam kone. Niekoľkokrát sme si urobili prestávky, aby sme popreťahovali naše koštialiky a išlo sa ďalej. Prišli sme do mesta Lake Entrance, kde sme mali obedovú prestávku a kde sme videli krásne čierne labute a pelikány. Neďaleko mesta bola delta riek, ktoré sa zbiehali a vyúsťovali do mora. Potom opäť nasledovalo auto a cesta do kempu pred Wilsons Promontory Park, kde nás čakal program nasledujúceho dňa.
23.3. Wilsons Promontory Park
Ráno sme budíček posunuli na 9.00 hod a o cca 10.00 sme boli vo Wilsons Promontory Park, kde sa pri vstupe platilo vstupné. Je to veľmi rozľahlý park, ktorého charakter sa často mení. Sú tam lúky, na ktorých sme videli pštrosov, údajne sú tam aj klokany a vombaty (vačnatce), po stranách sme mali krásne výhľady na pláže, v hmle boli ukryté končiare okolitých kopcov. A celé to dotvárali lesy tvorené z eukalyptov. V tomto parku sme opäť trávili len obmedzený čas, resp. na jeho bližšie spoznanie by sme potrebovali oveľa viacej času, ako sme mali vyhradené. Išli sme na cca 2 a pol hodinový trail ponad útesy pri pobreží oceánu, ktorý viedol k Squeaky Beach. Po ceste sme videli obrovské kamene, niektoré do oranžova sfarbené, akoby na nich boli riasy alebo lišajníky. Jeden z týchto obrovských šutrov bol rozdelený na 3 časti, vyzeralo to ako rozkrojené vajce pre nejakého obra. Keďže počasie bolo pomerne upršané a hmlisté, nemohli sme sa kúpať, tak sme sa po pláži len prešli. Mala jemný žltkasto-biely piesok, a boli na nej vyplavené riasy, fialové medúzy (jelly fish) a kosti zo sépií, ktoré sa podobali lupeňom lotosových kvetov. Cestou späť sme sa prešli vyhliadkovou cestou ponad Tidal River, ktorá je zvláštna tým, že jej hladina sa zvyšuje a znižuje podľa prílivu a odlivu oceánu. Na parkovisku cestou späť sme videli prelietavať červeno-modré papagáje, ktoré sa dali nakŕmiť priamo z ruky. Zjavne zdomácneli.
Po chvíľkovej pauze sme vyrazili na ďalší 1 a pol hodinový trail, tento krát do dažďového pralesa Lilly Pilly Gully. Na konci trailu boli urobené mostíky, po ktorých sa chodilo okolo lián, papradia vysokého ako za čias praveku. Bolo tam vlhko a voňal tam všadeprítomný eukalyptus. Počasie – stále daždivé.
Po tomto výlete sme išli cca 200 km do miesta, kde sme mali rezervovaný kemp. Bolo to blízko Phillip Island, kam sme sa išli pozrieť na kolóniu čajok. Tie tam však teraz neboli, keďže nebolo obdobie hniezdenia. Kúpili sme si lístok na tučniaky – Little penguins(stál cca 12,5 AUD), ktoré po západe slnka vychádzali z mora a hrnuli sa rýchlo cez pláž do svojich brlôžkov. Boli roztomilé, dorastajú len do 30 cm. Čakali sme na nich, vrátane množstva ďalších ľudí, na betónových schodoch, ktoré tam sú na toto „predstavenie“ postavené. Pláž osvetľovali reflektory, aby sme drobcov po zotmení videli a platil tam prísny zákaz fotografovania, keďže to tučniačikom škodí a ľaká ich to. Asi po 30 minútach čakania sa konečne prvá skupinka vynorila z mora a začala sa presúvať cez nechránenú pláž do svojich príbytkov. Mnohokrát si to rozmysleli a išli späť do mora. Hlavne tí, ktorí vyšli prví, sa zvyčajne vrátili späť a volali svojich kamošov z vody a možno im oznamovali, že „vzduch je čistý“ a môže sa ísť. Inak Austrálčania si z toho urobili celkom dobrý biznis, je tam urobené Visitors center (ako aj v ostatných parkoch, kde je pravidlom, mať takéto návštevnícke centrum), kde je možné získať množstvo informácií o živote tučniačikov, o tom, čím sa živia, ako ľahko sa v mori stávajú korisťou predátorov, ako hniezdia, dokonca je tam vyústenie jednej z chodbičiek ich brlôžka a je možné (pri troche šťastia) vidieť ako hniezdia. Počet malých tučniakov v kolónii kolíše, teraz je ich tam údajne 150.
24.3. Melbourne
Aby som nezabudla, tak musím spomenúť, že u protinožcov – antipedes, sa jazdí vľavo, čo pre vodiča zo Slovenska môže spôsobovať určité problémy typu vybočenie zo správneho jazdného pruhu a pod. Okrem toho sa tu všetko otáča doľava, napr. zámky na dverách, karičky na kľúče a pod. Dokonca aj ľudia chodia po chodníku opačne ako u nás.
Vyrazili sme o 9.30 hod, dosť neskoro, ale ešte sa to dalo. Prešli sme do Melbourne, druhého najväčšieho mesta Austrálie. Tu sme mali 2 hodinovú pauzu na prehliadku mesta. Ničím špeciálnym nevynikalo, tak sme si pozreli most, odfotili veslice s veslármi na tréningu po rieke, ktorá cez Melbourne preteká. Išli sme sa prejsť aj do centra popri obchodoch, v ktorých sme si konečne kúpili pohľadnice aj známky a nejaké darčeky domov (tričká a pod.). Boli sme sa najesť v China Town v jednej z mnohých reštaurácií. Menu pre dvoch stálo cca 15 AUD.
Po Melbourne sme postupne prešli k skalným útesom na pobreží, boli sme sa pozrieť aj na vodopád v priľahlých lesoch. Zablúdili sme aj do ďalšieho parku, kde sme si urobili krátku okružnú trasu do dažďového pralesa. Bolo práve po daždi. Z obrovských papradín a zo stromov kvapkali na chodník dažďové kvapky, bolo tam tmavo a vlhko ako v nejakej džungli. Na jednej strane bola vytvorená prirodzená hranica medzi pralesom a eukalyptovým lesom. Eukalypty sa tu ukázali v celej svojej dĺžke, boli mohutné a ich kôra sa lúpala v dlhých pásoch.
Po tejto mini túre sme prešli k Port Cambell, kde sme sa boli pozrieť na vyhliadke na útvary z pieskovca, známe pod menom „Dvanásti apoštolovia“. Sú to útvary, ktoré vznikli podmývaním pieskovcových výbežkov útesov. Po čase sa premostenie zrútilo a tak vznikli tieto útvary. Práve zapadalo slnko. Na chvíľu sme útesy a „apoštolov“ videli presvietené slnečnými lúčmi, až kým sa slnko neukrylo za mraky.
25.3. Mt. Gambier
Dnešný deň, hneď zrána, ktoré bolo slnečné a teplé, sme išli späť smerom k Dvanástim apoštolom, keďže včera sme si nestihli prejsť všetky prírodné krásy tohto miesta. Boli sme na cca 1 hodinovej vyhliadkovej trase. Nebolo tu v tom čase ani príliš veľa ľudí. Videli sme blow hole, skrytú jaskyňu, v ktorej voda naráža na steny po stranách, potom sme sa prešli k London Bridge, ktorého spojenie s pevninou sa zrútilo asi pred 15 rokmi a na tom zostatku ostali asi dvaja výletníci. Musela ich odtiaľ odviezť helikoptéra.
Od London Bridge sme sa presunuli ďalej ku kaňonu Loch Ard. Pri jeho útesoch v minulom storočí stroskotala loď Loch Ard George, zahynulo tu cca 60 ľudí, len dvaja sa zachránili. Blízko tohto miesta bola aj jaskyňa, v ktorej sme našli množstvo pieskovcovo-vápenatých kvapľov. Nebola taká pekná, ako naše slovenské jaskyne, ale za preskúmanie stála. Išlo sa k nej cez pieskovú pláž, na ktorú sa vyplavili práve dvaja zachránení stroskotanci z vyššie spomenutej lode. Hore na útesoch bol aj cintorín s pamätnou tabuľou pre tých, ktorí sa nezachránili a tiež to bol cintorín starousadlíkov. Musím povedať, že je to krásne miesto k večnému odpočinku. Všade okolo útesov boli pláže, na ktoré dobiehali veľké vlny. Tým, že je tu taký prudký príboj, nie sú veľmi vhodné na bežné kúpanie.
Po prehliadke sme opäť nasadli do auta a pohli sme sa ďalej do vnútrozemia pozdĺž jazier a fariem smerom k Mt. Gambier. Je to kráterové jazero, ktorého farba sa mení zo šedej na modrú v niektorých mesiacoch počas roka. Keď sme k nemu prišli my, bolo modré. Zísť k nemu sa nedalo, lebo ho obkolesoval plot a strmé stráne, ale bola tam vyhliadka, z ktorej sme ho videli aspoň z výšky. Hneď vedľa nej bola záhrada s kaktusmi, niektoré v tomto období aj kvitli.
Po vyhliadke sme sa pustili na niekoľko 100 km dlhú cestu smerom k Adelaide, hlavného mesta Južnej Austrálie, ktorej hranice sme prekročili cca o 15.00 hod a museli sme si posunúť hodinky o 30 minút späť.
26.3. Adelaide
Ráno sme sa vrátili späť do Adelaide, kde sme mali 2,5 hodiny na prehliadku mesta. Mesto bolo celkom pekné, s upravenými a udržiavanými parkami. Čo sa dalo v Adelaide vidieť? Boli sme sa pozrieť na Katedrálu Sv. Petra. Bola v nej umiestnená socha Panny Márie, na ktorej výrobe sa spolupodieľal jeden česko – austrálsky umelec a na soche Ježiš na kríži nejaký maďarsko – austrálsky sochár. Ďalej sme sa prešli aj okolo univerzity, lepšie povedané to bolo univerzitné mestečko, s menšími budovami a nie takými kolosmi, aké sú postavené u nás.
Po prehliadke parku sme sa vydali na cestu k Port Augusta. Cestou tam sme videli vlak, ktorý ťahal 74 vagónov a mal dve lokomotívy. V Austrálii človek vidí mnoho „kolosov“, ktoré by v Európe darmo hľadal. Bolo teplo a v parku „piknikovali“ rodiny Aboriginals (aborigéncov – pôvodní obyvatelia Austrálie). Aborigénci sa veľmi neradi dávajú fotiť, niektorí chcú za to peniaze. Taktiež boli svedkami mnohým neprávostí, ktoré sa na nich páchali. Až pred niekoľkými rokmi sa im vrátila ich pôda alebo ju od nich odkúpil štát.
Z Port Augusta sme konečne vyrazili hlbšie do vnútrozemia, smerom na Cooper Pedi. Krajina sa postupne zmenila z lánov obilia na rovnú červenú pustatinu, kde sem tam rástla nejaká bylina, trsy trávy alebo zakrslé stromy. Míňali sme vyschnuté korytá riečok a potokov. Konečne som mala pocit, že som v Austrálii . Cesta dostala tú správnu „červenkastú“ atmosféru. Počas cesty sa ráz krajiny veľmi výrazne nemenil. Niekedy sme v diaľke videli nejaký kopec, ale čím ďalej sme zachádzali do vnútrozemia, tým väčšia planina sa okolo nás rozprestierala. Ako zem nekonečna.
Okolo 19.00 hod sme dorazili do Woomery, čo je vlastne bývala vojenská základňa, kde USA testovali zbrane a posielali satelity na obežnú dráhu. Pred rokom odišli na inú základňu a v mestečku sa akoby zastavil život. Prechádzali sme sa okolo domov, ktoré tu boli postavené pre vojakov a oficierov, ale len sem tam sa v niektorom svietilo. Bola tam škola, ihrisko, parčík, bowling a pod., ale bolo to akoby po nukleárnej vojne. Počas hodinovej prechádzky sme videli prechádzať asi päť áut, nevideli sme ani jedného chodca a len jeden pes na nás z diaľky vyštekával. Cítila som sa ako v inom svete a živo som si dokázala predstaviť, aké živé toto mestečko bolo, keď tam boli vojaci. Teraz je to zberný tábor pre utečencov, ktorí tu musia ostať dovtedy, pokým sa nerozhodne, či môžu zostať na území Austrálie alebo nie. Možno sa sem v dohľadnej dobe, ak sa Austrálii podarí získať nový kontrakt s US Army, vráti posádka a s ňou aj život.
27.3. Cooper Pedi
Skoro ráno, t.j. o 7.00 hod, sme vyrazili na ďalší úsek cesty, do Cooper Pedi. Keďže bolo skoré ráno, ešte pred východom slnka, videli sme veľa klokanov. Niektoré sedeli priamo na ceste a my sme museli poriadne pribrzdiť, až potom sa spamätali a odhopsali medzi kry a stromy do pustatiny. Videli sme aj orlov klinochvostých (wedge tailed eagle), ako si pochutnávali na mršinách klokanov, ktorých bolo pri ceste hodne. Sem tam sa povaľovali slnkom vybielené kostry zvierat.
Slnko sa rýchlo vyšplhalo na oblohu a my sme prechádzali okolo veľkých soľných jazier. Už deň predtým sme ich videli, z diaľky vyzerajú, akoby boli plné vody alebo ľadu, ale keď sme sa priblížili, videli sme, že sú to miliardy krištálikov soli. Dokonca to vyzeralo tak, akoby tam boli vlnky vody. Raz za niekoľko rokov sa tieto jazerá pri zrážkach naplnia vodou a potom opäť trvá niekoľko rokov, pokiaľ sa úplne vysušia a ostane v nich len vrstva soli.
Na ceste nás sem tam míňajú osobné autá a tiež kamióny, tzv. road trains, ktoré za sebou ťahajú nie jeden, ale 2 až 4 návesy. Skutočne pripomínajú cestné vlaky. Je to dosť problematické, predbiehať takéto kolosy, ani nie tak preto, lebo sú dlhé, veď tu je frekvencia oproti idúcich áut tak jedno auto za 5 minút, ale hlavne kvôli tomu, že posledný náves sa dosť vychyľuje na rôzne strany.
Po 280 kilometrocrighth sme prišli do Cooper Pedi. Je to mestečko, resp. osada, v ktorej sa ťažia opály. To, že sa tam niečo ťaží, naznačovali už po našom príchode kopce a kopčeky vyťaženej hliny. Samotné mesto malo jednu hlavnú ulicu, na ktorej sa nachádzali obchody s opálmi, supermarket, múzeá opálov a kostolík vyhĺbený do vnútra brala. Pripadalo mi to ako stavenisko, všade červenkasto – hnedá hlina, nákladiaky, nižšie budovy alebo vchody do bývalých šachiet. V tomto meste je údajne najviac rôznych národností, zhromaždených na jednom mieste (cca 40). Zväčša sú to dobrodruhovia, ktorí skúšajú svoje šťastie pri ťažbe opálov. Boli sme sa mrknúť do starej opálovej bane, kde mali pekne naaranžované figuríny prvých kopáčov (boli tam aj 2 ženy!) a na hornom poschodí bola ukážka obydlia v skale, resp. v bani. Vstupné do tohto múzea bolo 7,5 AUD.
Okrem prehliadky bane a zvláštneho druhu „umenia“, ktorého tu bolo na okolí vidieť na mraky (rôzne stroje postavené zo šrotu, starých čipov, žiaroviek, motorov a pod.), sme sa boli pozrieť do obchodov s opálmi. V jednom obsluhovala pani z Budapešti, tu si Peter kúpil bumerang a ešte jeden nástroj, typický pre Aborigéncov, ktorý sa ľudovo nazýva „telefón v buši“. Je to kúsok dreva približne v tvare slzy, ktorý je upevnený na šnúrke a keď sa roztočí, vydáva ďaleko sa nesúci zvuk.
V Cooper Pedi sme videli dosť veľa pôvodných obyvateľov Aborigéncov, ktorí tam len tak posedávali v chládku a presúvali sa z miesta na miesto podľa toho, ako sa posúvalo slnko a tiene. Pôvodne tu v týchto končinách nežili, len ich prechádzali počas svojich ciest v buši. Bolo mi z pohľadu na nich dosť smutno, hlavne, keď som ich videla, ako sa opití potácajú po cestách. Aborigénci majú, podobne ako aj indiáni v USA, nízku toleranciu na alkohol. Stačí im len pár pohárikov a už sú „sťatí“. V niektorých oblastiach je dokonca zákaz predaja alkoholu Aborigéncom, na čo sú rôzne názory. Jedny, že ich týmto diskriminujú a ďalšie, že je to neúčinné, lebo im stačí zájsť o kus ďalej a tam alkohol dostanú.
Dnes nocujeme v „podzemí“, resp. je to na úrovni zeme, ale aj tento motel je postavený vo vyhĺbenej diere, bez okien v izbách. Časový posun je v týchto končinách 1 hodina späť.
28.3. Northern Theritory
Ráno sme vyrazili ku Krokodílovi Harrymu. Je to dobrodruh z Litvy, ktorý kedysi lovil v Austrálii krokodílov (pekný kus chlapa to býval kedysi, súdiac podľa fotografií z doby minulej) a potom skúšal ťažiť opály. Pri Cooper Pedi (cca 3,5 km od mesta) mal vyhĺbené šachty, v ktorých si urobil zvláštne obydlie a na ktorých sa vyzúril svojou kreativitou. Teraz je to asi 60 ročný chlap a údajne dosť pije. Nie vždy má náladu na návštevy. Inak tam má peknú kaktusovú záhradu a ešte rôzne postavičky (napr. bosorku na metle, cyklistu rútiaceho sa dolu z kopca na bicykli, nejakého chlapa vzpínajúceho sa na koni a pod.), ktoré má rozmiestnené na okolitých haldách hliny. Za vstup do svojho bydliska pýta dobrovoľné vstupné 2 AUD (sponzorské na alkohol pravdepodobne). Keď sme k nemu o 9.00 hod prifrčali, už bol hore a dovolil nám pozrieť sa dovnútra. Dala som sa sním do reči. Z Litvy, jeho domoviny, emigroval ešte za mladi do Austrálie. V Cooper Pedi je už asi 26 rokov. Predtým chodil po rôznych kútoch sveta a hore na severe Austrálie sa nejaký čas živil lovom krokodílov. Jeho rekord bol 83 kúskov za jeden deň (ochrancovia prírody sa asi chytia za hlavu), za čo zarobil toľko peňazí, ako priemerne zarábajúci človek za jeden rok. V tej dobe bo ešte silák, mužný chlap, ale ako mi povedal, nikdy nedokázal šetriť peniaze, minul ich na „slow horses and fast women“. Celkovo sa mi zdalo, že je ženami veľmi „zaujatý“, o čom svedčilo aj množstvo podprseniek, ktoré mu rôzne medzinárodné návštevníčky venovali do jeho zbierky. Vedľa na stole mal pohár vína, čo naznačuje, kam sa podela jeho kondícia.
Po návšteve Harryho sme odbočili z hlavnej cesty na prašnú cestu a išli sa pozrieť na Dog fence, ktorý sa tiahne cca 5600 km a ktorý oddeľuje psov dingov od oblastí, kde sa chová dobytok. Jeho význam je sporný, keďže pri ňom zahynie dosť zvierat, ktoré by mal od psov dingov chrániť (tie sú momentálne zákonom chránené, keďže im hrozí vyhynutie) Často sa stáva, že sa zachytia do pletiva a tým sa ich život končí. Popri dog fence sme prešli k horám, resp. k pohoriu Breakways, ktoré malo myslím pieskovcový podklad a vrcholky boli pekne vyrezávané. Jeden z vrcholov vyzeral ako zámok, podľa čoho sa aj volá The Castel. Nikde nebolo ani nohy, okrem nás, čo mi dávalo úžasný pocit slobody. Veľmi sa mi páčili pohľady do údolia, bolo sfarbené rôznymi zemitými farbami, opäť tam boli vyschnuté riečiská a stromy.
Po tejto zachádzke sme sa vrátili na hlavnú cestu vedúcu do mesta Alice Springs. Nemali sme namierené až tam, len po horu Uluru. Ráz krajiny sa začal postupne meniť z púšte na zelenšie miesta, kde rástla tráva a aj výška a hustota stromov sa začala zväčšovať. Prešli sme cez hranicu do Northern Theritory, čo je už štvrtý štát, do ktorého sme vošli v rámci nášho pobytu v Austrálii. Počas cesty sme mali zopár prestávok na ponaťahovanie kĺbov. Celkove sme prešli asi 700 km, celkom slušná vzdialenosť.
29.3. Uluru, Kata-Tjúta
Dnes sme vstávali o 5.30 hod, aby sme o 6.00 mohli vyraziť na východ slnka nad horou Uluru (Ayers Rock, 340 m.n.m). Už včera sme ju počas cesty videli, ako majestátne kraľuje okolitej prírode. Prišli sme na „vyhliadkovú cestu“, kde už bola zaparkovaná hromada áut a autobusov a čakali sme na prvé slnečné lúče. Cítila som sa ako na premiére nejakého kasového trháku, samé fotoaparáty a kamery. Dovtedy bola hora osvetlená len jasom prvého brieždenia, ale keď vykuklo slnko, získala svetlo tehlovú farbu. Hneď po východe slnka sa začalo oteplievať a všetci títo ľudia sa vybrali šplhať na horu alebo si urobiť okruh okolo. Keďže počasie nám prialo a nikde nebolo ani jedného mráčika, dali sme si raňajky pri kraji cesty, tam, kde najviac hrialo slnko a po najväčšom nápore turistov sme sa aj my dali na výšľap hore. Niektorí z tých, čo išli dole, to radšej brali po zadku. Celá hora je vlastne jedno veľké skalisko. Uluru a jej okolie bolo a je posvätným miestom pre kmeň Anangu. Na niektorých miestach a to na pomerne mnohých, je zákaz fotografovania alebo vstupu. Sú to tzv. sacred places a majú pre tento kmeň veľký význam. Za porušenie je pokuta až do 6.000 AUD. Po výstupe na vrchol hory, ktorý je označený kovovým stĺpikom, sme sa vybrali späť. „Hore na hore“ sme videli malé jazierka, v ktorých žili také zvláštne rybky a živočíchy. Dokonca sme tam našli malinkaté mušličky. Jeden druh živočícha mal tvar žubrienky, guľatú prednú časť a dlhý chvostík a bol zelenkavej farby, s množstvom rýchlo sa pohybujúcich nožičiek.
Po zostupe nadol sme sa vybrali na pochod okolo Uluru. Aj tu boli posvätné miesta a prechádzka okolo nich bola naozaj pekná. Slnko pálilo, bolo modré nebo a mohli sme si horu vychutnávať do detailov. Videli sme zblízka, aká je zvrásnená, aké má záhyby, jaskyne, výrezy, previsy a pod. Niektoré skalné útvary mi pripomínali živočíchy, iné hlavy, bol tam aj meč zabodnutý do zeme. Celý trail trval cca 2,5 hodiny a mal asi 10 km. Krajina okolo Uluru bola iná, ako som očakávala. Nebola to vyprahnutá pustatina, ale rástli tam eukalypty, veľa trávy, medzi to presvitala červená pôda.
Po Uluru sme sa vybrali k Mt. Olgas, v jazyku aborigéncov Kata-Tjúta, čo sú ďalšie monolity vzdialené od Uluru asi 40 km. Toto už nebol jeden jednoliaty monolit, ale tvorilo ho viacej útvarov podobného základu a farby ako Uluru. Z diaľky sa Mt. Olgas podobali na akýsi hrad s vežičkami a kopulami. Výborný pri tomto traile bol znížený počet turistov, dokonca sme boli na niektorých úsekoch len my sami, okolo nás úžasná tíšina, len povievanie vetra v korunách eukalyptpov, sem tam zvuky a pohyby vtákov. V istom momente som zastala na chodníčku, očarená touto atmosférou a ostala som tam stáť až do príchodu nejakých ľudí. Okolo jednotlivých monolitov viedla asi 7 km dlhá trasa do Valley of the Winds (Údolie vetrov). Boli sme síce trochu unavení, slnko ďalej hrialo a my sme cítili, že ochranný krém už prestáva plne účinkovať, ale sme tu asi len 1 krát za život, tak sme sa na túru vybrali a neoľutovali sme. Išlo sa v tesnej blízkosti obrovských brál, našli sme rôzne pekné zákutia. Po prejdení Údolia vetrov sme odišli sme späť k Uluru na západ slnka.
Zase sa tu tlačili záľahy turistov so statívmi, kamerami a fotoaparátmi (vrátane nás) a čakali na prírodné divadlo. Postupne, ako slnko zapadalo a na opačnej strane sa začal obzor zafarbovať spektrom farieb, začala sa meniť aj farba Uluru. Bolo to postupné, nebol to proces zo sekundy na sekundu. Zo svetlej tehlovej farby sa hora začala meniť na tmavo tehlovú, potom sa po nej šplhal tieň a keď lúče zašli za ňu, hora dostala šedo tehlovú farbu. Ostala celá v tieni, akoby sa uložila na spánok. A ráno ju zase prvé lúče prebudia a bude musieť odolávať náporu turistov. Kto vie, čo sa jej viacej páčilo. Či to, že bola posvätným miestom pre kultúru, ktorá žila v súlade s prírodou, alebo to, že je objektom záujmu a obdivu státisícov turistov.
30.3. späť do Woomery
Dnes je presúvací deň. Žiaľ, vraciame sa späť tou istou cestou cez Cooper Pedi do Woomery. Je to škoda, mať viacej času, dalo by sa pozrieť mnoho iných zaujímavostí v blízkosti Uluru, napríklad Kings Cannyon.
Cestou späť sme sa zastavili len na malé oddychové pauzy. Vyfotili sme si Mt. Connor, ďalší z veľkých monolitov na okolí, ale turistami skoro nenavštevovaný, tiež sme videli zaplavené soľné jazero, pri ktorom sme si nabrali jemný červený piesok, ako dôkazový materiál domov. Videli sme množstvo road trains a žiaľ aj mŕtve klokany, ktoré vbehli autám pod kolesá. Pri jednej z klokaních mrcín sme videli aj psa dinga, čo je v súčasnosti skôr výnimočné, keďže ich je pomerne málo a taktiež v tejto farmárskej oblasti sa veľmi nevyskytujú, veď im aj postavili „dog fence“.
Do Woomery sme prišli už za tmy. V tme sme videli osvetlené klokany, ktoré v panike pri osvetlení svetlami áut vbehli rovno doprostred cesty. Raz dokonca v momente, keď išlo oproti nám auto, takže sme sa nemali kam uhnúť. Našťastie nám neskočil pod kolesá, ale ostal stáť na mieste. Uff.
31.3. späť do Mildury
Dnes bol ďalší presúvací deň. To pre nás znamenalo sedieť na zadku v aute a sem tam na chvíľku vystúpiť a popreťahovať sa. Takto sme zastavili hneď ráno po odchode z kempu vo Woomere, kde sme si pozreli vojenské exponáty vystavené priamo vonku na námestí. Vyzeralo to na „stálu expozíciu“. Boli tam rôzne rakety, riadené strely, protiletecké delo a pod., samozrejme všetko deaktivované. Z Woomery sme vyšli smerom na Port Augusta. Po ceste sme sa boli pozrieť na ďalšie zo soľných jazier. Toto bolo síce menšie, ale bolo oveľa „soľnatejšie“. Blýskalo sa na slnku, akoby tam bola vrstva snehu.
Po ceste z Port Augusty sa krajina opäť zmenila. Kríky a stromy nahradili pokosené polia a pri ceste sme videli množstvo zrúcaných domov a artézske studne s vrtuľou. Večer sme prišli do mestečka Mildury, kde sme sa ubytovali. Počas cesty sem sme míňali rieku Murray, ktorá je údajne najväčšou riekou Austrálie a z ktorej sa čerpá voda potrubím až do Woomery. Vďaka nej sa z púšte stala úrodná krajina s poliami a palmami.
1.4. Mildura
Do tretice ďalší presúvací deň. Akurát sme si za celý deň pozreli skanzen v Mildury na austrálsky spôsob, čo znamenalo zopár domov z roku 1870, ďalej nejaké polorozpadnuté stajne a staré stroje a povozy. Mali tam ale peknú ružovú záhradku a bolo to otvorené pre ľudí bez kontroly, resp. mali tam schránku, kde sme vhodili pri vstupe požadovanú sumu, ale nikto to nekontroloval. Okrem nás v celom areáli nebol nik. Tiež sme sa boli pozrieť aj do miestneho parku, bolo tam papagájov – korel na mraky, boli tak hlučné, že sme odtiaľ po chvíle ohučaní odišli. Park bol plný ich výkalov, takže ideálne miesto na piknikovanie to zrovna nebolo.
Po Mildury nás čakalo ďalších 600 km do Cowri, kde sme mali rezervované kabínky v Caravan parku.
2.4. Blue Mountains
Dnes ráno sme vypadli z kempu a namierili si to na posledný úsek našej cesty. Po 2 hodinách jazdy sme prišli do Blue Mountains, čo sú hory blízko Sydney, kam často chodievajú výletníci z tohto mesta na víkendy. „Modré hory“ sa volajú preto, lebo pri teplom a slnečnom počasí vypúšťajú eukalypty olej, ktorý spôsobuje, že je nad horami modrastý opar. My sme sa boli pozrieť autom na vyhliadku Canyon, pri ďalšej zastávke sme už podnikli cca 3 hodinový zostup do a výstup z kaňonu. Bola to pekná túra, videli sme malé vodopády, previsy skál, vodou vybrúsené skalné cimburia. Cestou dole išli za nami aj Japonci, ktorí išli v húfe, nikde sa nezastavovali, aby sa pokochali, ale išli ako dáke stroje. Nebolo pred nimi úniku. Nakoniec sme pred nimi unikli na bočnú cestu a konečne sme si mohli vychutnávať samotu a ticho v prírode. Keď sme vyšli hore z kaňonu, naďabili sme na cca 1,5 m vysoké termitište. Bolo tvrdé ako kameň, vyrobené z blata a hliny a rôznych vetvičiek a zacementované pravdepodobne výlučkami termitov. Počas výletu sa nám začala mračiť obloha a na úplný záver sa poriadne rozpršalo. Neuveriteľne rýchlo sa na cestu a okolité hory zniesla hmla, ktorá sa v kúdoloch prevaľovala podľa smeru vetra. Viditeľnosť tak 1 meter pred seba. Napriek tomu sme sa nedali odradiť a išli sme ešte k dvom ďalším vyhliadkam – k Pilav Point, na ktorej sme absolútne nič nevideli, okrem okolitých blízkych stromov a hmly a potom sme prešli k skalnému útvaru Three Sisters (Tri sestry), ku ktorému viedli priamo dole strmé schody a z tohto bodu sme videli aspoň jedno bralo, t.j. jednu kamennú sestru. Nič sa nedalo robiť, počasie je v horách nevyspytateľné. Napokon sme sa vrátili do Sydney, kde sme trošku poblúdili, než sme sa dostali k nášmu hotelu. Ešte si dáme večer na rozlúčku s Austráliou pohár červeného Claretu a ide sa spať.
3.4. hurá Thajsko
Posledný deň pobytu v Austrálii. Aj je mi to ľúto, ešte by som tu zostala.Po nákupoch sme sa presunuli na letisko, odkiaľ nám o 17.00 hod letelo lietadlo do Bangkoku. Let bol príjemný, lebo netrval tak dlho, ako cestou do Austrálie. Pokračovanie: časť Thajsko.
Základné informácie o Austrálii
História v skratke
Až od 19. storočia sa kontinent nazýva Austrália, dovtedy sa nazýval Nové Holandsko. Od 18. storočia patril medzi britské kolónie. V prvých rokoch 20. storočia vzniklo hneď šesť samostatných kolónií: Nový Južný Wales, Južná a Západná Austrália, Viktória, Queensland a ostrov Tasmánia, krátko nato bolo pripojené Severné teritórium. Po účasti v obidvoch svetových vojnách získala Austrália rad území v Tichomorí. Potom, čo bol prijatý tzv. Austrálsky zákon, boli obmedzené posledné zvyšky britského vplyvu a naďalej rastie záujem o vznik republiky.
Vstupné podmienky
Cestuje sa na cestovný pas SR, ktorého doba platnosti musí presahovať plánovanú dobu pobytu. Vízum udeľuje austrálsky zastupiteľský úrad vo Viedni. Pri podaní žiadosti o udelení víz žiadateľ deklaruje dostatok finančných prostriedkov pre pobyt v Austrálii a na cestu späť. Turistické vízum neoprávňuje k pracovnej činnosti. Registrácia cudzincov vstupujúcich na územie Austrálie prebieha po prílete. Úradník ministerstva prisťahovalectva registruje návštevníkov po vyplnení formuláru Incoming Passanger Card, v ktorom každý návštevník okrem osobných údajov uvádza taktiež miesto a predpokladanú dobu pobytu v Austrálii. Všeobecná prihlasovacia povinnosť neexistuje. Pred príchodom do Austrálie návštevník alebo rodina vyplňuje Travellers Statement. V tomto formulári je nutné deklarovať všetky dovážané položky. Nie je dovolené doviezť akékoľvek druhy potravín v surovom alebo konzervovanom stave. Za pokus o porušenie colných predpisov je pokuta až do výšky niekoľko tisíc austrálskych dolárov. Hotovosť od 5.000 AUD je nutné ohlásiť pri colnom odbavení. Povinná výmena valút neexistuje.
Stravovanie
Obed vrátane nápojov stojí v bežnej reštaurácii minimálne 15 AUD. Najrozšírenejšie a najlacnejšie sú ázijské bufety, kde sa cena hlavného chodu pohybuje od 3,5 AUD. Hamburger, hranolky a coca-cola v McDonald, Hungry Jack alebo inde stojí cca 5 AUD. Lacné sú aj Taco Bell (mexická kuchyňa) a indické take-away.
Najlacnejšie supermarkety sa volajú Woolworth. Coles a Franklins sú o niečo drahšie. Základné potraviny predávané vo Woolworth pod značkou HomeBrand stoja tretinu ceny značkových výrobkov.
K najznámejším značkám piva patrí Victoria, XXXX (Four Ex), Toohies, Foster atď. Pivo je celkom dobré. Alkohol vrátane piva sa predáva len v špecializovaných predajniach, ktoré majú na to licenciu.
Nákupy a suveníry
V Austrálii sú pomerne lacné niektoré veci (potraviny, oblečenie, elektronika). Veľmi atraktívne sú klobúky proti slnku, zaujímavý je domorodý nástroj Didgeridoo (dlhá drevená trubica vydlabaná vo vnútri termitmi a pomaľovaná maľbami domorodých obyvateľov, má zaujímavý zvuk, ale treba vedieť na tom hrať, inak sa to skôr podobá na „ťažký zápas“ na toalete ). Ďalej sú zaujímavé bumerangy (naozaj sa vracajú, ale treba vedieť, ako ich správne hodiť), publikácie o Austrálii, ukážky domorodého umenia, tričká, symboly dopravných značiek a pod.
Poznámka: časť informácií je použitá z informačných materiálov CK Marco Polo, ČR; informácie sú z roku 2001