![::[straky.sk]](https://straky.sk/wp-content/uploads/icons/logo/straka-stojaca-cube-bw-shadow-200.png){kind=icon}
Tento rok (2005) sme sa vybrali na cyklocestu po Slovensku, keďže dovolenku pri mori sme absolvovali už na plachetnici v Chorvátsku. Celkom nám to aj prišlo vhod, lebo ako sa ukázalo, plánovanie cesty bolo oveľa flexibilnejšie a časovo menej náročné. Množstvo informácií sa dalo nájsť na internete, nemuseli sme zabezpečovať letenky, mapy v rôznej mierke sú ľahko dostupné. Ako sa ukázalo, aj dátum odchodu sme museli „pružne“ posunúť, keďže nám neprialo počasie a 3 dni lialo. Tohoročné leto bolo pomerne skúpe na slnko a bohaté na mraky a dážď, čo sa zase ukázala ako jedna z nevýhod dovolenky na Slovensku. Aj čo sa financií týka to bola jedna z lacnejších dovoleniek, na osobu nás 2 týždne putovania po Slovensku vyšli cca 6.000 Sk a to sme si nijako neodtŕhali od úst, každý deň sme si dali obed v reštaurácii a tak. Faktom je, že sme zase ušetrili v niektoré dni na ubytovaní, keďže sme spávali aj na lúkach, poliach. A oproti cenám kempov pri mori sú tie slovenské takmer zadarmo (ale to zase nemôžete očakávať ktovieaký luxus). Mottom našej cesty bolo navštívenie hradov, hradných ruín a zámkov v okolí stredného Slovenska a Oravy. Celkovo sme ich videli asi 15, na bicykli sme spravili cca 915 km, prešli sme cez mnohé chránené krajinné oblasti a národný park Nízke Tatry. Časť zámkov v tejto oblasti sme videli už počas našej 4 dňovej cyklocesty za hradmi Považia v roku 2003.
Tento rok sme si zaobstarali jednokolesový prívesný vozík na batožinu. Váži okolo 6 kíl a dá sa naň naložiť až 30 kg, ale kto by to ťahal hore do kopcov plne naložené? Spolu s vozíkom dostanete nepremokavú tašku, do ktorej sa batožina naukladá a nehrozí, aby vám namokla. Je to vcelku dobrá vec, ale treba si naozaj dávať pozor na množstvo naložených vecí. Do kopcov aj v teréne sa s našim BOBom dalo v pohode ísť, len to šlo o čosi pomalšie. Je jednoduchý na manipuláciu a nemali sme s ním počas celej cesty (našťastie) žiadne problémy.
V jednotlivých dňoch je popis trasy a zaujímavostí, ktoré je možné na trase navštíviť.
1. Senec – Sereď
Konečne sme vyrazili na cestu. Pre zlé počasie sme ju museli o tri dni posunúť. Prvá etapa bola vlastne len taká „približovacia“, potrebovali sme sa dostať čo najbližšie k Nitre. Prešli sme z Bratislavy Dúbravky do Podunajských Biskupíc a odtiaľ smerom na Most pri Bratislave, Malinovo, Kostolnú pri Dunaji, všetko bočnými cestami a po rovinatom nenáročnom teréne. Z Kostolnej sa dá prejsť do Kráľovej pri Senci a odtiaľ je to už len na skok k seneckým jazerám, kde sa dá okúpať. Ale počas horúceho víkendu vám tam neodporúčam ísť, je tam hrozný nátresk ľudí a vodné skútre ohrozujúce plavcov, nehovoriac o strašnom hluku, ktorý tam vládne a teraz už aj pomerne špinavej vode. V Tomášove sme prešli ponad Malý Dunaj, ktorý je obľúbeným vodným tokom na vodácke splavy.
Dediny, cez ktoré sme prechádzali, sú hlavne teraz v lete plné rozkvitnutých kvetov. Za Veľkými Úľanmi je to už len kúsok do Sládkovičova, mesta s kaštieľom, ktorý teraz slúži ako školiace stredisko. Tu sme si sadli do pizzerie, kde sme sa poriadne posilnili na ďalšie kilometre. V Sládkovičove je okrem iného aj termálne kúpalisko a pri ňom kemp, my sme však museli fičať ďalej. Cesta zo Sládkovičova smerom na Sereď bola plná stánkov s dozrievajúcou zeleninou a ovocím, všetko za dobrú cenu. Zo Serede sme prešli cez Šintavu, popri Bábe do Veľkého Zálužia, kde sme sa zložili na poli, keďže sme nikde nenašli na mape zakreslenú vodnú nádrž, kde sme chceli zakempovať. Ale aj na poli bolo dobre a mali sme pekný výhľad na zapadajúce slnko.
2. Nitra – Gýmeš
Ráno nás zobudilo klopkanie dažďových kvapiek o stan. Našťastie po čase ustal a aj stan nám stihol preschnúť, slnko sa pomaly predralo pomedzi mraky. Biky sme pretisli po poli pomedzi zvyšky slamy a už sme to mali len asi 1 km do Lehoty, kde sme si nakúpili poživeň na raňajky a najedli sa pred obecným úradom, kde pred nami prechádzali miestni obyvatelia a začudovane po nás pokukávali. Keď sme dusali hore kopcom, jedna starká na mňa volala „a či ťa nohy nebolia?“.
Z Lehoty je to už len zopár kilometrov do Nitry, do centra ktorej sme sa premotali cez priemyselnú zónu a po istých ťažkostiach sme našli cestu hore k Nitrianskemu hradu a biskupskému úradu. Hrad vznikol na mieste starého slovanského hradiska, pôvodne vŕšok obtekali meandre rieky Nitra, teraz je z vrchu výhľad akurát na okolité polia a kúpalisko. Bližšie informácie o histórii tohto miesta nájdete na http://www.hrady.sk alebo na http://www.zamky.sk.
Z hradu v súčasnosti ostali len zvyšky opevnenia, hradná priekopa a románsky kostol. Vstup do katedrály sv. Emeriána je verejnosti umožnený, určite sa tam oplatí nakuknúť, katedrála má výzdobu z ružového mramoru. Pod hradom sa nachádza Pribinovo námestie obkolesené meštianskymi domami. Centrum Nitry so zaujímavou fontánou a pešou zónou tiež stojí za prehliadku.
Z rušnej Nitry sme sa vymotali na bočnú cestu vedúcu popod Zobor a smerujúcu na Štiráre – Koliňany – Jelenec. Z centra obce Jelenec je odbočka na vodnú nádrž Jelenec, kde by mal byť aj autocamping, ale ten sme tam nevideli. K vodnej nádrži, resp. rybníku sa ide cca 2 kilometre po asfaltovej ceste, kúpanie ale neodporúčam, je tam bahnisté dno a podľa toho vyzerá aj samotná voda. Na večer sa tam schádza dosť rybárov, takže by ste riskovali aj nejaký ten háčik v tele. Kúsok nad cestou je penzión Fortúna, kde sme si spravili obedňajšiu pauzu. Majú tam aj asi 15 metrový bazén, ktorý je v cene ubytovania, ak spíte v penzióne (cena 850 sk na noc na izbu s TV a vlastným sociálnym zariadením). Ak spíte v chatkách, platí sa 250 sk na lôžko a za bazén si treba priplatiť.
Z Jelenca sme pokračovali ďalej po asfaltovej ceste už horšej kvality vedúcej cez les, išli sme striedavo do kopca a dolu kopcom, prechádzali sme popod ruiny hradu Gýmeš, jeho ruiny sú viditeľné už od rybníka. Asfaltová cesta vedie cez chránenú krajinnú oblasť a je tam zákaz vjazdu motorovým vozidlám. Okrem hrady Gýmeš je po ceste odbočka aj do Kostolian pod Tríbečom, kde sa nachádza veľmi starý kostolík Sv. Juraja, tiež budete prechádzať neďaleko Jeleneckej gaštanice, kde práve dozrievali jedlé gaštany. No a v neposlednej rade sa môžete napchávať práve dozrievajúcimi černicami rastúcimi popri ceste. Jedna z neoznačených odbočiek asfaltovej cesty pod vrchom Tríbeč vedie do dediny Velčice, kde sme skoro aj my nechtiac zbehli nebyť domácich na traktore, ktorí nás usmernili. Museli sme sa teda otočiť a cca 3 km si vyšliapať späť do kopca, aby sme sa dostali k druhej križovatke, kde sme odbočili doprava a zbehli do dedinky Zlatno. Prechádzali sme okolo nádherných lúk, ako stvorených na ležanie a oddych. V Zlatne sme sa potúžili kofolou a krčmovými lupienkami a za dedinou sme sa napojili na červenú značku Ponitrianskej magistrály, ktorá kúsok za Zlatnom vedie cez lúku a za potokom treba pokračovať krížom cez lúku (nie po okraji lúky), na konci ktorej je vstup do hory vedúci popri oplotenej zubrej obore. Náš plán spať pod hradom Hrušov (kde je, ako sme sa neskôr dozvedeli, táborenie zakázané) sme museli zmeniť z časových dôvodov, takže keď sme na červenej značke naďabili na voňavú lúku nad Lovcami, neváhali sme a zakempovali. Už skoro za tmy sme prešli pár desiatok metrov k studničke, kde sme sa mohli v ľadovej vode aspoň trochu poumývať a zaľahli sme s mesiacom svietiacim priamo do otvoru nášho stanu. Ach, tá slovenská romantika.
3. Topoľčianky – Hrušov – Revišťské Podzámčie
Po zobudení sme mali stan a bicykle pokryté rosou, tak sme sa pomaly balili a čakali, kedy nám vonkajší plášť na stane preschne. Našťastie nám k tomu výdatne pomáhalo slnko.
Z červenej značky a z lúky sme sa vrátili späť na asfaltovú cestu vedúcu k zubrej obore, ku ktorej sme prišli po asi 2 kilometroch mierneho šliapania do kopca. Po ceste bolo veľa práve dozrievajúcich černíc, tak sme mali prilepšenie na raňajky.
Pri zubrej obore je veľký dom, asi ošetrovateľa a strážcu zubrov, ktorých je tam 12. Žiaľ, už sú tak zdegenerované zajatím a umelým kŕmením, že celé hodiny len postávajú pri drevenej ohrade a čakajú na žrádlo. Pritom celá obora má cca 27 hektárov plných trávy, ktorú by mohli spásať. Ale oni sa len otravujú pri ohrade. Sú to inak majestátne tvory, hlavne statné samce vzbudzujú v človeku rešpekt. Sú tam aj mláďatá, čo je dobrý znak. Je až neuveriteľné, že tieto zvieratá sa kedysi voľno pohybovali po našich lesoch. Zubor európsky je najväčší cicavec žijúci v Európe, v našej obore žije 8 slovenských zubrov (všetky majú mená začínajúce na S) a 4 zubry dovezené z Poľska (mená majú zase na P). Keď chcete zastihnúť zubry pri kŕmení, máte šancu o 9:00 a 14:00 hodine. Viac informácií vám môžu poskytnúť na telefónnom čísle 0903 634 369. Za vstup do obory sa neplatí.
Z obory sa dá ďalej pokračovať po asfaltke v lese na cestu vedúcu až do Topoľčianok, kde sme ledva stihli prísť do zatvorenia potravín, v ktorých sme si nakúpili hneď na dva dni, keďže nás čakal predĺžený víkend so sviatočným dňom. No a keď už sme sem zišli, prešli sme sa okolo národného žrebčinca, ktorý sídli v pekných priestoroch, kúsok od neho v parku je zámok a vedľa neho pekne zreštaurovaný poľovnícky zámoček. Neďaleko štadióna sa nachádza dostihová dráha, kde sa v letnej sezóne konajú každý víkend rôzne preteky. V čase našej návštevy sa akurát chystali vozatajské.
Z Topoľčianok sme pokračovali smerom na Skýcov, cesta nie je priveľmi rušná a ani stúpanie tam nie je veľmi prudké. Pár kilometrov pred samotnou obcou Skýcov (kde sa mimochodom nachádza čiastočne zrekonštruovaný kaštieľ postavený na mieste bývalého hradu) je výrazná odbočka hore na úzku asfaltku, ktorá vedie k ruinám hradu Hrušov. Za závorou, ktorú treba obísť, sa cesta mení na štrkovú, po ktorej sme už biky tisli pešo, inak by sme sa na kameňoch natriasali ako na traktore. Ruiny hradu Hrušov stoja za prehliadku, romantický, citovo zafarbený opis jeho histórie nájdete na http://www.hrady.sk. Sú z neho veľmi pekné výhľady na okolie – Jedľové Kostoľany, lúky.
Z Hrušova sme pokračovali ďalej po turistickej červenej značke, viac-menej zjazdnej na bicykloch. Miestami sme museli biky tisnúť pešo, raz sme zablúdili, opäť na lúke, kde sme si pre zmenu nevšimli šípku na strome. Zato sme stretli nejakého pána z ČR, ktorý si nás pár krát odfotografoval. Ktovie, možno sa nájdeme v nejakom časopise :). Po relatívne zjazdnom úseku sme došli k bráne uzatvárajúcej vstup do danielej a muflónej obory, ktorá sa dá bez problémov otvoriť a zišli sme k Skýcovskému mlynu. Odtiaľ červená pokračuje cez potok a strmo hore popri lúkach na Jedľové Kostoľany, takže tu dostali zabrať svaly na rukách tisnúce biky do kopca.
Kúsok pred Jedľovými Kostoľanmi je pekná samota a pár metrov nad ňou sme prišli na asfaltovú cestu, ktorá nás doviedla priamo k dedinskej krčme. Tu sme si urobili osviežovaciu pauzu a krátkym zjazdom sme prišli na križovatku, kde sme sa dali doľava smerom na Malú Lehotu. Stúpanie nebolo obzvlášť namáhavé, pri Malej Lehote sa nachádza národná pamiatka – andezitové kamenné more, sú to tmavé kusy skál, ktoré vznikli stuhnutím a rozpadom lávy. Ich vrstva je taká hrubá, že okrem machov a lišajníkov (hlavne v strede „mora“) na skalách nič nerastie. Veľmi zaujímavý úkaz, škoda len, že z jeho veľkosti bolo ukrojené pri stavbe miestnych domov, kde tieto skaly použili ako stavebný materiál.
Od kamenného mora sme pokračovali ďalej do kopca a pred samotným vrcholom sme prudko odbočili vpravo (na radu miestnych), prišli sme k potravinám, ktoré sú hádam na najvyššie položenom mieste v dedine a odtiaľ nás čakal veľmi prudký zjazd po rozbitej ceste s napnutými brzdovými lankami. Inak medzi Malou Lehotou a Jedľovými Kostoľanmi by mala byť odbočka na Živánsku vežu, z ktorej zostali už len „mini“ ruiny. Rozbitá cesta nás doviedla na križovatku, vpravo bol náš smer na Žarnovicu. Čakal nás krásny zjazd cez Horné Hámre až do Žarnovice, ktorá okrem nejakého kaštieľa so stredovekým opevnením (ktorý sa nám podarilo „úspešne“ prehliadnuť) nie je ničím zaujímavá, je tam plno starých výrobných hál a rušná hlavná cesta, po ktorej sme museli prejsť cca 2 kilometre k odbočke na Revišťské Podzámčie. To sa už začalo zmrákať, tak sme rýchlo zašli do reštaurácie Pod hradom, kde bol veľmi ochotný čašník a kde ponúkajú veľmi chutné slovenské jedlá za dobré ceny. Otvorené majú od 10:00 do 21:00 hod.
Hneď pri meandri rieky Hron, ktorá sa hadí pod ruinami hradu, sa nachádza vodácka základňa a táborisko, kde sme si postavili stan. Za stan a 2 osoby sme zaplatili 105 korún, bola tma veľmi ochotná pani, za sprchu sme platili ešte extra 10 sk na osobu. V hlavnom zrube je aj WC a bufet. V areáli táboriska sú ohrady s koníkmi, na ktorých sa dá dohodnúť vychádzka do terénu.
4. Šášov – Kováčová
V noci nám opäť svietil mesiac priamo do stanu, takže som sa pravidelne budila a sledovala, či sa okolo nás náhodou nesťahujú búrkové mračná. Mesiac osvetľoval okolitú krajinu striebristým leskom, bola veľmi dobrá viditeľnosť, búrka teda zatiaľ nehrozila. Ráno svietilo slnko, pomaly sme sa zbalili, vysušili stan od rosy a biky sme nechali aj s batožinou pri zrube, chceli sme si ešte pred definitívnym odchodom pozrieť hrad Revište, ktorého ruiny sa nachádzajú na skalnatom vŕšku. Počas svojej dlhej histórie patril mnohým pánom, od kráľovských, cez lúpežných šľachticov a spolu s hradom Šášov chránil hronský úval, ktorým sa vstupovalo do kedysi veľmi významných banských miest. Z hradného vŕšku je dobrý výhľad na rieku Hron, ktorá tu vytvára veľký meander a na okolité vrchy, neďaleký rybník. Ku hradu sa vystupuje pomerne strmou cestou hore, po daždi to môže byť dobrá šmykľavka. S bikami sa tam určite nedostanete. Treba ich nechať dole pri reštaurácii alebo na táborisku.
Po prehliadke ruín sme zišli opäť do reštaurácie a dalo si „raňajko-obed“, aby sme mali už pred ďalšou cestou naplnené žalúdky. Po vyplatení táborenia sme sa vydali poľnou cestou popri Hrone (pri reštaurácii treba prejsť cez mostík), ktorá bola po nedávnych dažďoch plná blata, takže sme mali čo robiť, aby sme sa vyhli kalužiam plným blata (ja som do jednej poriadne vhupla, takže som mala slušne „zaprasený“ bike :(). Cesta nás postupne cez lesík a potom lúky a okolo polí zaviedla k Dolnej Ždani a odtiaľ už po asfaltovej ceste sme pokračovali cez Dolnú Trnávku a Lovču do Žiaru nad Hronom, čím sa nám úspešne podarilo vyhnúť nepríjemnej, aj v nedeľu rušnej ceste vedúcej zo Žarnovice na Žiar a ďalej.
Cez toto neveľmi zaujímavé mesto s hlinikárňou sme rýchlo prešli a v Ladomerskej Vieske sme sa napojili na modrú turistickú značku, vedúcu do kopca, ktorá nás mala doviesť až do Šášovského Podhradia. Z Ladomerskej Viesky to do Podhradia trvalo tak pol hodinku, skoro stále sme biky tisli, dole kopcom sme ich zase museli brzdiť. Nebola to veľmi vhodná trasa pre naše bicykle, ale zato to bola príjemná zmena.
Keď sme vyšli z lesnej cesty na lúku, kde domáci ukladali usušené seno do snopov, otvoril sa nám pekný pohľad na ruiny hradu Šášov. Z lúčky to už bol len kúsok k asfaltovej ceste a ku krčme Pod hradom, kde sme si dali 2 x pol litra kofoly a kde sme si o zábradlie na mostíku mohli primknúť biky. Od krčmy treba zísť už len pár metrov dole po ceste, kde je odbočka doprava na lesnú cestu, ktorá vás po cca 10-15 minútach dovedie k ruinám hradu. Z hradu sa dochovali celé steny aj s otvormi okien, avšak nádvorie je prerastené bujnou vegetáciou, podobne 2 murované studne. Hrad mal podobnú históriu ako hrad Revište, určite sa oplatí k nemu zájsť.
V blízkom okolí Žiaru nad Hronom nájdete aj ďalšie zaujímavé odbočky. Jednou z nich je odbočka pri Bzenici na náučný chodník Andreja Kmeťa, ktorý vás zavedie k obci Vyhne, kde sa nachádza ďalšie kamenné more, kemp a termálny prameň. Kúsok odtiaľ sú Sklenné Teplice, kde sú termálne kúpele a nad nimi sa nachádzajú rutiny Pustého hradu. Blízko je aj ruina Žakýlskeho hradu a Vydričná a Močiarska dolina, ktorými sa dostanete k Trnavej Hore a odtiaľ bočnými cestami až do Zvolena. Závisí len na vás, ciest sa nájde mnoho.
Zo Šášovského Podhradia je to už len kúsok na hlavnú cestu, z ktorej ale po asi jednom kilometri odbočíte na Trnavú Horu, cez ktorú vedie značkovaná cyklotrasa. Stretli sme tu mnoho cyklistov, keďže na Zvolen vedie autostráda, kde prúdi väčšina áut. Cesta sa tiahne popri rieke Hron a železnici ďalej cez dedinky Gunda a Budča. Za posledne menovanou sa dokončovala nová cesta, ktorou sme sa dostali k odbočke vedúcej cez údolie k chatovej oblasti B, patriacej k obci Kováčová. Pôvodne sme hľadali kemp, ale prišli sme k hotelu „B“éčko, kde mali ubytovanie v dvojposteľovej izbe za 200 sk na osobu a noc, tak sme dlho neváhali a zložili sa tam. Je to taký starý panelový 3-podlažný hotel, vhodný pre organizovanie detských táborov, je pred ním ihrisko a okolo sú chatky. Obec Kováčová je známa liečebnými kúpeľmi (myslím, že so zameraním hlavne na poruchy pohybového ústrojenstva), dole v obci je rozdeľovník, ktorý vás nasmeruje k termálnemu kúpalisku a kempu. Je to kúsok od Zvolena, kde sme podľa plánu chceli ísť na ďalší deň.
5. Kováčová
Po výdatnom spánku v posteliach a perinách sme sa zobudili do zamračeného rána a dážď nenechal na seba dlho čakať, ako to už v blízkosti hôr býva. Tak sme ostali zavŕtaní v posteliach a čakali, čo bude ďalej. Keď sa na chvíľu vyčasilo, rozhodli sme sa zájsť na bicykloch naľahko do Zvolena, pozrieť si hrad a nakúpiť. Žiaľ, hneď po vydaní sa na cestu sa spustil poriadny lejak, tak sme rýchlo prešli k hypermarketu Metro, kde sme cca hodinu a pol čakali skrytí pod strieškou. Ešte stále za dažďa sme vyrazili k motorestu Stráže, kde sme sa najedli a prečkali koniec lejaku.
Do Kováčovej sme prišli za slabého mrholenia, prešli sme k termálnemu kúpalisku a blízkemu autocampingu. Cestu ku kúpalisku sme našli ľahko vďaka pariacemu sa potôčiku stekajúcemu dolu jarkom. Vstupné je 70 sk na 1 dospelú osobu, po 15:00 hod je vstupné o desať sk menšie. Ceny v kempe sa pohybujú okolo 70 sk na dospelú osobu, 35 sk za stan a 20 sk kúpeľný poplatok. Dá sa ubytovať aj v akýchsi maringotkách za cca 100 sk na noc a osobu.
V Kováčovej sa dá nakúpiť v dvoch potravinách, ktoré sú blízko obecného úradu. Tam je aj pohostinstvo a reštaurácia. Bankomat tam však nehľadajte, najbližší je pri Metre a potom vo Zvolene.
6. Kováčová
Počasie sa rozhodlo štrajkovať, tak aj tento deň sme ostali pod strechou hotela. Nechce sa nám ísť do dažďa, aj tak by bolo všetko premočené, takto sme ostali aspoň v suchom. Ale na druhý deň už musíme vyraziť aj keby traktory padali, lebo nestihneme prejsť naplánovanú trasu a robiť kompromisy v úpravách trasy sa nám robiť nechcelo.
7. Zvolen – Vígľaš – Lom nad Rimavicou
Ráno opäť slabo pršalo a nad kopcami sa vznášal opar a mraky. Keď prešla prehánka, pobalili sme sa, zaplatili a naložili nášho BOBa a môj bike. Mraky nás prenasledovali až do Zvolena, ale aspoň nepršalo. Vo Zvolene je vcelku sympatická pešia zóna, ktorá nás doviedla až k Zvolenskému hradu, kde sídli Slovenská národná galéria a sú tam viaceré expozície, medzi inými aj repliky diel Majstra Pavla z Levoče. V letných mesiacoch sú expozície otvorené každý deň okrem pondelka. Na hrade sa dá vyjsť až hore na ochoz (11 sk na osobu), z ktorého je výhľad na pešiu zónu, železnicu a okolité vrchy. Hrad má štvorcový pôdorys a 4 veže a je ešte obkolesený ochranným valom. V parčíku pod hradom je na koľajniciach odstavený vojenský vlak, ktorý sa stal vďačným predmetom záujmu malých aj veľkých chlapov (vrátane Petra).
Zo Zvolena sme odchádzali cez most vedúci ponad železnicu smerom na Lieskovec, pri ktorom sa nachádza kafiléria, ktorá našťastie v čase nášho prejazdu žiadne uhynuté zvieratá nespaľovala. Zo Zvolena sme prechádzali cez neveľmi pôvabnú industriálnu zónu, kde je okrem iného stanica plemenných býkov.
Za Lieskovcom sme pokračovali smer Očová, cez mraky sem tam prekukla modrá obloha, Očová nás však neočarila, namiesto rázovitej podpolianskej dedinky sme videli veľké murované domiská.
Z Očovej to bolo už len zopár kilometrov do Hradnej, z ktorej sme si urobili zachádzku na Vígľaš, obec, kde sa nachádzajú ruiny Vígľašského zámku. Z hmly sa postupne vynárali a zase strácali okolité vrchy, niekedy vykuklo spod mrakov slnko, ktoré ožiarilo detvianske maľované drevené kríže. Okolo políčka a lúky, z ktorých nahor stúpal opar.
Vo Vígľaši je starý rušeň s vozňom, pozostatok úzkokoľajky, ktorá v minulosti pomáhala so zvozom dreva, teraz je to slovenská technická pamiatka. Za ňou bolo vidieť baštu Vígľašského zámku, ku ktorému sa ľahko dostanete po asfaltovej ceste. Ruiny zámku stoja za prehliadku, niekde sa dochovali aj stropy miestností a za pomoci zdrojov z EÚ sa zastabilizovala a zrekonštruovala severo-západná bašta hradu. Zámok bol počas svojej histórie poľovníckym zámkom, neskôr zohral významnú úlohu v protitureckých bojoch, kedy k nemu pristavali nové opevnenie so štyrmi nárožnými baštami. Zámok bol až do roku 1945 udržiavaný, dokonca ho Esterházyovci v polovici 19. storočia dali zrekonštruovať. Počas 2. svetovej vojny bol však z väčšej časti poškodený a vyhorel, čo sa podpísalo na jeho zániku. Vo Vígľaši sme sa rozhodli prečkať dážď v pohostinstve U Imra, kde mali na stenách dobové fotografie z čias, keď bol zámok obývaný. Veru, veľká škoda, že sa tak veľmi poškodil. Má dve krásne nádvoria, poľahky sa dá predstaviť si, čo za slávnosti sa tam kedysi konali.
V hostinci sme sa najedli dobre a za dobrú cenu. Za mierneho dažďa sme vyrazili späť cez Holcov majer a Hradnú, čím sa nám podarilo vyhnúť veľmi nepríjemnému a rušnému ťahu na Detvu. Po tejto jednoprúdovej ceste neustále prúdia osobáky a náklaďáky.
Z Hradnej sem pokračovali po bočných cestách cez Dúbravy do Detvy, do ktorej sme ale nezachádzali, išli sme okolo Detvianskeho amfiteátra, kde sa konajú ľudové festivaly a ktorý bol v tomto nečase zatvorený. Od amfiteátra sme začali stúpať k Skliarovu a odtiaľ sme si ešte vystúpali k Bystrým Vrátkam (cca 640 m.n.m). Popri modernom kostole a kapucínoch sme zišli do obce Hriňová, kde sme opäť vynechali centrum a bez veľkého otáľania sme sa dali hore na Brezno. V tejto časti Hriňovej je pri sídlisku aj penzión, 1 noc stojí cca 600 sk pre 2 osoby.
Z obce sa začalo stúpanie do Lomu nad Rimavicou, údajne najvyššie položenej obce v SR. Prešli sme okolo vodnej nádrže Hriňová, kde je prísny zákaz vstupu, táborenia alebo rekreácie, keďže je pod najvyšším stupňom ochrany ako zdroj pitnej vody. Nádrž napája rieka Slatina a iné potoky. Je to veľká nádrž, na pokojnej hladine sa odrážajú okolité lesy a skalné bralá. Od nádrže to už nie je prechádzka „ružovým sadom“, ale poriadna zaberačka do asi 16 kilometrového kopca. Stúpanie nie je extrémne prudké, zato permanentné a dobre, že sme touto cestou išli až po 18. hodine, kedy sa už premávka na nej podstatne znížila. Okolo nás sa rozkladali zmiešané lesy, z druhej strany boli prudké zrázy, miestami popŕchalo a cez cestu a ponad stromy sa prevaľovala hustá hmla. Vystúpali sme do osady Vrchslatina, akoby začarovanej v opare, ktorý sa nad ňou a priľahlými políčkami zdvíhal. Mraky boli ožiarené zapadajúcim slnkom, proste nádhera, akú môže len príroda vyčariť.
Z Vrchslatiny je to už len pár kilometrov do Lomu nad Rimavicou s nadmorskou výškou 1.015 m.n.m., kde sme sa náhodne dostali k ubytovaniu v drevenici za 60 sk/ osoba/ noc, keďže sme nepotrebovali povlečené prádlo a vystačili sme si so spacákmi. Drevenica má už natiahnutú aj elektrinu, tečúcu studenú vodu a latrína je na dvore. A ráno si môžete kúpiť od starej panej aj čerstvé kravské mlieko.
8. Sihla – Čertovica
Ráno sme sa zobudili do jasného rána, slnko nám rýchlo dosušilo veci, ktoré sa za noc nestihli usušiť v chalupe. Nakúpili sme v blízkych potravinách a rožky sme zapíjali čerstvo podojeným a prevareným mliekom. Počas balenia nás prišiel navštíviť aj starý pán, ktorý budem mať o dva roky 80-tku a ktorý celý život prežil v Lome n/Rimavicou. Teda až na obdobie, keď bol zatvorený v koncentračnom tábore za napomáhanie partizánom. Pani bola napriek pokročilému veku veľmi čiperná, na cestu nám pribalila od smädu vrecko jabĺk. Veľmi milí a pohostinní ľudia.
Po zbalení sme zišli pár kilometrov na križovatku vedúcu do Sihly, kde je možnosť ubytovať sa na súkromí tiež za cca 250 sk na osobu a bližšie info k ubytovaniu vám poskytnú v Bistre IM, ktoré je hneď na námestí a neprehliadnete ho aj vďaka rôznym z dreva vyrezávaným postavičkám z rozprávok.
Zo Sihly je to už len kúsok ku Kamenistej doline, cesta so zákazom vjazdu pre autá prechádza popri meandroch Kamenistého potoka a lúčkach, cez ktoré potom preteká. Na lúkach sa pasú kravy, vyššie nad Sihlou aj ovce. 27 kilometrov dlhý zjazd Kamenistou dolinou bol azda najpomalší zjazd , aký som zažila. Rýchlo sa ísť jednoducho nedalo, museli sme sa zastavovať pri prekrásnych pohľadoch na potok, lúky, sem tam sme našli aj maliny.
Zo Sihle sa dá ísť aj na Drábsko a odtiaľ k Dobročskému pralesu, ktorý je však pre verejnosť uzatvorený, je to les bez ľudských zásahov.
Po ceste sme videli aj množstvo drevených útulní v rôznom stave rozkladu, v ktorých sa dá v prípade potreby prespať. Pri Hrončeku sa Kamenistý potok vlieva do nádrže, na brehu ktorej je malá chatka a vyzerá to tam ako v rozprávke. Kamenistá dolina potom pokračuje ďalej popod Poľanu, kúsok za Hrončekom a Endoreskou je odbočka na Tri Vody a Chatu na hrbe, terén je vhodnejší pre horské bicykle. Ešte pred Krámniskami sa asfaltová cesta zmenila na blatovú, pravdepodobne asfalt zmylo pri prudkých dažďoch a peňazí na opravu cesty nieto. Tento povrch je asi na 7 kilometroch a až pri zastávke Sv. Ján čiernohronskej železničky sa zmenil opäť na asfaltový. Tu sa Kamenistá dolina končí a z nej sme pokračovali ďalej cez neveľmi zaujímavé mestá Hronec a Valaská, značne zdevastované okolitými priemyselnými závodmi. Je až neuveriteľné, aké opachy sa postavili medzi Poľanou a Nízkymi Tatrami.
V Chvatimechu sme na konečnej zastávke úzkorozchodnej železnice zastihli motorový rušeň aj s vagónmi, čakajúci na odchod smer Čierny Balog. Je to turistická atrakcia, vlaky odchádzajú počas dňa asi každú druhú hodinu a vstupné pre dospelú osobu je 200 sk. Pri zastávke predávajú dobrú zmrzlinu a v odstavenom vagóne je aj turistická info kancelária. Blízko je tiež pizzeria, kde sa dá vcelku dobre najesť a dalo sa tam platiť platobnou kartou.
Z Chvatimechu sme boli po cca kilometri v Podbrezovej, kde sme prechádzali okolo Železiarní Podbrezová a popri priemyselnej zóne sme začali pozvoľna stúpať cez Piesok smerom na Bystrú, kde je možnosť navštíviť Bystriansku jaskyňu (v sezóne sú vstupy každú hodinu od 9:00 do 15:00) a tiež sa tu dá ubytovať v rôznych privatoch popri ceste (cca 250 sk/ osoba/ noc). My sme šliapali ďalej na Mýto pod Ďumbierom (630 m.n.m), pred ním je odbočka na Tále, kde bol predtým kemp, ale ten je už zrušený a na jeho mieste je dnes už golfové ihrisko. V Mýte boli všetky privaty, kde sme sa pýtali, obsadené, Penzión Encián stál 400 sk na noc a osobu, podobne ubytovňa Mýtnik na konci Mýta sa nám zdala pridrahá (300 sk/ noc/ osoba), tak sme pokračovali ďalej do Sedla Čertovica (1232 m.n.m.), keďže ešte bolo relatívne málo hodín (niečo okolo piatej popoludní). Najskôr sa stúpalo pozvoľna, za osadou Jarabá (823 m.n.m.) sa stúpanie zhoršovalo a trvalo to až do sedla. Už zdola z Mýta bolo vidieť polomy, ktoré spôsobila minuloročná víchrica a aj okolo nás fučali do kopca drevom naložené nákladné autá. Premávka na ceste bola znesiteľná, našťastie okolo neprechádzalo priveľa áut. Miestami sa nám pri stúpaní otvárali pekné výhľady na hrebeň a okolité kopce, z ktorých sa pomaly zdvíhal opar. Nad Čertovicou sa opäť zatiahlo a v tejto výške už bolo aj pomerne chladno. Asi 100 metrov pod motorestom hore v sedle je Chata pod sedlom, kde sa dá ubytovať za 250 sk/noc/ osoba. Táto cena je vtedy, ak máte so sebou spacáky. Ak potrebujete posteľné prádlo, je to o 50 sk na osobu viac. Sú tu spoločné sprchy na chodbe, ale veľmi pekne zrenovované, raňajky stoja 60 sk, celkovo je to príjemná chata.
9. Liptovský Hrádok – Liptovský hrad
Ráno bolo zamračené, ale na horách sa počasie rýchlo mení, čo dokazovalo postupne vykúkajúce slnko, až sa nám konečne aj v sedle ukázal modrák. Zjazd po ceste okolo Vyšnej a Nižnej Boce bol rýchly. Cestou nadol sme videli ďalšie polomy a lesných robotníkov zvážajúcich a píliacich drevo. Nízke Tatry našťastie obišli lepšie ako Vysoké. Stále v nich zostalo dosť zelene a stromov.
Za Malužinou sme odbočili na vedľajšiu cestu, ktorá nás zaviedla k Mašianskemu balvanu, prírodnej pamiatke vzniknutej eróznou činnosťou rieky Váh. Cestička cez lúku vás privedie k Váhu a cez rieku je vidno veľký balvan. Priamo k nemu sa dá ísť asi len prebrodením rieky. Pri tejto odbočke je aj pekná zvonica s drevenou strieškou.
Ďalej sme pokračovali rušnou cestou k Liptovskému Hrádku, kde sa nachádzajú ruiny pôvodného hradu, okolo ktorého sú zachované zvyšky kaštieľa, v ktorom sa nachádza hotel a pomerne drahá reštaurácia. Areál je oplotený, takže na ruiny sa môžete pozerať akurát z diaľky alebo s neďalekého parčíka s jazierkom a kačkami. Samotné mesto za veľa nestojí, v čase našej návštevy bolo na viacerých miestach rozkopané a opravovali sa v ňom cesty.
Z Liptovského Hrádku cez Podtureň to bol už len kúsok k Mikulášu po veľmi rušnej ceste, ale s výhľadom na Západné Tatry a Roháče. Mikuláš sme prefrčali čo najrýchlejšie, ani v centre sme nezastavovali. Cez mesto síce vedie cyklocesta, ale hneď pri hlavnej ceste, takže sa človek nadýcha takého smradu, že sa mu už v meste nikde nechce zastavovať.
Z Liptovského Mikuláša sme išli po bočnej ceste okolo vodnej nádrži Liptovská Mara smer Liptovský Trnovec. Po ceste natrafíte na Tatralandiu, kde je aquapark a western mestečko Šikluv mlýn, kde sa platí vstupné 150 sk vstupné pre dospelú osobu. Aquapark stojí podstatne viacej, každopádne sú to atrakcie tak na celý deň.
V Trnovci sme sa najedli vo veľmi peknom, až luxusnom penzióne, kde majú zatiaľ normálne ceny jedál a veľmi príjemnú obsluhu. Hneď vedľa je kemp, na dospelú osobu sa platí 110 sk, za stan 55 sk a miestny poplatok 20 sk. Vedľa kempu je vstup na „pláž“. Cesta pokračuje ďalej popri Mare, je tam minimálna premávka, po ceste sme natrafili ešte na Vilu Betula, kde sa dá tiež postaviť stan. Je tam aj odbočka na veľmi peknú Prosiecku dolinu.
Ešte pár kilometrov a prešli sme k odbočke na Bukovinu, na konci ktorej bol zachovaný typický sedliacky dom s dvorom. Pokračovali sme po asfaltovej ceste (zelená cyklomagistrála) hore smerom k Liptovskému hradu. Bicykle sme nechali pri odbočke na hrad pri nejakých SPP technických zariadeniach, museli sme prebrodiť potok aj s bikami. Na Liptovský hrad sa ide po červenej turistickej značke cez mokrade a do kopca, na bicykloch by sme sa tam nevydriapali. Liptovský hrad je najvyššie položeným hradom Slovenska (993 m.n.m.), postaveným asi v 13. storočí a zničeným v 15. stor. V súčasnosti je z neho už len zopár múrov. Cesta nahor trvá asi hodinu, na hradnú skalu sa treba vyšplhať po drevenom rebríku. Je z neho výhľad na Liptovskú Maru a Chočské vrchy. Z hradu to bolo už len dolu kopcom, takže za cca 40 minút sme boli pri bikoch, pod smrekmi pri potoku sme si postavili stan a mohli sme sa aj friško v studenej vode poumývať. Po ceste sa dá inak odbočiť (pri Mare) na termálne kúpele Bešeňová.
10. Malatina – Oravský hrad
Po raňajkách sme sa pustili do čistenia bicyklov pri potoku a ďalej sme sa vydali po asfaltovej ceste vedúcej až do Malatinej, dedine obkolesenej úzkymi políčkami so snopmi sena. To sme sa už prehupli bližšie k Orave. V Malatinej sme ešte pred blížiacim sa víkendom stihli obchod s potravinami, kde sme doplnili zásoby jedla. Chystala sa tu aj nejaká svadba, jedno auto nás skoro zmietlo z cesty, aj keď je v obci povolená max. 40 km rýchlosť. Asi ženích, čo sa nevie dočkať.
Z „centra“ Malatinej sme vyšliapali na vrch kopca a rýchlym zjazdom sme prišli na križovatku v Osádke, kde sme odbočili doprava a prudkým kopcom hore (cca 14% stúpanie) sme biky vytlačili na vrchol. Odtiaľ sme mali krásny výhľad na políčka v okolí Pokrývača a Pucova. Po asfaltke sa pokračuje do Medzibrodia, tam sme odbočili ku krčme a na konci dediny sme prešli cez vysutú lávku ponad rieku Orava k poliam, popri ktorých to bol už len kúsok na hlavnú cestu vedúcu do Oravského Podzámku. Touto cestou prúdi relatívne veľa áut, keďže vedie aj k hranici s Poľskom.
Oravský hrad bol našim najsevernejšie položeným cieľom. Popod hrad preteká Orava a treba sa pripraviť na nápory ľudí, hlavne keď na hrad pôjdete cez víkend. My sme tam boli v sobotu, takže sme videli aj zopár svadieb, ktoré sa na hrad prišli fotiť. Oravský hrad nebol za celý čas svojej existencie dobytý (mal veľmi dômyselné obranné opatrenia), vďaka čomu sa zachoval v dobrom stave. Taktiež sa vždy veľmi rýchlo opravoval aj po požiaroch, takže nikdy nedošlo k nejakým fatálnym škodám. Vstupné na hrad je 100 Sk a za fotenie sa platí ďalších 50 Sk, vstup je možný len so sprievodcom, ktorý o hrade porozpráva množstvo zaujímavostí vrátane niekoľkých legiend. Tiež sú tam umiestnené zbierky jedného z najstarších múzeí – Oravského národopisného. V zbierke je aj vypchatý sup, ktorý na území Oravy žil pred cca 200 rokmi. Hrad je veľmi rozsiahly a šplhá sa do výšky, v najvyššej časti – citadele – sídlili vždy len vojaci, tam sa panstvo nikdy nezdržiavalo. Jedna z legiend hovorí aj o obraze, kde je vyobrazený jeden z majiteľov hradu, údajne veľmi krutý, ktorému maliar namaľoval dračie pazúry namiesto prstov na ruke. Legenda tiež hovorí o tom, že to bol posledný obraz, ktorý tento maliar namaľoval. Prehliadka hradu je spojená s množstvom sprievodných akcií ako vystúpenia šermiarov na rôznych nádvoriach, hra dobových piesní na harfe alebo husliach.
Pod hradom sme sa najedli v jednom hostinci, ktorý ale neodporúčame navštíviť, bola tam mizerná obsluha, porcie jedla malé a predražené. Zlý výber. Hneď povyše je niekoľko ďalších, dúfajme že kvalitnejších reštaurácií.
Z Oravského Podzámku sme sa vracali tou istou cestou do Medzibrodia, okolo ktorého sme tentoraz len prefrčali a prešli do Dolného Kubína, kde sme nezastavovali a pozvoľným stúpaním sme prešli do Vyšného Kubína, kde hneď pri ceste stojí krásna zemianska kúria s drevenými kupolovitými vežičkami, podbráním a je celá obkolesená nízkym plôtikom. Žiaľ, nebolo tam žiadnej tabule, ktorá by označovala, čo za pamiatka to je a ani vstup tam nebol povolený.
Z Vyšného Kubína sa začalo niekoľkokilometrové stúpanie, po výstupe do sedla sme mali veľmi dobrý výhľad na okolité kopce, mestá a dediny. Odmenou za šliapanie nahor bol rýchly zjazd do obce Likava, kde je odbočka na rovnomenný hrad, ktorý je momentálne v rekonštrukcii. Vstup je možný len od 9:00 do 17:30, potom sa vstupná brána zatvára. Tiež je otvorený len v letných mesiacoch. Je v správe Liptovského múzea v Ružomberku a keďže je rekonštrukcia veľmi pomalá, je otázne, kedy budú sprístupnené momentálne neprístupné priestory horného hradu. Každopádne je fajn, že sa s hradom niečo robí.
Keďže sme prišli relatívne neskoro, na hrad sme už nešli, ale pomaly sme sa rozložili pri amfiteátri pod hradom a dúfali sme, že nebude v noci pršať, keďže pekný deň postupne prekryli mraky.
11. Likava – Vlkolínec
Ráno nás zobudilo zvonenie kravských zvoncov. Chvíľu po zbalení stanu sa na lúku pri amfíku prihnalo stádo kráv, jedna odvážlivkyňa nám začala aj biky ochutnávať, keďže stál v ceste k šťavnatému sústu. Ráno bolo opäť zamračené, takže sa dali očakávať časté prehánky. Jedna nás zastihla v Ružomberku pod strechou Jednoty a druhá pri šliapaní do kopca smerom na Vlkolínec.
Ráno sme ešte vybehli k hradu Likava, keďže večer bol už zatvorený. Takmer až k hradu vedie asfaltová cesta, ktorá cca 500 m pod hradom prechádza na kamenistú. Vstupné na hrad je 20 sk, ale do hradných budov, ktoré sú v rekonštrukcii, vás sprievodca nepustí. Zato vám čosi porozpráva o histórii a legendách hradu. Samotná prehliadka vás teda dlho nezdrží, môžete sa akurát poobzerať po dolnom nádvorí a to je tak zhruba všetko.
Z hradu sme zišli do obce Likava a z nej priamo do Ružomberka, ktorého pešia zóna nás príjemne prekvapila. Z Ružomberka vedie cyklocesta až do Vlkolínca, cestou do tejto UNESCOM chránenej dediny sme na ňu nenatrafili, takže sme išli cez Biely Potok po hlavnej smer Banská Bystrica, z ktorej vedie odbočka na Vlkolínec. Z odbočky je to ešte cca 4 km postupne do čoraz prudšieho kopca až hore do dediny. Na odbočke je príjemný penzión, kde chutne varia a ponúkajú ubytovanie za 300 sk na osobu a noc. Vlkolínec je jedna z mála dedín, kde sú drevenice kultúrnymi pamiatkami, v ktorých sa „normálne“ žije. I keď pre obyvateľov tejto dediny to nie je dva razy ľahké žitie, jednak im tam prúdi veľké množstvo turistov a jednak musia mať všetky stavebné úpravy schvaľované cez pamiatkárov. V jednej drevenici je obchod, kde predávajú kapustový slaný koláč, tzv. „meteník“. Hneď sme si aj niekoľko kúskov kúpili a musím potvrdiť, že je to veľmi chutná tunajšia špecialitka. Pán má v obchode vyvesený aj recept, aby sa nemusel opakovať.
V čase našej návštevy sa vo Vlkolínci konalo ukončenie letnej sezóny organizované miestnym občianskych združením. V amfiteátri vystupovali rôzne folklórne súbory a muzika. Adekvátne tomu tam bolo aj množstvo ľudí, áut, stánkov s občerstvením. Z Vlkolínca sme už po cykloceste prešli späť do Ružomberka, kde sme sa najedli a odtiaľ sa vydali žiaľ už po veľmi rušnej ceste cez Kraľovany, popri odbočke do Šútova (tam sa dá urobiť si cca hodinový výlet na Šútovský vodopád) smerom na Martin. Údajne existuje aj nejaká bočná cesta, my sme našli len pár kilometrové odbočky z hlavnej, ktoré sa však vždy vrátili späť na hlavnú. Na cyklocestu sme natrafili až v Sučanoch, po cca 8 kilometroch sme došli do Martina. Popri celej hlavnej ceste smerom na Martin predávali čučoriedky a brusnice, ani my sme neodolali a pár deka sme si kúpili. V Martine sme mali zabezpečené bývanie u rodiny, takže sme sa mohli solídne okúpať a oprať si veci.
12. Sklabiňský hrad – hrad Blatnica
Dnešné dopoludnie sme strávili behaním po rodine žijúcej v Martine. Až neskôr poobede sme sa vymotali z Martina smerom na Tomčany, cez Dražkovce do Sklabine, kde je ruina sklabiňského hradu. O hrad sa stará občianske združenie DONJON, ktoré hrad postupne renovuje, resp. tie budovy, ktoré boli v roku 1944 vypálené. Ostatné rutiny už je možné len zakonzervovať. Vstupné na hrad je 30 sk na osobu a dá sa tu na lúke pri hrade stanovať (platí sa 30 sk na stan). Hrad je pomerne rozsiahly, stojí na kopci a nie je z cesty veľmi viditeľný, ale je tam výrazná značka. Prístup na hrad je ja na bicykloch veľmi dobrý, asfaltová cesta vedie takmer až k hradu, od odbočky z cesty je to už len asi 500 m po štrkovej ceste.
Zo Sklabine sme sa vrátili na križovatku a vydali sa smerom na Turčianske Jaseno. V jednotlivých dedinkách môžete natrafiť na cyklomapy regiónu Turiec, cez ktorý vedie mnoho zaujímavých trás vhodných pre bicykel. Takmer každá dolina Veľkej Fatry je zjazdná a určite sa oplatí do nich zájsť, ak máte čas. Celkovo je okolie Truca prekrásne, samá zeleň, pekné dediny, v ktorých sem tam nájdete originálne prvky na domcoch, naokolo z jednej strany Veľká a z druhej Malá Fatra, ihličnaté stromy a k tomu patričná vôňa borovíc, proste balzam na dušu. Treba ale počítať s kopcovitým terénom, zjazdy sú veľmi rýchle, o to dlhšie je šliapanie nahor, miestami aj viac ako 12%.
Postupne sme prechádzali cez Belú-Dulice, Necpaly (tu bol poriadny kopčisko), Folkušovú (taká pidi dedina, nemala ani vlastnú krčmu) do Blatnice. V Blatnici nájdete veľa pekných zachovaných dreveníc, ktoré majú špáry vymaľované na bielo, murované domy majú zase veľmi pekné brány a nájdete tu postavené špajzky pri ceste.
Z Blatnice sme sa vydali smerom do Gaderskej doliny, cez ktorú preteká potok a nad ňou sa týčia strmé kopce. Z nej je pri horárni odbočka na hrad Blatnica (je tam aj turistická značka, ale cez les, nevhodná pre bicykle). Za horárňou sme prešli pomedzi lúky po poľnej ceste až k drevenej chate, kde sme nechali biky a pešo vyšli cez les hore k ruinám. Hrad Blatnica spustol už dávnejšie, nebol postavený na strategicky významnom mieste, takže panstvo oň nemalo veľký záujem. Z jednej strany je chránený strmým bralom a z druhej ostali zvyšky ochranných veží. Ruiny sú ťažšie prístupné, hradný palác bol pomerne úzky. V minulosti dali postaviť aj predhradie, aj z neho sa žiaľ dochovalo už len zopár stien.
Pomaly zapadalo slnko, tak sem rýchlo zbehli dole k bikom a cez tmavnúcu a studenú dolinu späť do Blatnice, kde nás čakal prudší kopec nahor k autocampingu Blatnica. Sú tam aj chatky na ubytovanie, ale keďže bola jasná noc s hviezdami, ostali sme pri stane. Za stan sa platí 70 sk a 35 sk na osobu. Majú tu aj bufet, sociálky sú poslabšie (netiekla im poriadne teplá voda), ale dá sa to prežiť. V čase našej návštevy bol v kempe postavený len 1 stan a pár ľudí bývalo v chatkách.
13. Turčianske Teplice – Bojnice
Ráno náš stan obklopovalo mlieko, hmla stúpala z dolín do vrchov a úplne zakryla slnko. Z kempu sme sa vybrali dosť neskoro, čakali sme na slnko, kedy osuší od rosy a hmly zvlhnutý stan.
Z kempu sme rýchlo zišli do Mošoviec, kde je ďalší kemp a termálne kúpalisko. Odtiaľ je to už len skok do kúpeľného mesta Turčianske Teplice, kde majú výbornú jadranskú zmrzlinu a pekný park, kde je zákaz vjazdu na bicykli. Chvíľu sme si posedeli na pešej zóne na lavičkách, doplnili poživeň a pokračovali popri železničnej stanici a vedľajšou cestou popri poliach do Dubového a ďalej do Budiša, kde je možné nájsť ešte zopár dreveníc a kde vyviera minerálny prameň rovnakého mena. Až po Jasenovo sa ide po príjemnej, málo frekventovanej ceste, pred Jasenovom sa však napájame na rušnejšiu cestu, po ktorej jazdí dosť nákladných áut. Z Jasenova, kde sme sa potúžili kofolou a pozorovali šarvancov na prázdninách, ako si ničia pri zjazde z kopca kolobežku, sa šliape do Vyšehradského sedla, odkiaľ je super zjazd až do Nitrianskeho Pravna. Odtiaľ sme pokračovali ďalej po hlavnej ceste do Nedožier a Brezian, v ktorých sme odbočili na vedľajšiu cestu vedúcu smerom na Lazany a miernym kopcom do Kanianky, 520 ročnej obce, z ktorej vedie zjazd priamo do Bojníc.
V Bojniciach sme sa vymotali ešte pred centrom na Bojnický zámok, jeden z najkrajších dochovaných zámkov na Slovensku. O terajšiu podobu sa postaral posledný majiteľ z rodu Pálfyovcov, ktorý dal pôvodný hrad prestavať na zámok. Zachovalo sa v ňom množstvo exponátov a pôvodná výzdoba. Veľký okruh prehliadky trvá 1 a štvrť hodiny a zavedú vás aj do jaskyne, nad ktorou hrad stojí. Tento okruh stojí 130 sk na dospelú osobu, 50 sk je príplatok za fotenie. Okolo zámku a priekopy sa dá prejsť po chodníku, v parku je aj 700 ročná lipa, o ktorej sa traduje, že pod ňou sedával a vladárčil kráľ Matej. Viacej informácií o zámku a jeho atrakciách nájdete na http://www.bojnicecastle.sk. Hneď pri hrade je aj bojnická ZOO a kúpalisko Čajka.
Po prehliadke zámku sme vyšliapali cca 4 km prudkým kopcom do autocampingu Bojnice, do ktorého trafíte, ak sa vydáte od zámku stále do kopca smerom na Nitrianske Rudno. Za kemp sme zaplatili spolu za stan a 2 osoby 250 sk, kemp je síce hneď pri ceste, ale má slušné toalety a hlavne teplú vodu v sprche.
14. Topoľčiansky hrad
Z kempu Bojnice sme zišli dole k zámku, kde je odbočka na Nováky. Mali sme ale radšej pokračovať z kempu na opačnú stranu na Nitrianske Rudno, kde by sme zišli do Nitrianskych Sučian a tak sa aspoň trochu vyhli veľmi rušnej ceste z Novák do Bánoviec nad Bebravou. Takto sme museli prechádzať cez nechutné Nováky, okolo nás fičali samé autá a kamióny. V Novákoch nie je poriadne označená odbočka na Dolné Vestenice, takže sme sa museli vracať a z hlavnej cesty sme odbočili k železničnej stanici a potom sme prešli cez most nad riekou Nitra a to už sme boli na správnej ceste. Premávka sa tu trošku skľudnila, ale aj tak nám to pripadalo ako hlavný kamiónový ťah. Faktom je, že nablízku sú viaceré okresné mestá ako Bánovce, Prievidza, Partizánske a diaľnice žiadne. Z Dolných Vesteníc sme prešli cez Hradište pred Bánovce, tesne pred nimi je odbočka na Veľké Chlievany. Chvalabohu to už boli všetko bočné cesty. Terén je kopčekovitý, kopce zatiaľ nie sú priprudké. Z Chlievan sme postupne prechádzali cez dedinky smer Malé Hoste, odtiaľ je prudší kopce ku Kulháňu, kde je bufet a odbočka na farmu, kde sa dajú loviť ryby. Odtiaľ sme sfičali dole smerom na Duchonku. Tu sme odbočili ku Kolibe, kde sme si dali bryndziaky, ale neboli vôbec dobré, múkové cesto namiesto zemiakového a hudba otrasná. Každú pesničku usekli v polovici, asi aby nemuseli platiť tantiémy.
Zišli sme aj dole k priehrade, ale voda je tam špinavá, ani nohy sme si v nej nezmočili. Vyšli sme opäť na hlavnú cestu, ale ku kempu Duchonka sme už nezachádzali, odbočili sme na Podhradie, ku ktorému sa stúpa cca 5 km prudko do kopca. Odmenou za šliapanie je pekná zrúcanina Topoľčianskeho hradu, ktorý sa vypína nad Podhradím. Takmer až k hradu vedie asfaltová cesta, ktorá sa pod hradom mení na štrkovú. Bicykle sme zamkli pod hradom a vydali sa pešo hore k hradu. Už zďaleka vidno zrekonštruovanú hradnú vežu, tá však bola zamknutá. Z hradu, ktorý vznikol asi v 13. stor. a spustol v 18., sa dochovala v dobrom stave vstupná brána, pri ktorej rastú dve rozložité lipy, už zmienená veža a vonkajšie a vnútorné hradby, ktoré ochraňovali rozsiahly hradný palác. Z hradu je pekný výhľad na okolité oblé zalesnené kopce a polia.
Z Podhradia sme veľmi rýchlo zišli do Závadky, z nej raz hore a raz dole ako na húsenkovej dráhe cez Jacov do Bojnej, pri ktorej sme sa už začali obzerať aj po mieste na spanie. Pri ceste sme zabočili do poľa a našli fajn miesto na postavenie stanu v starom čerešňovom sade, ktorý sa s prichádzajúcim súmrakom stával tak trochu strašidelným útočiskom rôzneho hmyzu.
15. Hlohovec – Sereď – Bratislava
Dnešný posledný deň našej cesty je „presuvný“, pozmenili sme pôvodné plány a cez Hlohovec a Sereď sme sa vydali späť do Bratislavy. Z Bojnej, cez Nitriansku Blatnicu, Radošinú až Hlohovec vedie menej rušná cesta, hlavne v čase štátneho sviatku 1.9. Húsenková dráha pokračovala ďalej, s tým rozdielom, že cesty hore začínajú byť nejaké zdĺhavé. V Hlohovci sme sa vydali smerom na Bojničky, takže sme sa nevyhli niekoľko kilometrovému stúpaniu do kopca, kde je pekná vyhliadka s dobrým výhľadom na starý kaštieľ, Jaslovské Bohunice a paneláky Hlohovca.
Po zjazde do Bojničiek opäť húsenkovým štýlom prechádzame do Dvorníkov a odtiaľ do Serede, kde sme horko ťažko našli reštauráciu a to s otrasnou obsluhou a nie najlepším kuchárom.
Zo Sládkovičova sme už išli tou istou štrekou až do Bratislavy, s jednou zastávkou v Tomášove v krčme. Celkove sme tento deň urobili na jeden záťah 125 km a keďže slniečko riadne pripekalo, získali sme aj typické cyklo opálenie.
Záver
Čo povedať na záver cesty? Musíme konštatovať, že na Slovensku je čo obzerať, máme tu veľa pekných miest a cyklotrás, ku ktorým by sme sa radi vrátili a lepšie ich preskúmali (napr. Poľana, Turiec, Ponitrie). Až na nevyspytateľné a toto leto nestabilné počasie a tiež na niektoré preplnené cestné úseky sa dovolenka vydarila a dúfame, že sa na podobnú cestu, viacej smerom na východ, ešte vydáme.
Zoznam ubytovania
Adresy a kontakty na ubytovanie, ktoré sme využili. Nezabudnite sa vybaviť hotovosťou, vo väčšine dedín a malých obcí sa dá platiť len v hotovosti.
Hotel „B“éčkoBečko Ľubomír
Bienska Dolina 406, 962 37 Kováčová ubytovanie v drevenici Lom nad Rimavicou
p. Mazúrová, Bytovka č. 5, 0904 994 827 Chata pod Sedlom Čertovica
262 032 34 Malužiná Autokemping Blatnica
043/ 4944 207 Camping Bojnice
sezónne ubytovanie od 15.5. do 15.9.
Tel/fax: 046/ 541 38 45
Mobil: 0903 559 427
http://www.campingbojnice.sk