Na hranici Záhoria a Moravy  

V lete 2020, keď nastalo uvoľnenie proticovidových opatrení a opäť sa otvorili hranice medzi SR a ČR, sme sa vybrali na cyklovýlety pri hranici Záhoria a Moravy. Základňu sme mali v Borskom Svätom Jure na chalupe u rodičov a urobili sme si odtiaľ niekoľko pekných letných výletov. Smola bola, že akurát v ten týždeň nastala vlna tropických horúčav a teda bicyklovanie po hrádzi sa ukázalo byť veľkou výzvou.

Výlet 1 – Borský Sv. Jur – Skalica – Zlatnícka dolina, spolu cca 60 km – cesta späť (ideálne) vlakom do Kútov

Výlet do Skalice bol tak trochu dobrodružstvom. Teda hlavne v závere. Na výlet sme mali celý deň, takže fúru času. Z Borského Sv. Jura sme vyrazili cez poľnú cestu pretínajúcu železničnú trať SR – ČR do mesta Kúty. Tu sme sledovali cykloturistické značky smerom na Brodské, ktoré vás privedú na hranicu s ČR a k rieke Morave. Pri odpočívadle s mapou sme si dali niečo pod zub a deti si oddýchli od bicyklovania. Pokračovali sme po hrádzi smerom na Skalicu. Povrch hrádze je asfaltový, miestami je asfalt narušený, ale zjazdný. Pri Adamovskom jazere sme si dali pauzu v bufete pri hrádzi, kde mali nápoje, aj čapované a tiež sa tu dalo kúpiť jedlo podľa dennej ponuky.

Šliapanie po hrádzi sa postupne stávalo pomerne jednotvárnym, trošku ho osviežil pohľad na cyklomost vedúci na Moravu pri Mikulčiciach a najkrajší úsek bol pred Skalicou, kde už boli lužné lesy, ktoré čiastočne tienili na cyklocestu. Tu sme aj stretávali oveľa viac cyklistov. Cesta po hrádzi nás priviedla k Baťovmu kanálu, kde je prístavisko, odkiaľ je možné si požičať loďku na niekoľkohodinový alebo aj celodenný výlet. V sezóne je dobré rezervovať si loďku dostatočne vopred, aby ste sa vyhli sklamaniu, keď budú všetky loďky obsadené. A v pondelok majú zatvorené. Treba si na webe pozrieť info k Prístavu Skalica, kde sú aj kontakty. My sme si chceli loďku rezervovať na iný deň, ale nevyšlo nám to, tak sme zvolili prístavisko vo Veselí na Morave, kde sme nemali žiaden problém, predsa len tých prístavov je na moravskej strane oveľa viac. Odporúčam si výlet naplánovať na iný deň, ako tento cyklovýlet, v rámci jedného dňa by ste to nestihli.

Okolie prístavu Skalica bolo veľmi pekné aj s preliezkami pre deti, avšak v pondelok si tam nekúpite nič na pitie/ jedenie. Majú zatvorené. Po krátkej pauze sme pokračovali smer Skalica, v ktorej sme našli peknú reštauráciu vedľa trhoviska s vnútorným dvorom so záhradou, kde mali urobený tunel zo živej vŕbovej stavby a aj jedlo bolo veľmi chutné. Dal sa tu kúpiť aj tradičný skalický trdelník. Centrum Skalice s kostolom a námestím je pekné, je tu niekoľko zaujímavých pamätihodností. Pre deti to však zaujímavé nebolo a tak sme sa ešte vydali na cca 15 km cestu do blízkej rekreačnej oblasti – Zlatníckej doliny, ktorá by stála za samostatnú návštevu, keďže sú tu zaujímavé cyklotrasy, terénny track na bike zjazd, kúpalisko a lanová dráha v stromoch Tarzánia. My sme stihli len lanovú dráhu. Mali sme to vypočítané tak, aby sme stihli poslednú osobný vlak Skalica – Kúty. Avšak zaúradoval internetový škriatok. V železničnom poriadku mi našiel spoj, ktorý však bol dočasne (asi pre koronu) zrušený, takže keď sme prišli na vlakovú stanicu, už žiaden vlak v tento deň nešiel a zostali sme trčať v Skalici. Keďže tým smerom už nešlo ani žiadne autobusové spojenie, rozhodli sme, že manžel pôjde sám späť do Borského Sv. Jura a príde po nás autom. Čakali sme na neho na námestí do cca 22:30 a treba povedať, že o takomto čase to bolo v Skalici ako v meste duchov. Nevedeli sme sa dočkať, kedy pre nás príde. Mali sme veľké šťastie, že sme boli v Skalici v tento deň a nie v ten nasledujúci, počas ktorého sa Skalicou prehnala prudká búrka, ktorá lámala mohutné stromy na námestí, kde sme deň predtým čakali na odvoz.

Výlet 2 – Borský Sv. Jur – Mikulčice – Adamov – Borský Sv. Jur, spolu cca 50 km

Úvod cesty bol rovnaký, ako pri výlete do Skalice. Keď sme prišli na hranicu, rozhodli sme sa, že nepôjdeme po hrádzi, kde nepríjemne pražilo slnko, ale skúsime ísť po moravskej strane cez lužné lesy. Nevýhoda je, že časť tejto cesty vedie popri diaľnici, ale výpek na slnku sa nám zdal hroší. V tento deň sme mali namierené do Mikulčíc, kde nájdete pozostatky rozsiahleho hradiska z čias Veľkej Moravy.

Po cca 5 km úseku popri diaľnici sme odbočili do lužného lesa, kde už bolo o poznanie príjemnejšie. Cyklocesta mala od našej cesty z roku 2016 nový asfaltový povrch, takže to bola úplná pohodička. Cesta vás zavedie priamo k značkám a smerovníku na hradisko, takže by ste nemali zablúdiť.

Hradisko bolo otvorené, vstupné sa dalo kúpiť cez kartu, ale ak sa chcete občerstviť v bufete, je lepšie mať so sebou české koruny. My sme si zakúpili prehliadku aj s výkladom, keďže nálezy sú umiestnené v uzatvorenej budove. Areál je veľmi pekne vybudovaný, veľká časť z neho je prístupná voľne bez nutnosti platiť vstupné. Súčasťou platenej prehliadky je aj rozhľadňa, z ktorej máte areál ako na dlani a navyše sú tu urobené vizualizácie, vďaka ktorým si vete ľahko predstaviť, ako hradisko vyzeralo v časoch svojho najväčšieho rozmachu. Bolo naozaj impozantné s veľkým množstvom sakrálnych stavieb v rôznych slohoch. V tom čase rieka Morava tiekla a meandrovala v inom riečisku, ako v súčasnosti. Postupne, ako sa rieka Morava transformovala, sa hradisko stávalo menej a menej obývateľným. Navyše obdobie Veľkej Moravy bolo veľmi krátke a postupne hradisko chátralo a veľkú časť z neho rozobrali ľudia z okolia.

Po prehliadke a oddychu sme si vzdialenejšie pozostatky stavieb prešli na bicykli a vydali sme sa na cestu späť. Prešli sme cez nový cyklomost na slovenskú stranu rieky Morava a vracali sme sa späť po hrádzi. Napriek tomu, že už bolo neskoré popoludnie, sa slnko do nás statočne opieralo a deti toho už začínali mať celkom dosť. Tých cca 10 kilometrov k Adamovskému jazeru sa zdalo ako večnosť. Nakoniec sme zakotvili v bufete pri hrádzi, kde sa do seba naliali tekutiny a potom sme sa išli vykúpať do jazera. Väčšina ľudí už odišla, takže to bola pohodička, sú tam aj sprchy na ovlaženie. Voda je fajn, pomerne čistá, dno na začiatku s jemným štrkom. Dajú sa tú nájsť sladkovodné škeble, hádzať žabky, je tu aj fajn trávička. Avšak neviem si predstaviť byť tu v čase poludnia, keďže pri jazere nie sú žiadne vyššie stromy, ktoré by poskytovali potrebný úkryt pred slnkom.

Cesta späť po hrádzi smer Brodské – Kúty – Borský Sv. Jur prebehla bez problémov, ale za našimi chrbtami sa blížila búrka, takže sme sa nikde nezdržiavali. Prišli sme až okolo ôsmej večer a do 10 minút sa spustila taká prietrž, že by nám nebolo všetko jedno, keby sme boli ešte na ceste.