![::[straky.sk]](https://straky.sk/wp-content/uploads/icons/logo/straka-stojaca-cube-bw-shadow-200.png){kind=icon}
Po naladení sa na cyklodovolenky sme sa tentokrát rozhodli vyraziť sami na ostrov. Je nám hned od začiatku jasné že ho neobídeme celý. Je to totiž Sardinia. Podobná Korzike ale všetko je tam väčšie a vzdialenejšie. Ktorú časť teda vynechať? …
21.8. Bratislava – Civitavecchia (Taliansko)
Cieľom naše cyklodovolenky sa pre rok 2004 stala Sardínia, jeden z najväčších ostrovov Stredomoria. Cestu na ostrov sme z časti absolvovali letecky, leteli sme do Ríma na letisko Fiumicino a na bicykloch sme sa previezli do cca 70 km vzdialeného prístavu Civitavecchia, odkiaľ nám odchádzal trajekt na Sardíniu (lístky na trajekt sme si zakúpili už na Slovensku).
Po prílete na letisko v Ríme sme sa nevyhli problému s bicyklom pri nešetrnom zaobchádzaní. Z batožinového priestoru naše bicykle vyhodili na vozík a potom na ne začali bez okolkov vyhadzovať batožinu, kufre a pod. Odniesol si to Petrov bicykel, pokrivili mu ozubené koliesko pri kľuke, takže nemohol po zvyšok cesty prehadzovať na najťažší prevod. Túto vadu sme si všimli až pár kilometrov za letiskom a už sa nám s tým nechcelo zaoberať. Potrebovali sme sa dostať do prístavu a teda nás čakalo 70 km striedavo proti vetru alebo pri silnom bočnom vetre. Prvých 40 km sme prechádzali po bočných cestách, potom nás trasa vyhodila na hlavný ťah, keďže sme sa ocitli blízko morského pobrežia a nebola tam iná cesta okrem diaľnice. Držali sme sa smeru Focene, pred Palidoro sa konečne objavilo aj značenie na Civitavecchiu. Do prístavu sme dorazili už potme a do odchodu trajektu nám ostávali cca 4 hodiny. V meste na promenáde, kde sme sa zložili, sa prechádzalo množstvo ľudí, aj s malými deťmi, mesto ožívalo až okolo desiatej večer. Teenagers sa presúšali pred nami a na skútroch, hlavná cesta bola upchatá autami ako u nás v rannej alebo popoludňajšej špičke.
Po 4 hodinách sme sa začali presúvať smerom k trajektu, ale k nášmu nemilému prekvapeniu sme zistili, že trajekt má meškanie, údajne kvôli nepokojnému moru. Nakoniec sme sa nalodili okolo 2 hodiny rannej. My sme nemali lístky do kajút (tie sú pomerne drahé, o cca 100,- € drahšie), tak sme sa rozložili v spacákoch na palube v reštaurácii a do príchodu na ostrov sme si slušne pospali.
22.8. Golfo Aranci – Palau
Do Golfo Aranci na Sardínii sme prišli o 10:30 namiesto pôvodnej siedmej hodine. Golfo je malé mestečko, do ktorého sa valia auta na nalodenie a potom sa z neho valia auta pri vylodení. Ani my sme sa tam dlho nezdržiavali, iba čo sme spakovali veci na bicykel a kúpili si naše prvé jedlo po dlhšej dobe. Jedlo je tu 2 až 3 násobne drahšie oproti cenám na Slovensku, čo je spôsobené aj tým, že sa na ostrom musí veľa vecí dovážať.
Z Golfo Aranci sme pokračovali ďalej po ceste vedúcej popri pobreží, niekedy nás odklonila viac do vnútrozemia. Napriek relatívnemu koncu sezóny do týchto miest prúdilo veľa áut, keďže je tu vlastne len jedna hlavná cesta na Costa Smeralda. Cesty úzke, bez širokej krajnice, sem tam sklo. Cestou na Porto Cervo sme míňali odbočku na Porto Rotondo, guľatý prístav, miesto „smotánky“, kde má vilu premiér Berlusconi. Tam sme ale napokon nezachádzali, ešte pred našim príchodom tam boli nastražené nejaké časované bomby. Krajina je koncom leta na Sardínii vyprahnutá, suchá. Sem tam sme našli dozrievajúce figy a pri cestách kvitli rôznofarebné oleandre.
Väčšinu dňa sme šliapali popri pobreží okolo Costa Smeralda (údajne najkrajšie pláže na ostrove), pri Capriccioli sme odbočili na peknú, ale pomerne plnú pieskovú pláž Spaggia del Principe. Ide sa k nej po prašnej ceste asi 1 km a bicykle treba nechať niekde pred vchodom do pláže, z čoho sme boli neveľmi nadšení. Po menšom oddychu sme ďalej pokračovali smerom na Porto Cervo, kúsok od neho je Liscia di Vacca, ani k jednému z týchto miest sme ale neschádzali, pretože okrem pekných domov a prístavu plnom jácht tam nebolo nič extra.
Cieľom prvého dňa bolo dostať sa k mestu Palau, takže okolo Baia Sardínia, jednej z najkrajších, ale najľudnatejších pláží Sardínie, sme len prefrčali a po peknom zjazde s protivetrom sme prešli príjemnou pobrežnou cestou cez Cannigione a Laconia ku Capo d´Orso, nad ktorým sa vypína skala v tvare medveďa.
Cestou je možnosť urobiť si zachádzku do Arzacheny a okolia, kde sa nachádza až 5 predhistorických pamiatok na ostrove, napr. Malchittu, Nuraghe di Albucciu, Tomba dei giganti v Coddu Ecchju a iné, všade sa platí vstupné.
Zakempovali sme pri Palau v Camping Capo d´Orso, kemp má celkom dobré vybavenie, na WC nie je toaletný papier a sú tam „bulharské“ záchodky. Za teplú sprchu treba platiť, jeden žetón za 0,5€ a vydrží celé sprchovanie. Voda nie je pitná.
23.8. Palau – La Maddalena – Palau
Tento deň sme strávili na blízkom ostrove, resp. súostroví La Maddalena, ktoré je zároveň národným parkom. Veci sme si nechali v stane v kempe a naľahko sme prešli do prístavu v Palau (cca 6 km) odkiaľ odchádzajú trajekty do mesta La Maddalena. Plavba trajektom trvá asi 15 – 20 minút, trajekty odchádzajú každých cca 30 minút do neskorých popoludňajších hodín a lístky stoja 7,- €/ osoba/bicykel. Premáva tam viacero spoločností, takže o trajekt nebudete mať núdzu.
Po priplavení sme sa vydali smerom na severozápad ostrova po ceste a čím skôr preč od rušného prístavu plného áut. Po ceste sú miernejšie aj prudšie stúpania, s bicyklom naľahko sa išlo dobre, len slnko poriadne pripekalo. Obišli sme po ceste západný cíp ostrova, kde sú výhľady na okolité ostrovčeky a šíre more.
Zišli sme k Spaggia Bassa Trinita, kde sú na odľahlejších miestach skaly a dá sa tam dobre šnorchľovať. More tu však naplavuje rôzne odpadky, takže o krásnej pláži sa nedá hovoriť. Nudisti sa tu veľmi nemôžu realizovať, Sardínia je taliansky ostrov a s tým súvisiacim katolicizmom, takže premávanie sa na nudu je tu možné na minime miest (lepšie povedané skoro nemožné, ešte aj na hore bez sa tu krivo pozerajú).
Zo Spaggie Trinita sme sa postupne presunuli popri pobreží smerom na Spalmatore, kde sme popri ceste míňali rôzne menšie a väčšie pláže, všetky však plné ľudí. Ostrov sa dá pomerne ľahko obísť, nie sú tu extrémne stúpania a všade sú pekné výhľady. Pred mestom La Maddalena je ostrov na východe násypom spojený s Isola Caprera, kde prežil časť života Garibaldi so svojou rodinou. Podľa sprievodcu je tam zachovaný dom, kde žil. Kedysi tam mal aj zúrodnené časti pôdy, v súčasnosti sa zachovali už len stavby.
Cestou k mestu a prístavu sme mali dobrý výhľad na Isola Santo Stefano a americkú lietadlovú loď, USA má na tomto ostrove vojenskú základňu pre atómové ponorky.
Po príchode späť na pevninu sme vyšliapali späť na križovatku, kde cesta vpravo viedla späť ku kempu a naľavo ku Roccia d´Orso (Medvedia skala), ktorú vidno už od mora a je tunajším symbolom. Je to žulové zvetrané bralo, ku ktorému sa dá jednoducho vyšliapať po upravenej ceste, vstupné sa tu neplatí. Skala má zblízka rôzne zaujímavé tvary a výbežky a bol z nej pekný výhľad na súostrovie La Maddalena.
24.8. Palau – Capo Testa – Porto di Vignola
Ráno sme vyrážali z kempu trochu neskôr, nechcelo sa nám vstávať. Dali sme sa na smer Palau – Santa Teresa di Gallura. Cestou je pár odbočiek na pláže a prechádzali sme popri eukalyptových hájoch. Pred Santa Teresa sme odbočili na vedľajšiu cestu doprava smerom na Marazzino, aby sme sa vyhli premávke na hlavnej ceste. Vyšliapali sme prudko do kopca a rovnako prudko sme zišli dole do mesta. Bol práve čas siesty, supermarkety boli zatvorené, tak sme si kúpili aspoň dva kúsky pizze a zaliezli do chládku pod terasu. Aj tak sa nič iné nedalo robiť. Prešli sme sa na vyhliadku k veži (Torre) z čias španielskej nadvlády, ktorá bola v čase siesty samozrejme zatvorená (inak sa tam platí vstupné cca 1,50 €). Z vyhliadky vidieť útesy Bonifacia na Korzike, ktoré je vzdialené asi 9 námorných míľ a z prístavu tam premávajú trajekty. Hneď pri rozhľadni je Spaggia Rena Bianca, ktorá je veľmi blízko centra mesta, takže býva aj patrične plná.
Asi 4 km od Santa Teresa vás smerovníky navedú na Capo Testa, čo je veľmi zaujímavá zachádzka. Ešte pred príchodom na mys sme minuli dve pieskové pláže, pekné, plné slnečníkov, lehátok a ľudí. Vyšliapali sme si to až hore, odkiaľ sme videli mys aj s Korzikou na obzore. Na myse je postavený maják, verejnosti neprístupný a všade naokolo sú roztrúsené vodou a vetrom vytvarované žulové bralá a skaly. V dobrom počasí sa sem určite oplatí zájsť.
Pred samotným mysom je maličká lagúna, kde sú dve mini pláže, my sme sa zošplhali na skaly, kde bol horší prístup, bicykle sme nechali pred plotom. Okolo žulových brál sa dalo vidieť pomerne veľa podmorského života.
Cestou späť sme sa ešte zastavili v supermarkete Sisa, kde sme si nakúpili jedlo už aj na večeru. Tu som mala aj menší karambol, keď som prechádzala na biku popri aute, to zrazu v strede jazdy zastavilo a spolujazdec vyskočil z auta. Pri otváraní dverí si ma samozrejme nevšimol, takže ma dverami zrazil na chodník. Cretino. Našťastie sa mne ani biku nič vážne nestalo. Trochu som si po slovensky zanadávala, pričom on bol samé scuzzi. Ale chvalabohu som obišla len s pár modrinami.
Ďalej sme pokračovali na Porto di Vignola, kde mal byť aj kemp. To sa už cesta zo severu stáčala na západ, takže sa zmenil aj ráz pobrežia a my sme prechádzali okolo krásnych pláží s bielym pieskom, ku ktorým vedú odbočky z hlavnej cesty. K jednej sme zišli aj my, keď už slnko pomaly zapadalo, okúpali sme sa v priezračnej vode a počkali na západ slnka.
Potom sme rýchlo vyrazili smerom ku kempu, keďže sa rýchlo zotmelo. Peter dostal na dôvažok defekt, tak sme ho pri svetle čelovky opravovali a už za tmy sme dorazili ku kempu Camping Ecológico, kde sme na jednu noc zakempovali. Je to pokojný kemp s peknými zákutiami na postavenie stanu. Za teplú vodu netreba platiť extra. Pitná voda sa dá nabrať pri recepcii, i keď chuťovo za veľa nestojí. No a personál v recepcii v čase nášho príchodu vedel aj po anglicky.
25.8. Porto di Vignola – Isola Rossa – Valedoria
Ráno sme vyrážali pred desiatou, asi 2 hodiny nám trvá, pokiaľ vstaneme, umyjeme sa, pobalíme veci a stan, zaplatíme a vyrazíme. Už sme si hovorili, že musíme vstávať skôr, aby sme sa vyhli páliacemu slnku, ale nedá sa. Veď sme na dovolenke.
Časť cesty vnútrozemím sme mali pod mrakom. Na mape to vyzerá ako pobrežná cesta, ale k moru vedú iba asi 3 odbočky dlhé tak 4 – 5 km. My sme k moru odbočili pri križovatke Castelsardo a to na Isola Rossa, zhora je naň pekný pohľad. Čakal nás prudký a rýchly zjazd do mesta (taký istý, ale pomalý bude aj výšľap hore), kde sme vbehli do prvého obchodu a nakúpili jedlo na raňajko-obed. Prešli sme ku kartáginskej vyhliadkovej veži, kde sme sa usalašili na skalách pri mori. Boli tam zaujímavé morské roklinky, húfy malých rybiek a ježkovia. Asi kilometer na západ je aj centrálna piesková pláž, ako inak plná turistov.
V centre mesta je supermarket Sisa, kde sa dá dobre nakúpiť. Po ďalšom doplnení zásob nás čakal úmorný a dlhý výšľap hore za stále páliaceho slnka (cca 4 km).
Na križovatke ciest sme pokračovali ďalej smer Castelsardo, vietor opäť fúkal skôr do protismeru. Po nádhernom zjazde sme vošli cez nížinu do mesta Valedoria, ktoré bolo rušné a jediná hlavná cesta plná obchodov a áut. Aj tu je supermarket Sisa, ak by ste neschádzali dole do Isola Rosa. Inak od Porto Vignola až po Valedoriu (cca 40 km) nebol poriadny obchod s potravinami, takže je lepšie nakúpiť si predtým. Pri Valedorii sú dva kempy, jeden La Foce pri ústi rieky, my sme zašli do International Camping Valedoria, ku ktorému patrí pekná piesková pláž. Platiť sa dá kartou, kemp je slušne vybavený, sú tu tenisové kurty, v sprchách tečie horúca voda, majú tu dokonca koše na recykláciu odpadkov!!!
26.8. Valedoria – Castelsardo – Platamona
Ráno nás zobudili prudké nápory vetra a hukot mora. Samozrejme, vietor fúkal do protismeru. Peter očistil bikes a išli sme sa ešte okúpať do vĺn, ktoré boli dosť prudké. Ale nakoniec sme si len nohy omočili, a aj to mám po nich poriadne poklepali víriace kamienky, nehovoriac o tom, že nás 2 x upozornili, že by bol holý nerozum ísť teraz do mora.
Vetrisko sa o nás opieral poriadnou silou, riadidlami nám skrúcalo a keď fúkal bočný vietor, tak nás zase hnalo do stredu cesty. Tesne pred výjazdom z Valedoria (v tomto meste je mimochodom aj bicyklový obchod pri hlavnej ceste) Peter dostal defekt, mal prerezaný plášť. Tak sme lepili plášť aj dušu.
Castelsardo, naša dnešná zastávka, je z Valedorie vzdialené asi 12 km, cestou sa dá zastaviť pri Nuraghe Su Thesoru, ktorý leží hneď pri ceste v poli vysušených bodliakov. Nuraghe, ako som sa dočítala, sú stavby kužeľovitého tvaru podobné vežiam, majú rôzny stupeň zachovanosti (tento má vrch trochu narušený) a sú postavené z veľkých balvanov bez použitia malty. Ich použitie je otázne, niektoré zdroje hovoria o nich ako o kultových stavbách, svätyniach apod. Dalo sa vojsť aj dovnútra, stavba má dve vrstvy, z jednej vrstvy sa dalo vojsť do druhej, ale nemali sme so sebou baterku, tak sme videli len tmu. Podlaha bola z udupanej hliny.
O kúsok ďalej (cca 5 km) je na križovatke so Sedini a Sassari odbočka ku Roccia dell Elefante (Slonia skala), ktorá leží priamo pri ceste a má podobu slona s visiacim chobotom. Zastavuje pri nej veľa áut a popri ceste majú domáci stánky s miestnymi výrobkami. Skala je zblízka prevŕtaná rôznymi dierami, cez ktoré sa dá prechádzať z jednej strany na druhú.
Potom sme sa vrátili asi pol kilometra späť na križovatku a pustili sme sa dolu kopcom na Castelsardo, pekné mesto na kopci so starým opevnením. Konečne sme videli mesto s historickým centrom, nielen s hlavnou ulicou s množstvom obchodov. Vyšliapali sme hore k hradbám, zamkli o seba bicykle a prešli sme si kostoly, kaštieľ (do jeho ruín sa platí vstupné), staré uličky a nasávali atmosféru spolu so silným vetriskom, ktorý nás pomaly z hradieb odfúkol. Dole pri prístave sme si dali v reštaurácii pizzu a halušky, konečne varené jedlo po dlhšej dobe, dalo sa platiť kreditnou kartou (cca 14,- € aj s povinným tringeltom).
Z Castelsardo sme vychádzali po ceste okolo „marina“, v strede ktorého je torres z čias španielskej nadvlády. Tých je po Sardínii roztrúsených veľa. Cesta v tejto časti ostrova už je pokojnejšia v porovnaní s okolím Costa Smeralda. Z Castelsardo sme prechádzali popri pobreží až ku Platamona, cca 16 km. Míňali sme veľa odbočiek k plážam, ktoré boli vzdialené max. kilometer z hlavnej cesty, ale fúkal taký vietor, že sa aj tak nedalo kúpať. Mali sme zabezpečený prirodzený peeling tváre, vďaka bodajúcim zrnkám piesku a slnečné okuliare sme mali zaprášené tak, že sme videli akoby cez opar. Čistiť sa ich neoplatilo, lebo o pár metrov sa aj tak rozvíril piesok a boli by sme tam, kde predtým.
Asi 2 – 3 kilometre pred Platamona Lido sme v supermarkete Sisa dokúpili jedlo na raňajky a večeru a kúsok odtiaľ je posledný kemp pred Porto Torrés – Camping Villaggio Golfo dell Asinara, kde sme ostali na jednu noc (12,- €/ osoba vrátane stanu). Hneď pri kempe je piesková pláž, do rozbúrených vĺn sa vrhali mladí Taliani a nik ich odtiaľ nevyhadzoval, pláž bola zaliata morskou penou a na piesku ležali vyvrhnuté mušle a riasy. Dúfame, že sa vietor do nasledujúceho dňa upokojí.
Kemp vyzeral pri zbežnom pohľade solídne, aj toalety a sprchy. Je tu možnosť ubytovania v karavanoch a bungalovoch a tiež sa dá platiť kreditnou kartou.
27.8. Platamona – Porto Torrés – Torre del Porticciolo
km,
Vietor sa do rána skľudnil len čiastočne, tak sme podľa toho prispôsobili dnešnú etapu. Vydali sme sa smerom na Porto Torrés vzdialené asi 4 km za Platamona Lido. Pri vjazde do mesta sme našli cca 2 km dlhú cyklocestu okolo pieskovcových brál, ktorá nás doviedla do mesta. Porto Torrés bolo v dávnych časoch významným prístavom, nekôr jeho „kariéru“ a rozvoj ukončili piráti a malária v stredoveku. V meste toho veľa na pozeranie nie je, zopár pozostatkov z čias Rímskej ríše, Ponte Romanum a hlavná ulica plná obchodov. V dnešnej dobe je mesto pomerne rušným prístavom s veľkou industriálnou časťou, čo sme zistili pri výjazde z mesta, keď sme sa vydali smerom na Stintino. Okolo nás frčalo množstvo nákladných áut, ale aspoň sme mali natiahnutý nový asfaltový povrch na ceste.
Náš pôvodný plán bol zájsť až ku Capo dell Falcone okolo Stintino a jazera Stagno Casaracio, kde mala byť k videniu kolónia plameniakov. Napokon sme sa rozhodli tento cca 32 kilometrový úsek cesty vynechať, lebo fúkal protivietor. Takto sme obišli údajne veľmi peknú pláž Spiaggia della Pelosa.
Podľa všetkého sa koncom augusta na Sardínii mení počasie, takže s tým treba trochu počítať pri plánovaní cesty. Je síce príjemné šliapať na biku, keď je pod mrakom a s fúkajúcim vetrom, ktorý príjemne ochladzuje, ale o to horšie sa lezie do vody.
Asi 20 km za Porto Torrés v Pozzo san Nicela sme sa zvrtli smerom na Palmaluda a Argentiera. Krajina je to vyprahnutá, zastavili sme sa na figách a sušených černiciach, inak cesta vedie vnútrozemím a more sme až do cieľa dnešnej etapy nevideli. V Palmalude sme zistili jednu nepríjemnú vec. V kempe sme pri rozhovore s Rakúšanom zabudli guide book o Sardínii a mapu. Mapa nás tak nemrzela, keďže sme mali urobené fotokópie, horšie to bolo so sprievodcom, keďže nám budú chýbať niektoré informácie o miestach, cez ktoré sme mali ešte len prechádzať. Urobili sme ešte jeden pokus a zavolali sme do kempu, či by nám ho mohli poslať do najbližšieho kempu (za 6 minút sme pretelefonovali nás 600 korunový kredit), ale nedávali sem tomu veľkú šancu, čo sa aj potvrdilo. Tým pádom sme do Argentiery (cca 5 km) nezachádzali, čo som si zhruba pamätala z čítania sprievodcu, kedysi tam boli bane na ťažbu striebra a pláž je umiestnená rovno pod lomom.
Ale naše rozčarovanie zo straty sprievodcu bolo prisilné, tak sme pokračovali smerom na Alghero a Lago di Baratz, ku ktorému sme si urobili odbočku bočnými a málo frekventovanými cestami. Lago di Baratz je jediné prirodzené sladkovodné jazero ostrova a pri jeho bahnitých brehoch sa zdržiava v niektorých obdobiach kolónia vtákov. V čase našej návštevy sme tam videli akurát kačky. Tiež sa v okolí vyskytujú sladkovodné korytnačky, my sme videli jednu rozmliaždenú na ceste.
Od jazera sme prešli zvyšných cca 5 km do Torre del Porticciolo, zastavili sme sa pri vlečke plnej červených melónov pristavenej pri ceste a za 2,- € sme si kúpili do kempu melóny na večeru a ešte nás aj pozval do tieňa a trochu sme s ním poklebetili o našej ceste.
Značky pri ceste nás naviedli ku kempu Torre del Porticciolo, ktorý je umiestnený cca 15 km pred Alghero na veľmi peknom a osamotenom mieste, nad strmými útesmi a vežou. Z útesov nad kempom boli krásne výhľady a videli sme ukážkový západ slnka. Hneď pod kempom je učupená piesková pláž, ale more bolo rozbúrené, voda sa trieštila na skalách. Vyšliapali sme si na kopec k veži, ktorá sa pomaly rozpadáva, takže je pri nej umiestený nápis „nepribližovať sa do blízkosti veže, padajú skaly“, alebo niečo podobné. Hore pozdĺž útesov vedie prašná cesta, ktorou by sa malo dať zájsť až k Porto Ferro, najdlhšiu pláž ostrova, ale mi sme ju pri našom putovaní neobjavili.
Kemp bol vybavený dobre, v cene je už aj teplá voda v sprche, toalety sú čisté a na úrovni. Majú aj bazén, minimarket a bar. Večer spievali rôzne talianske a anglické piesne, v celkom dobrom prevedení dvoch mladých mužov. Cena za jednu noc bola vyššia, než sme predpokladali (spolu 29,- €) a dalo sa platiť kartou.
28.8. Torre del Porticciolo – Capo Caccia – Alghero
Ráno sme si pobalili veci a stan a nechali ich pri vstupe do kempu na recepcii, keďže sme chceli naľahko zájsť ku Grotti di Nettuno (Neptúnova jaskyňa) pri Capo Caccia. Je to morská jaskyňa a od nášho kempu vzdialená asi 9 km, väčšinou do kopca. Išli sme naľahko, tak sa to dalo vyšliapať bez problémov. Vstup do jaskyne je možný buď z pevniny z Capo Caccia, alebo loďou z Alghera. Loďky pristávajú priamo pri otvore do jaskyne. Za vstup z pevniny sa platí 10,- € na osobu, deti 5,- € a treba z hora, kde je záchytné parkovisko, zošliapať a potom následne vyšliapať cca 600 schodov popri útesoch. Ale oplatí sa tam zájsť, je to pekná jaskyňa s veľkými stalagmitmi a stalagnátmi. Nie je síce sprístupnený veľký úsek, ale sú tam 2 pekné dvorany, jedna zaliata morskou vodou. Časť výzdoby však bola zničená pri objavení jaskyne, nachádzajú sa v nej aj zvláštne šikmo rastúce kvaple na strope.
Po výstupe naspäť množstvom schodov nás čakal rýchly zjazd do kempu, odkiaľ sme sa vydali medzi borovicovými lesmi ku skalám, kde sme si chvíľu poležali a pošnorchľovali. Voda je na západnom pobreží citeľne chladnejšia, takže sme sa v nej dlho nezdržiavali.
Asi o piatej sme sa opäť prašnou cestou vydali cez pole k ceste do Alghera. Tento hlavný ťah je podstatne rušnejší, k mestu a priľahlým plážam prúdi množstvo áut. Popri ceste som zaregistrovala suchozemskú korytnačku, ťarbavo sa hýbala popri ceste. Za ich vývoz by ste zaplatili veľmi mastnú pokutu, ak by vám nehrozilo priamo väzenie.
Smerom na Alghero sa môžete pristaviť pri Palmavera – nuraghické sídlo, ktoré pozostáva z 2 spojených veží a priľahlej kamennej osady. Sídlo je za plotom hneď pri ceste, vstupné cca 4,- €.
V Alghero sme sa ubytovali v kempe Calik (20,- €/ 2 osoby/ stan/ bicykle), dá sa platiť kreditkou. O 2 kilometre ďalej je aj kemp Mariposa, ktorý bol drahší asi 4,- €. Večer sme na bikoch vybehli do mesta, nakúpili si poživeň a najedli sa pri zapadajúcom slnku na neďalekej pláži. Alghero je rušné turistické centrum s množstvom ľudí a pieskových pláží s dunami.
Na margo kempov treba poznamenať, že asi od deviatej večer robia skoro v každom kempe kultúrny program pre hostí, ktorí by sa inak asi nudili. Takže si môžete byť istí, že budete zaspávať pri viac alebo menej hlučnej hudbe, či už živej, alebo reprodukovanej.
29.8. Alghero – Bosa – Turas
Keď sme dnes ráno vypadli o 10:00 z kempu Calik, popri ceste už parkovali autá a ľudia sa húfne valili na pláže. Pomedzi autá a bicykle sa prepletali bežci, ktorí si koledovali ak nie o infarkt, tak o otravu výfukovými plynmi. V meste sme stretli aj ďalších cykloturistov, prvých od začiatku nášho putovania. Prehliadka starého mesta nám trvala asi hodinu, prešli sme sa na bicykloch okolo zvyškov hradieb a po uličkách starého mesta, ktoré sa podobali mnohým iným stredomorským uličkám. O Alghero sa hovorí ako o malej Barcelone, dokonca tam údajne ešte používajú katalánčinu.
Z mesta sme sa vydali smerom na Bosa. Tento asi 50 km úsek cesty vedie zväčša popri mori, s menšími alebo väčšími stúpaniami – údajne najkrajšia pobrežná cesta na ostrove. Nečakajte tu však množstvo ľahko prístupných pláží. Väčšina dovolenkárov ostáva na pieskových plážach Alghera, o čom svedčí aj menej áut na ceste. Pobrežnú cestu z jednej strany lemujú kopce a z druhej strany útesy, všade je množstvo plotov zabraňujúcich zostupu k skalám. My sme jedno také miesto našli, v plote bola otvorená bránka a dalo sa po úzkom skalnatom chodníku zísť dole ku skalným platniam. Chce to každopádne dobrú obuv, lebo na prašnej ceste sa šmýka a tiež je tam úsek, kde sa treba pridržiavať lana. Ale inak je to super flek, pri ktorom pristávali na malých loďkách domáci a sú tu skaly, z ktorých sa dá skákať a šnorchľovať. Tieň takmer žiadny, ale po skalnatých platniach sa dalo chodiť a pozorovať rôzne živočíchy.
Popoludní bol už najvyšší čas vybrať sa ďalej. Slnko stále pieklo a nás čakal cca 15 kilometrový výšľap. Stále sme prechádzali ponad útesy a stúpali vyššie (cca 600 výškových metrov). Treba mať so sebou veľa vody, spotreba je v tomto teple nadmerná a cca 30 – 40 km tu nie je žiadna osada alebo zastávka, kde by sa dala získať voda. Po dosiahnutí najvyššieho bodu cesty sme mali pred sebou asi 10 km dlhý zjazd do mesta Bosa, kde sme si konečne nakúpili tekutiny a niečo na raňajky.
V Bosa nie je nič ohromne zaujímavé, je tu pekná prechádzka popri prístave a cca 3 km ďalej smerom na Turas sa nachádza kemp Campeggio Turas. Cena 8,80 € na noc a osobu + 0,70 € stojí žetón na teplú vodu. Inak je to menší kemp, relatívne pokojný, toalety v dobrom stave.
30.8. Turas – Cuglieri – Is Arútas
Ráno po zobudení mal Peter na zadnom kolese opäť defekt. Dosť frustrujúce. Ale rozhodli sme sa kúpiť náhradný plášť, takže po jeho kúpe už určite žiadne defekty nebudú (tak sa aj stalo, ani sme ho nakoniec nepoužili).
Pri Bose a Turase sú pláže, ktoré v tomto čase už boli pomerne prázdne, je na nich zvláštny hnedý piesok.
My sme s časovým sklzom šliapali hore smerom na Magomadas za pražiaceho slnka a po ceste sme zastavovali na černiciach a figách. Hrozno sa trhať nedalo, všetko to tu majú oplotené, špeciálne vinice.
V Magomadas sme zle odbočili a zašli sme si asi 3 km do mestečka Tinnura. Neplánovaná zachádzka ale priniesla svoje ovocie, našli sme maľby na domoch s výjavmi z bežného života (ženy pečúce chlieb, muži posedávajúci na podstienku ?). Takže sme sa zvrtli naspäť a opäť cez Magomadas sme už teraz správne odbočili smer Oristano a Cuglieri. Je to mierne (cca 10 km vzdušnou čiarou) vo vnútrozemí, ale aspoň sme si mohli vychutnať ráz tunajších mestečiek, ktoré nie sú tak výrazne ovplyvnené turizmom.
Z Magomadas je to do Cuglieri síce len 12 km, ale takmer stále do kopca. Keď prejdete za Tres nurághes do Sennariólo a uvidíte hore na kopci baziliku podobnú hradu, budete vedieť, aké stúpanie vás čaká. Po ceste okolo sú samé olivové háje a aj korkové duby.
Do Cuglieri sme dorazili práve v čase siesty, takže okrem pár pracujúcich na dome a bazilike bolo meste ako vymreté. Všetko pozatvárané, minimum áut na ceste. K bazilike sme si to vyšliapali prudko do kopca, znútra je pekne vyzdobená. Podľa mapy by tu mal byť aj hrad, ale my sme žiaden nenašli, aj keď sme si vyšliapali kopec nad mesto. Zhora bolo mesto ako na dlani a more za strácalo v opare.
Z Cuglieri sme veľmi rýchlo klesli na úroveň mora do Santa Caterina di Pittnuri, kde sú zaujímavé morom vytvarované útesy a malá pláž s hnedým pieskom. Tu sme sa dlho nezdržiavali, prešli sme okolo 3 kempov a pokračovali smerom na Oristano. Po ceste je odbočka na pozostatky ranokresťanského mesta Cornus, je to 3 km po prašnej ceste.
Pred Riola Sardo je odbočka k Tharros a P. is Arútas, kde by mal byť aj náš vyhliadnutý kemp. My sme zašli cca 25 km do Riola Sardo, kde sme natrafili aj na cyklo- obchod a tu sme kúpili náhradný plášť. Potom sme sa vrátili späť k odbočke a odtiaľ nás čakalo cca 20 km striedavo po vetre a proti vetru k Is Arútas pri mori.
Po ceste je kemp označený len 1 km pred samotným kempom, takže sme mali trochu obavy, či vôbec existuje. Asi pol kilometra od kempu je pláž s jemnými bielymi kamienkami a mušličkami. Kemp stál 8,- € vrátane stanu, bicyklov a horúcej sprchy na jednu osobu. Voda nie je pitná, ale je tam obchod, kde sa dala kúpiť. Blízko je aj futbalové ihrisko, na pláži sieť na beach volejbal.
31.8. Is Arútas – Tharos – San Salvatore – Oristano
Dnešná etapa bola veľmi zaujímavá. Hneď z kempu sme prašnou cestou prechádzali popri mori. Táto časť sa nazýva AREA MARINA PROTETTA a sú tu pekné a prázdne pláže. Všade naokolo mali byť podľa lokálnej mapky roztrúsené nuraghické pamiatky, my sme ale našli len rôzne hromady kamenia. Asi ešte neboli vykopané. Aj v mori to bolo zaujímavé. Na niektorých miestach sa dalo hneď z pláže šnorchľovať, v mori bolo množstvo vodných rastlín a rýb na dosah ruky. Odporúčam toto miesto navštíviť.
Prašná cesta bola zjazdná aj s našimi plne naloženými bicyklami. Je fakt, že ich máme hrozne špinavé, bude na nich potrebné urobiť pravidelnú očistu.
Cestou sme prešli k S. Giovanni di Sinis, kde je kostolík zo 6. stor. n l., najstarší na ostrove, drobný, na červeno omietnutou kupolou. Asi pol kilometra odtiaľ sa nachádzajú fenické pozostatky THAROS. Platí sa tma vstupné 4,- €, ale veľmi dobre ich je vidieť aj keď si vyšliapete nahor na torre, kde sa tiež za vstup do vnútra platí 2,- €. Z kopca veľmi dobre vidieť okolie a neďaleký mys, kde sme sa vybrali pešo. Pod vežou sa nachádzajú pekné pláže na kúpanie, tentoraz so šedastým pieskom, celé miesto na zvláštnu atmosféru.
Zo S. Giovanni sme vyšli už po asfaltovej ceste smerom na Oristano, urobili sme si asi pol kilometrovú odbočku do San Salvatore, mestečko s prašnými cestami a malými domcami, kde sa natáčali spaghetti westerny. Odporúčam vidieť. Miestami si človek pripadal ako Guliver, domce sú ozaj malé, takmer sme ich obyvateľom videli do hrncov.
Ďalej nás čakala už len rušná cesta do Oristana, v tomto okolí najväčšieho mesta, kde sme si nakúpili. Premávka tu bola dosť hustá, tak sme sa snažili odtiaľ čím skôr vypadnúť. Vydali sme sa smerom k S. Giusta okolo umelo vytvoreného jazera, kde sú pri ceste pozostatky rímskeho mosta Ponte Romanum a množstvo vtákov, keďže sa tu na kraji jazera vytvárali mokrade. Smerom na Arborea, čo je poľnohospodárska oblasť, bola značka na kemp Sena Arrubia, išlo sa k nemu okolo kravínov a vedľa nich postavených víl, okolo kukuricových polí a napokon cez borovicový les. Na naše nemilé prekvapenie bol kemp zatvorený a opustený. Chvíľu sme váhali, čo ďalej, ale ďalší kemp bol pomerne ďaleko (cca 20 km) a do západu slnka už veľa času neostávalo. Chvíľu nato ku zatvorenej bráne prifrčalo auto a nejaký pán otvoril bránu. Tak sme sa ho opýtali, či by sme tam mohli jednu noc prespať, na čo prikývol a umožnil nám postaviť si stan. Bol to zvláštny pocit, len my v celom veľkom kempe. Zdalo sa, že je zatvorený tak 1-2 sezóny, aj pláž bola v dezolátnom stave, WC a sprchy samozrejme nefungovali. Tak sme sa umyli v troche vody, čo ostala vo fľašiach, navečerali sa na pláži, na ktorej bol postavený bunker a išli spať. Strážca kempu za prespatie nič nechcel. Krach kempu spôsobil asi neďaleký veľký prístav v Oristane, odkiaľ občas zavanul poriadny puch a teda aj morská voda musela byť znečistená. Kto by už len chcel dovolenkovať pri prístave? V blízkosti kempu boli mokrade, takže po západe slnka do nás začali v hojnej miere dobiedzať roje komárov, tak sme museli urýchlene zaliezť do stanu. Bolo hrozne dusno, Peter otvoril otvor bez sieťky, takže asi o 1:00 hodine sme búchali tričkom po stane a zabíjali nacucanú háveď. Potom sa konečne ochladil vzduch a my sme mohli zaspať.
1.9. Oristano – Arborea – Costa Verde
Ráno sme hneď vyrazili okolo kravínov a polí na hlavnú cestu vedúcu do centra produkcie latte (mlieka) na ostove – do Arborei. Mali tu pekné námestie s kostolom a veľkopanskými domami, v súčasnosti slúžiacimi ako úrady a školy. Z Arborei vedie priama cesta po rovine smerom na Teralba, kde sú hneď dva supermarkety. Mesto je o niečo väčšie ako Arborea a na hlavnom námestí je veľký kostol. Z Teralby sme sa dali smerom na Giuspini a po cca 9 kilometroch sme odbočili na St. Antonio di Santadi. Prechádzali sme okolo rozhorúčenej a vysušenej krajiny, pokosených polí a ovčincov. Pri nich sa zdržiavali húfy drobných mušiek, ktoré sa na naše spotené telá nalepili vrátane tváre, úst a okuliarov.
Keď sme prechádzali popri zálive, uvideli sme most spájajúci mestá Marcedi a San Nicolo. Tento most nebol na mape zakreslený, inak by sme si mohli ušetriť skoro 40 kilometrový okruh okolo zálivu.
Až po St. Antonio bol terén rovinatý, miestami fúkal protivietor. V mestečku sme sa pri kaplnke najedli, už x-krát rôzneho pečiva a nátierok (túžba po domácom varenom jedle začína byť čoraz intenzívnejšia) a pokračovali sme ďalej na Costa Verde a Arbus. Tu sa už začalo poriadne stúpanie, hlavne za horúceho dňa sa zdalo byť nekonečné. Striedavo sme stúpali a klesali cca 20 kilometrov po odbočku na kemp Costa Verde. Tu sme už neváhali a zišli k moru. Kemp stál 19,- € + 0,50 € sa platí za žetón na teplú sprchu (teplá voda tečie cca 3 minúty). Po zložení vecí naše kroky okamžite smerovali k moru a peknej pieskovej pláži, kde sme sa po celom dni mohli schladiť. O piatej popoludní slnko už skoro nepálilo. V kempe nás čakalo okrem rozbalenia stanu aj čistenie bicyklov, pri ktorom Peter identifikoval príčinu osmičky na jeho kolese – zlomená špica a ešte k tomu zo strany osemkolečka, na ktorého zloženie nemáme kľúč. Snáď narazíme na nejaký servis, ktorý nám v tejto veci pomôže.
Stihli sme ísť ešte do pizzerie v kempe (zatiaľ takmer všetky kempy sú vybavené pizzeriami a barmi, malými obchodmi). Treba sa pripraviť, že vo väčšine reštaurácií už dopredu započítajú do účtu tringelt, takže účet môže byť trochu iný, než ste očakávali, výška tringeltu pri bežnom jedle sa pohybuje okolo 1-2,- € na osobu.
Keď sme sa vydriapali do kopca k stanu, našli sme tašky od bicyklov porozhadzované po okolí. Najprv sme sa zľakli, že to bol nejaký zlodej, ale asi to bolo len hladné alebo mlsné zvieratko, lebo nám zmizlo pečivo na raňajky vyhrabané z papierového sáčku.
2.9. Costa Verde – Piscinas – Árbus – Giuspini
Ráno sme už o desiatej vylihovali na dlhej pieskovej pláži Costa Verde. Z kempu to je cca 5 km. Asi 3 hodiny sme vylihovali striedavo na slnku a v chládku pod skalným previsom, slnko medzičasom tak rozpálilo piesok, že sa po ňom nedalo chodiť. Kúsok odtiaľ boli skaly, vhodné na šnorchľovanie, inak pri pláži bolo len pieskové dno. Pláž dlhá niekoľko 100 metrov bola takmer prázdna, aj to je výhoda západného pobrežia tohto ostrova v septembri.
Skoro popoludní sme za páliaceho slnka vytlačili bicykle z piesku na cestu, ktorá obchádzala kopec a po približne 2 kilometroch sa pred nami vynorili velikánske pieskové duny oblasti Piscinas. Niekde v týchto miestach sa končila asfaltová cesta a začala sa štrkovo-piesková prašná, miestami plná piesku. „Prebrodili“ sme rieku, resp. prekročili uzučký potôčik s oranžovo sfarbenou vodou a pokračovali ďalej po ceste s výhľadom na duny. Dalo sa ísť len pomaly, jednak sme sa miestami zabárali do piesku a jednak cesta bola plná kameňov. Okoloidúce autá rozvirovali kúdole prachu, ale po tejto ceste ich prechádzalo veľmi málo. Po prebrodení, resp. prekročení ďalšieho potoka, v ktorom sme sa trochu osviežili, bola odbočka k pieskovým dunám a priľahlým plážam, ktoré sme videli z vyhliadky na kopci, kde sme si urobili pauzu. Na duny sa oplatí prísť pozrieť, sú najvyššie v celom Taliansku, veľké kopce piesku, čiastočne pokryté porastom schopným prežiť v takýchto podmienkach.
My sme z odbočky zamierili smerom na Ingurtosu, do ktorého sa išlo stále po prašnej ceste cca 5 kilometrov do kopca. Ingurtosu sa pred nami črtalo ako svetlý bod, dolná časť mestečka je bývalý lom (pravdepodobne na ťažbu slinku na výrobu cementu). Je to bizarné miesto, spodkom lomu tečie v akomsi kaňone potok. Všetky okolité priemyselné a obytné budovy sú v štúdiu rozkladu, ťažba je tu asi roky pozastavená, v polozrúcaných domoch sa ochladzovali zvoniace kozy. V týchto miestach sa konečne začala asfaltová cesta a s ňou aj poriadne stúpanie do kopca. Napriek popoludňajším hodinám sa do nás slnko v tomto údolí poriadne opieralo. Niekoľko kilometrov nad lomom je „žijúca“ časť mestečka, je tam niekoľko obývaných domov a stretli sme aj skupinu žiakov z miestnej školy.
Odtiaľ šliapanie nahor pokračovalo, zdalo sa to nekonečné (cca 400 výškových metrov). Konečne sme vyšli hore na kopec a po rýchlom zjazde sme prešli do mesta Árbus (300 m n.m.).Tu sa začala naša vnútrozemská etapa. Cestou do mesta sme videli háje s korkovými dubmi, z ktorých na Sardínii vyrábajú rôzne korkové výrobky. V Árbuse sme nakúpili jedlo a tekutiny. Chceli sme nájsť aj opravovňu bicyklov, ale po troch pokusoch sme sa vzdali. Ešte nás čakalo zopár výšľapov a serpentínový zjazd dole do mesta Giuspini. Cesta mala nový povrch, ale v 180 stupňových zákrutách sme museli poriadne potrápiť brzdové lanká.
V Giuspini sme nakoniec cestu k servisu bikov našli, ale výmena jednej špajle trvala asi hodinu. Mladý predavač nevedel dať dole kazetu, tak volal skúsenejšieho opravára. Tomu sa to podarilo, ale zobral koleso vycentrovať niekde mimo, čo trvalo ďalšiu polhodinu. Pri odchode zo servisu bolo niečo po ôsmej večer a začalo sa stmievať. Mladý predavač (inak veľmi ochotný, ale po anglicky nevedel ani ceknúť) nás odprevadil k odbočke na San Gavino. Urobili sme ešte cca 5 kilometrov takmer po tme a potom sme zašli za eukalyptový hájik, kde sme rozložili stan. Inde sme už ubytovanie nehľadali, bola tma a kempy tu v okolí nie sú.
3.9. Giuspini – Tuili – Su nuraxi – Serri
Ráno sme si privstali, jednak sme nechceli, aby nás videli „nadivoko“ stanovať a jednak začali okolo nás jazdiť nákladné autá z neďalekej stavby.
Prešli sme cez San Gavino a dali sme sa na smer Sardara, pekné mestečko s kamennými domami a uličkami. Odtiaľ sme sa pohli smerom na Collinas, ku ktorému bolo znesiteľné stúpanie a dobré hrozno popri ceste. Smerom do vnútrozemia začali ubúdať ploty a zákazy (VIETATO). Do Villanoforru bol príjemný zjazd a nad mestečkom sa nachádza Gennu Maria, pozostatky nuraghes z doby bronzovej. Platí sa sem vstupné 2,- €/ osoba, je tam reštaurácia a hore sa dá vyjsť na kopec, odkiaľ je pekná vyhliadka na okolité polia a vinice.
Napriek teplu bol tento úsek pekný, veľa olivových hájov a dozrievajúcich mandlí. Zopár sme si natrhali a rozbíjali kameňom pri ceste.
Do Ussaramanna a Tuili išla cesta rýchlo, osviežovali sme sa vo fontánkach a tiež fúkal bočný vietor, ktorý príjemne ochladzoval. Celý úsek (okrem San Gavina) sme išli bočnými cestami, takže sa nám darilo vyhýbať veľkej premávke. Z Tuili je to už len cca 1,5 kilometra k významnej nuraghskej pamiatke na ostrove SU NURAXI. Už z diaľky ju vidno na kopci ako hromady skál. Na neďalekom špicatom kopci sú aj ruiny stredovekého hradu Las Plassas.
My sme ale zamierili k nuraghes Su Nuraxi (tel. 070 9368128), platí sa tu vstupné 4,20 € na osobu a mali sme ako skupinka cca 7 ľudí aj veľmi dobrý výklad o histórii, význame a spôsobe stavby týchto monumentov. Najskôr sme sa obávali (vstup je len so sprievodcom), že to bude výklad po taliansky, ale väčšina v skupine hovorila alebo rozumela anglicky.
Nurághy plnili úlohu ochranného sídla. Okolo nich sa zväčša rozkladala nurághska osada, kde žili bežní obyvatelia. Dátum vzniku týchto sídel je cca 2.000 BC a ľudia ich používali ako obydlia až do cca 11. storočia n.l. Architektúra sa tiež menila, z kruhových osadových domov sa menila na štvorcové. Nurághov je na Sardínii okolo osem tisíc, ale objavených, resp. vykopaných spod nánosov zeminy, je asi jedna tisícka. Mnohé sú zasypané zeminou, takže ich nevidieť celé a časť z nich už bola rokmi poškodená, skaly rozobraté na stavbu novších obydlí.
Počas prehliadky nám sprievodca ukázal nielen osadu okolo samotných nuraghes, ale aj priestory vo vežiach, hovoril aj o ich využití. Do veží sa vstupovalo na lanách, alebo po plátených schodoch, ktoré sa v prípade nebezpečenstva dali rýchlo vybrať nahor. Veže boli obyčajne 3 podlažné a mali malé okienka, cez ktoré sa dalo brániť pred nepriateľom. Neskôr, asi z dôvodu uvoľňovania kameňov, starodávni architekti navrhli postaviť ochranný niekoľkometrový kamenný val okolo veží, ktorými sa tieto otvory zakryli.
Su Nuraxi má 5 veží – centrálnu, kde býval asi hlavný muž kmeňa s rodinou a ďalšie štyri, ktoré sú rozmiestnené každá na inú svetovú stranu. Pôvodne boli veže aj zhora zakryté obrovským balvanom, len v súčasnosti sa odkryli kvôli suchu a svetlu. Severná veža má v zemi otvor a je v nej citeľne chladnejšie. Otvor vtedy slúžil ako primitívna chladnička, v ktorej sa ukladali zásoby jedla. Tiež sa v oblasti našlo množstvo zvyškov keramiky, čo dokladuje, že sa na ostrove obchodovalo s Mykénami, Cyprom. Veže majú 2 plášte, medzi vonkajším a vnútorným vedú vo vnútri od 2. podlažia úzke špirálové schody, z prízemia po prvé podlažie viedli schody drevené, ktoré sa dali v prípade nebezpečenstva zničiť. Väčšina nuraghes sú 1-vežové (asi 65 %), zvyšok tvoria viacvežové (najviac päť vežové). Na stavbu sa používali 1 – 3 tonové kamene vulkanického pôvodu. Architektúrou sa veľmi podobajú na stredoveké opevnené hrady. Korok sa používal ako izolácia na podlahy vo vežiach (keďže sa vo vnútri nemohol rozkladať oheň). Ako spojovací materiál sa používali menšie kamene a blato. Veže v Su Nuraxi sú vysoké asi 8 metrov, my sme sa na ne vyšplhali po kovových schodoch. Veľmi dôležitý bol samozrejme prísun pitnej vody, medzi vežami je vyhĺbená studňa, kde je do dnešných čias pitná voda a je hlboká 20 m. Ako pohrebiská sa používali GIANT TOMBS (najstaršie boli postavené ešte pred nurághskou civilizáciou), využívali sa aj pohrebiská z čias neolitu tzv. domus de janas. Na odkrývaní Su Nuraxi sa začalo pracovať od r. 1951 a trvalo asi 7 rokov.
Po skončení cca 1 hodinovej prehliadky spojenej s diskusiou (sprievodca používal aj rôzne na počítači vytvorené simulácie a nákresy ako názorné ukážky) sme sa vydali z Tuili smerom k Barumini, kúsok od Su Nuraxi. Z veže nurághu počas prehliadky sme videli aj Santuario Nuragico Santa Vittoria (Serri, tel. 3880492451, comunediserri@tiscalinet.it), a ako nám povedal sprievodca, je to ďalšia z významných pamiatok tohto obdobia. Santuario je vzdialené od Su Nuraxi asi 20 kilometrov, dosť šliapania do kopca. Treba ísť smerom na Escolca a Serri, od Serri je to ešte cca 4 km okolo polí a pasienok. Vstupné je 4,- €, tentoraz bez výkladu. Otvorené majú až do západu slnka, na naše šťastie, keďže sme prišli už veľmi neskoro, až po siedmej večer. Komplex je rozľahlý, okrem Temple (chrámu) na oslavu a uctievanie Matky Zeme je tam aj mnoho roztrúsených obydlí. V chráme bola pravdepodobne studňa, vodou z nej robili duševnú a fyzickú očistu. Stihli sme si pozrieť takmer celý komplex do západu slnka, vrátane oberania dozrievajúcich černíc. Keďže sme už ale nemali čas zísť do Ísili, kde sme chceli nájsť poriadne ubytovanie, ostali sme cca 2 km od Santuaria. Rozložili sme stan za stromami, kamennými násypmi a ovčími bobkami, aby nás nebolo príliš od cesty vidieť. Aj tak to bolo pri málo frekventovanej ceste, počuli sme akurát zvoniace ovce a štekajúcich psov.
4.9. Serri – Láconi – Aritzo – Désulo
Budíček bol skorý, už o siedmej, zbalili sme stan a pohli sa do mestečka Serri k obchodu s potravinami. Vo vnútrozemí sú nákupy o niečo lacnejšie a majú tu veľmi chutné čerstvé mlieko z oblasti Arborea. Ľudia sa pri nás pristavovali a snažili sa o konverzáciu, ale veľa sme si s našou chabou taliančinou nepohovorili. Každopádne boli veľmi milí a prívetiví.
Po raňajkách v miestnom parku sme vyrazili k Ísili, je to väčšie mesto, popri ktorom tečie rieka a hneď pri hlavnej ceste smerom na Láconi je nurágh Is paras (cca 2,- € vstupné).
Prešli sme bočnou cestou okolo štadióna a vyšli na hlavnú cestu smerujúcu cez Nurallao do Láconi, ktoré je vo výške cca 550 m.n.m. Cesta ubiehala príjemne, bez veľkej premávky. Stúpanie do Láconi je znesiteľné, samotné Ísili je v nadmorskej výške 500 m a až tak prudko sme dole neklesali.
V Láconi je zaujímavý Parco Láconi, kde sa nachádzajú ruiny stredovekého zámku a je to výborné miesto na oddych počas siesty. V parku je množstvo stromov, tečú tu potôčiky, ktoré tvoria jazierka a kaskády, ľudia to tu hojne využívajú na pikniky. Majú tu aj použiteľné toalety. Tu sme preležali v tieni stromov obedňajšiu páľavu a vyrazili sme opäť smerom do kopca na Aritzo. Po ceste bolo v tomto období množstvo dozrievajúcich černíc, niekoľkokrát sme križovali železnicu. Cesta viedla v lese a viac menej po rovine, okolo chodilo minimum áut. Približne 12 kilometrov od Láconi sme vyšli do sedla v nadmorskej výške asi 850 m.n.m. Zo sedla je krátky zjazd a už z neho je dobrý výhľad na stúpajúcu cestu na Aritzo. Je to vedľajšia cesta (hlavná pokračuje na Sorgono) a i keď je stúpanie dlhé, dalo sa prežiť.
Po asi 45 minútach stúpania sme vyšli do sedla Valico Sa Casa vo výške 1040 m.n.m. Okolo nás sa zdvíhali oblé hory na hrebeni bez porastu, veľmi podobné našim Nízkym Tatrám. Lesy tu nemajú také husté a aj v tejto výške rastú pri ceste figovníky a jedlé gaštany a všade naokolo sú pasienky.
Kúsok pred Aritzo je zaujímavá hora TEXILE, na ktorú upozorňujú značky z dreva a osadené tabule s popisom. Na hore sú zaujímavé sedimenty, kde sa našli fosílie z čias praveku, na vrchole je zvláštny skalnatý útvar pripomínajúci stôl alebo hríb. Kedysi boli v oblasti husté píniové lesy, tie však boli zničené počas požiarov a len pomaly sa obnovujú. Z tohto miesta je to už len na skok do mesta Aritzo (cesta do Aritza je už cestou vedúcou cez národný park Monti del Genargentu), ktoré je v nadmorskej výške 800 m. Je to pekné horské mesto s kamennými domami a kostol na námestí, do ktorého v čase našej návštevy prúdili ľudia, keďže sa práve konala omša.
Z Aritzo je to opäť zjazd do blízkeho Belvi a potom kopec pokračuje cca 7 kilometrov ku križovatke do Tonary a Désula. My sme smerovali podľa plánu do Désula, ďalšieho horského mesta, ku ktorému nás čakalo asi 7 kilometrové stúpanie, okolo nás vyhliadky na hory a lesy. Stihli sme otvorený supermarket, kde sme si nakúpili jedlo aj na ďalší deň, keďže nebudeme prechádzať toľkými mestami. A tiež sa blížila nedeľa, čo je nevyspytateľný deň, hlavne v súvislosti s otvorenými obchodmi. Z obchodu sme odchádzali už po západe slnka okolo ôsmej a začali sme hľadať Albergo La Nuova, kde sme sa chceli ubytovať. Okolo nás chodilo množstvo áut, niektoré si to v týchto úzkych uličkách šinuli pomerne veľkou rýchlosťou. Je to mesto postavené v kopci, takže má len úzke cesty a ulice a tie sú zapratané rôzne stojacimi autami. Keď sa do toho primiešajú ešte pubertiaci na skútroch, „idylka“ je takmer dokonalá. Po istých zádrheľoch sme vytúžený hotel nakoniec našli, ceduľu mal tak ukrytú, že sme ju na prvý raz prehliadli, takže sme sa museli vrátiť. Je na hlavnej ceste, vedľa neho je bar. Cena za 2-posteľovú izbu je 31,- € (bez raňajok), je to slušná izba s posteľou a stolom a malým umývadlom. Veľká toaleta je hneď pri izbe na chodbe a treba platiť v hotovosti.
5.9. Désulo – Brunca Spina – Fonni – Mamoiada
Raňajky sme zvládli na izbe z našich zásob, zbalili vypraté a vysušené veci a švihali sme ďalej hore kopcom. Z Désulo stúpanie pokračovalo, okolo opäť výhľady na oblé kopce a lesy, pasúce sa kozy. Pri prejazde cez hory sme našli dosť zdrojov pitnej vody – prameňov. Aj domáci pri nich zastavovali s bandaskami na vodu.
Z Désulo to je cca 25 kilometrov do Fonni. Skoro stále sme stúpali, až na jeden menší zjazd. Asi na desiatom kilometri je odbočka na chodníky na pešiu turistiku, vedie tam aj asfaltová cesta. To mohlo byť vo výške asi 1.000 m.n.m. My sme pokračovali ďalej až na 20. kilometer smerom na Fonni. Tam je odbočka na asfaltovú cestu vedúcu na Brunca Spina.
Hneď pri odbočke je Agroturismo s typickou sardskou kuchyňou, dom so špicatou strechou pokrytou slamou. Tam sme si zložili batožinu z bikov (majitelia boli ochotní nám ju postrážiť) a vyrazili sme na výšľap na 2. najvyššiu horu Sardínie – Brunca Spina, 1829 m.n.m. (najvyššia hora La Marmora je o necelých 10 metrov vyššia a je hneď za Bruncou). Kopce tu opäť veľmi pripomínali hrebeň NT, oblé, bez porastu na hrebeni. Asi 10 kilometrový výstup nám trval asi hodinu, na bicykli sa dalo vyjsť asi do výšky 1700 m.n.m., vyššie sa dalo ísť len pešo, alebo na MTB. V tejto výške začínala aj lanovka a vleky, údajne tu v zime býva sneh. Sú tu jediné zjazdovky na Sardínii. Stúpanie hore bolo plynulé, popri ceste rastie veľa černíc a prechádzali sme aj okolo 2 prameňov s pitnou vodou. Peších turistov sme nevideli žiadnych, pod horu sa všetci vyviezli na autách.
Ako sme prichádzali ku koncu asfaltovej cesty, začalo sa mračiť a hrmieť. Búrku som šípila už dlhšie, hlavne pri pohľade na prichádzajúce čierne mraky. Kúsok pre búdou, v ktorej sme sa schovali, začali padať krúpy a lejak. Rýchlo sme sa išli skryť, bicykle sme dali ďalej od nás, lebo blesky šľahali naokolo. Asi hodinu sme pozorovali búrku na horách, všetci „turisti“ pozaliezali do áut, vytrvalci ostali do skončenia búrky, tí menej vytrvalí v prestávkach medzi prudkým a pomalším lejakom postupne opúšťali na autách parkovisko. Keď sa čiastočne vyjasnilo a hrmelo už vo vzdialenejších kopcoch, vydali sme sa na cestu späť. Zjazd bol rýchly, ale kvôli mokrej ceste sme išli relatívne pomaly (maximálna rýchlosť 60 km/hod).
V tipica cussina sme dali batožinu späť na biky, ale veľmi sa nám nechcelo odísť, lebo sa opäť zamračilo a začalo pomerne výdatne pršať. No čo už, hory sú čo sa počasia týka nevyspytateľné. Veď sme aj boli vo výške cca 1.100 m.n.m. Dali sme si čaj a potom sa napriek dažďu vydali ďalej. Inak kompletné menu v takejto reštaurácii stojí na osobu asi 22,- €. Na naše pomery dosť drahý špás.
Do Fonni (1.000 m.n.m) to síce bolo už len 5 kilometrov a dole kopcom, ale rozpršalo sa, tak sme sa striedavo schovávali pred tým najväčším lejakom pod stromami. Ešteže sme mali všetku batožinu a oblečenie v igelitoch. Fonni je vysokohorské mesto, v čase nášho príchodu tam nebolo veľa ľudí, hlavne vďaka sychravému počasiu. Chceli sme si nájsť ubytovanie v nejakom lacnom hoteli, ale z tých dvoch hotelov, čo tam majú, boli oba po 70,- € na noc na izbu. Keďže prestalo pršať, išli sme ďalej, bez ohľadu na ubytovanie.
Ešte sme mali cca 2 hodiny do zotmenia čas a z Fonni viedla bočná cesta k Mamoiada, kde sme sa išli opýtať k jednému domu „Bed and Breakfast“ („Perda Pinta“, Da Maria Giovanna, Mamoiada, tel: 0784-56689, mobil 32035220920), koľko to stojí na noc, ale mali obsadené a aj tak je to drahé ubytovanie (25 – 30,- €/ osoba/ noc). Na pozemku pri tomto dome majú postavený jeden vzácny menhir z obdobia cca 3.500 BC, ktorý získali pri stavbe bazénu. Pri bagrovaní vykopali veľký kameň a odborníci ho považujú za dosť ojedinelý pre túto oblasť, pretože ornamenty na ňom vysekané sú typické pre menhiry z niektorej oblasti v Afrike. Pani domu bola veľmi ochotná, po taliansky nám niečo povysvetľovala a pohostila nás koláčmi a poukazovala nám veľmi pekne zariadený dom.
Z Mamoiada sme pokračovali ďalej smerom na Núoro, cesta bola neobvykle prázdna, asi vďaka neďaleko postavenej rýchlocesty. Asi po desiatich kilometroch zjazdu a hľadania fleku na prespanie, sme zakotvili pri ceste trochu v zákryte, aby nás nebolo priveľmi z cesty vidno. Všade naokolo boli ohradené pasienky, ploty a za nimi kravy a ovce. Keďže už nepršalo, rozložili sme stan a rýchlo sa najedli. Ráno sme zistili, že keby sme išli ešte asi kilometer, hneď pri budove carabinierov bol starý dom a tam by sa dalo dobre zakempovať. Takto sme mali stan v kopci a stále sme sa šmýkali na karimatkách dole.
6.9. Mamoiada – Núoro – Oliena – Dorgali – Cala Gonone
Ráno sme mali stan zvlhnutý od rosy a aj keď nepršalo, bolo pomerne chladno a vlhko. Celú noc nám zvonila nejaká krava takmer pri uchu, takže sme sa čas od času zobudili buď na zvonenie, alebo že sme sa zošmykli na spodok stanu.
Po zbalení sme zbehli do Núora (asi 10 km) s miernym výstupom do kopca. Tam sa počasie vylepšilo, vyšlo slnko a oteplilo sa. Zapadli sme do prvého cyclo shopu, kde robili aj servis, keďže Petrovi sa opäť zlomila špajla na zadnom kolese na strane kazety.
V Núoro sme urobili potravinový nákup a našli sme jedno námestie, kde sa dalo na lavičkách najesť. Inak sme v tomto meste, postavenom v kopci a v nadmorskej výške 550 metrov nič zvláštne nevideli, množstvo áut vytvárajúcich zápchy a jednu peknú katedrálu.
Z Núoro sme sa vydali na Oliena, vedie k nemu bočná cesta dolu kopcom a treba opäť dupnúť do pedálov smerom nahor. V okolí je množstvo viníc a produkuje sa tu aj kvalitné víno. Pri našej zastávke pri viniciach sa pri nás zastavil starší manželský pár na aute a daroval nám krásne strapce hrozna a dozreté výborné figy. Len tak.
Nad Olienou sa vypína Mt. Cornasi (1463 m.n.m.), prekrásny horský masív so skalnatým hrebeňom. V meste sme si umyli hrozno, ktoré sme rýchlo spráskali do seba a posedeli sme si na námestíčku pri benzínovej pumpe, kde sa s nami snažil pokonverzovať jeden starší pán, ktorý kedysi pracoval aj v našich končinách.
Asi 5 kilometrov od Oliena je odbočka na Tiscali (nuraghes) a Su Gologone, kde sa nachádza roklina zaliata priezračnou vodou. Z nej vyteká potôčik, ktorý rôzne meandruje, sú tu lavičky na oddych. Pokiaľ je moja informácia správna, voda z tejto rokliny je zásobárňou pitnej vody na ostrove, minimálne v tejto časti ostrova a voda je tak priezračná, že je vidno až na jej dno. Asi 100 m nad parkoviskom pri rokline je odbočka na vyššie spomenuté Tiscali. Tam sme neboli, ale z fotografií to vyzerá na zaujímavé miesto. Treba šliapať veľa do kopca a ešte od parkoviska sa ide asi pol hodinu pešo. Vstupné sa podľa našich informácií platí 5,- € a nurágh je zaujímavý skôr polohou, ako on samotný, je totiž umiestnený vo vnútri jaskyne, ktorej strop sa prepadol.
Z odbočky to bolo už len samé šliapanie, najskôr pomerne plynulé a mierne do kopca, ale ako sme sa približovali k horám, tým viac sa smerom na Dorgali stúpanie zhoršovalo. V Dorgali sme sa veľmi nezastavovali, je tam zaujímavé námestie so sochami. V kraji Núoro je viacero miest (Fonni, Núoro, Dorgali), kde sú domy s kresbami na vonkajších stenách, a niektoré z nich sú ozaj vydarené.
Dva kilometre od Dorgali je tunel, ktorý vedie ku Cala Gonone, kde sa nachádza rovnomenný kemp, ku ktorému sa schádza 7 km prudšie dolu kopcom. Kemp je hneď pri ceste, veľmi dobre viditeľný. Je relatívne drahý (13,- € na osobu a noc) v porovnaní s inými a aj keď zoberieme do úvahy koniec sezóny.
Hneď v meste pri malom prístave sa nachádzajú pláže, na tejto strane Sardínie je more o poznanie teplejšie a je celkom dobré na šnorchľovanie (množstvo rýb). Tiež sú tu rôzne stánky ponúkajúce výlety loďou, keďže z tohto miesta sa usporadúvajú výletné plavby po Golfo di Orosei, zálive lemovanom strmými a neprípustnými útesmi a kaňonmi. Je tu niekoľko krásnych, ale z pevniny takmer neprístupných pláží.
Pomerne jednoducho sa dá dostať po súši z Cala Gonone ku Cala Luna, ostatné už vyžadujú trekingovú výbavu. Výlet loďou k poslednej pláži v zálive Cala Goloritzé so zastávkami na 3 plážach (kde sa stojí asi tak 2 hodiny a potom sa treba zbaliť a pokračovať ďalej, super masovka) stojí medzi 20 až 27,- € na osobu a trvá celý deň.
Je možné si prenajať loďku alebo kajak, ale potom sa už bavíme o vyšších sumách.
Taktiež je tu veľa možností aj na lezenie po skalách, aj priamo z pláží. Niektoré stánky ponúkali celodennú alebo poldennú exkurziu na džípe so sprievodcom po okolitých zaujímavostiach, ktorých je tu veľa, ale treba za nich dosť platiť.
Vstupné do Grotta di Ispinigoli je cca 7,- € na osobu, nachádza sa v nej zaujímavý až 37 metrov vysoký stalagmit. Ďalej sa dá pozrieť Nuraghe Mannu, ktorý je vyššie nad Cala Gonone smerom k agroturismo s rovnakým názvom. V blízkosti sú ešte Tomes (Tomos of Giants) alebo okrem Tiscali je ešte relatívne blízko (autom) Serra Orrios, pozostatky 70 nurághských obydlí.
Na Tiscali sa dá dostať aj z Dorgali, ale je to dlhšia cesta a treba ísť peši prudko do kopca. Tou istou cestou sa dá dostať aj ku kaňonu, len treba odbočiť vľavo a potom ísť peši asi ďalšiu hodinu. Takže miest na pozeranie je tu veľa, nehovoriac o horách, kde sú dobré trasy na treky. Na bicykle to veľmi nie je, teda na horské možno áno, ale naše crossové by tú kamenistú cestu dobre nezvládali. Každopádne sa tu dá stráviť veľa času.
7.9. Cala Gonone – Cala Luna – Cala Gonone
Ostávame 2 noci v tom istom kempe v Cala Gonone, aj keď je o niečo drahší. Ale máme 10% zľavu ako návštevníci kempu Golfo dell Asinara. Je tu celkovo o dosť drahšie ako vo vnútrozemí, čo sa odrazilo aj pri nákupe v supermarkete. Pôvodný plán dnešného dňa bolo ísť na výletnej lodi po Golfo di Orosei, ale už od rána sa mračilo a mraky prichádzali od mora. Keď sme sa konečne rozhodli obetovať 40,- € na lístky a išli ich kúpiť, slečna v stánku nám po taliansky vysvetlila, že kvôli vlnám a nejasnému počasiu lode zatiaľ nepremávajú. Tak sme stavili na naše „tátoše“ a vyrazili na Cala Luna na bicykloch. Je dobré mať so sebou topografickú mapu okolia, ktorú v niektorých turistických info dostať za 2,- €. My sme ju dostali (teda jej fotokópiu) od Švajčiara, ktorý stanoval vedľa nás a ktorý sa presúval na iné miesto na Sardínii (na svojej motorke).
Treba vyšliapať z Cala Gonone na prvú serpentínu a zabočiť na betónovú cestu smerom na Agroturismo Mannu, ďalej sa ide asi 11 km po betónke, miestami je tu dosť prudké stúpanie, ale išli sme naľahko bez batožiny. Cca 3 kilometre pred kameňom s označením Cala Luna je na zemi červenou farbou nakreslených niekoľko šípok. Treba ich nasledovať a neodbočiť po ceste doprava. Od kameňa s označením Cala Luna (tu treba už bicykle niekde zamaskovať a zamknúť) vedie najskôr štrková a neskôr kamenistá cesta dole do kaňonu. Dole v kaňone je to ešte pol hodinka ku pláži, ale už po rovinke a miestami po piesku, treba ešte prejsť po schodíkoch cez plot a okolo reštaurácie a už ste na pláži.
V kaňone sú rôzne skalné jaskyne a zaujímavá flóra. Po príchode na pláž sme zistili, že výletné lode začali premávať, keďže zo svojich „útrob“ vypľúvali množstvo kúpania chtivých turistov.
Cala Luna je veľmi pekná fotogenická pláž, ale v čase sezóny aj poriadne natrieskaná. Podobne aj ostatné pláže, na ktoré sa jazdí loďou. Na niektoré z nich je vstup zakázaný, na jednej sa vyskytuje vzácny druh ohrozeného tuleňa. V blízkosti Cala Luna je morská jaskyňa (vstupné 5,- €), dá sa do nej ísť pozrieť aj v rámci plavby po zálive, o to vám však navýšia cenu za plavbu. Pri samotnej pláži je veľa skalných previsov, po ktorých robili výstupy rôzny skalolezci a tiež niekoľko jaskýň. Šnorchľovať sa tu veľmi nedalo, keďže podložie bolo pieskové a vďaka vlnám zvírené.
Niekoľkokrát sme sa okúpali a potom nás čakal asi hodinový výstup naspäť k bikom. Po ceste sme stretli bikera, ktorý cestu zdolal striedavo on a off bike.
8.9. Fulle del Mare – Posada – San Teodoro
Ráno nás čakal výšľap hore k tunelu pred Dorgali. Pre zmenu bolo v tento deň krásne modré ráno, bez jediného mráčika. Prešli sme späť cez Dorgali smerom k Serra Orrios, vstupné sa platí 5,- € a teta to tam akurát na čas siesty zatvárala (od 13:00 do 15:00). Na prehliadku treba mať aspoň 1,5 hodiny, dostanete mapku a požičajú vám aj knižku, kde je popísané info o tejto civilizácii. Škoda, aj by sme si to radi pozreli, z leteckých pohľadov vyzerala nurághska dedina veľmi interesantne.
Takže sme pokračovali ďalej k Thomes (Tomba dei giganti) vzdialenej od Serra Orrios asi 5 kilometrov. Tomba je pohrebisko z čias nuraghskej civilizácie. Do tohto konkrétneho sa vstupuje cez bránu súkromného pozemku a neplatí sa tu vstupné, len je na bráne upozornenie, aby ste ju (bránu) po návšteve poriadne za sebou zavreli. Od brány treba prejsť cca 400 – 500 metrov po prašnej ceste. Tomba je veľmi dobre zachovaná, za prednou časťou sa nachádza pohrebná komora (dlhá asi 4 – 5 m, vysoká asi 1,5 m), prekrytá veľkými plochými kameňmi. Celá stavba je umiestnená v údolí a obklopená zarastenými kopcami s pasienkami. Všade naokolo je množstvo kameňov, takže stavebného materiálu tu mali dostatok. Na nálezisku sme boli sami, takže sme si ho vedeli plne vychutnať.
Z Thomes sme pokračovali bočnou cestou smerom na Lóculi a z neho sme prešli cez ďalšie 2 menšie mestečká s množstvom pomaľovaných domov do Orosei. Ešte pred Lóculi je odbočka na Domus de janas, je to tak 30 metrov po prašnej ceste popri plote a takmer sme to prehliadli. Nie je tam už značka označujúca konkrétne miesto, treba sa pozerať doprava, kde je nenápadná skala a v nej je otvor, kde ukladali pozostatky svojich zosnulých už ľudia z čias neolitu. Aby ste sa dostali bližšie k otvoru, treba prekročiť nízky pletivový plôtik.
V Orosei je pekné centrum, cez ktoré sa oplatí prejsť. Po východe z mesta smerom na Olbia je hneď za mostom odbočka na Santa Maria. Tadiaľto sa dá ísť cestou (miestami asfaltovou a miestami štrkovou) popri mori až k Fulle del Mare a odtiaľ je to už ledva kilometer ku dvom kempom. Z cesty sa dajú robiť odbočky k pieskovým plážam a pri kempoch sú tiež pekné pláže, ktoré sa cez deň rýchlo zaplnia, keďže v okolí je množstvo bungalovov a víl.
Za Fulle del Mare je odbočka hneď na dva kempy Il Golfo a Porto Sosalinos. My sme ostali v prvom, z neho sa dá dostať k moru asi za15 minút pešej chôdze. V čase našej návštevy bol kemp takmer vyľudnený, len zopár stanov a karavanov. Kemp je na dobrej úrovni, pekné toalety a sprchy, je aj dobre vybavený. Umiestený je v píniovom lesíku a sú tam rovné mäkké miesta na postavenie stanu. Cena veľmi dobrá (posezónna) 6,- € na osobu a 3,50 € na stan. Celková suma vyšla rovnako aj v druhom kempe Porto Sosalinos.
9.9. Cala Gonone – Orosei – Fulle del Mare
Po výdatnom spánku sme sa išli na hodinu vykúpať na blízku pláž. Voda priezračná, ale skaly v jej blízkosti boli skoro sterilné, bez života. Potom, ako začali z vody vyberať plávajúci výkal (možno sa nejaké dieťa vykakalo priamo do vody, alebo plachetnica vypustila fekál) sme sa zdvihli a pokračovali v ceste smerom na Olbiu.
Postupovali sme za jasného slnečného dňa smerom na Capo Comino, najvýchodnejší cíp Sardínie. Je k nemu asi 2 kilometrová odbočka po asfaltovej ceste. Priamo na Capo Comino sa kúpať nedalo, boli tam nánosy naplavených rias a hrozne to tam páchlo. Kúsok odtiaľ sa dalo opäť odbočiť na asfaltku, ktorá nás zaviedla k pekným pieskovým dunám, pri ktorých sa tiahla čistučká piesková pláž. Tam bola čistá voda a dlho plytčina s pieskovým podkladom, takže sa dalo hádzať do vĺn.
Keď sa už slnko dalo zniesť, pokračovali sme v ceste smerom na Posada. Cesta je v tomto úseku rušná, prechádzalo okolo nás veľa áut. Neskôr sa dá odbočiť na diaľnicu smerom na Olbiu, takže časť áut odbudlo. Ide sa príjemným terénom s miernymi stúpaniami a klesaniami. A sú tu asi 1-2 kilometrové odbočky po asfaltkách priamo k moru.
Cez Posadu sme len prešli, na kopci sa vypína hrad Castella della Fau a pod kopcom na skalách sú postavené domy. Z hradu je údajne pekný výhľad na okolie. Za Posadou sme pokračovali smerom na Budoni, okolo ktorého sú takisto veľmi pekné pieskové pláže, samotné mesto je vlastne vytvorené len pre turistov.
Tu sme sa už začali obzerať po kempe, pri Agrustose (tiež turistická vilová osada) bol komplex Villagio Tahiti, kde stálo postavenie stanu plus 2 osoby až 20,- € na noc. Vyzeralo to tam upravené, ale my z kempu potrebujeme akurát miesto na stan a teplú sprchu, tak sa nám to zdalo teraz po sezóne priveľa a pokračovali sme ďalej. Podľa našej mapy mali byť medzi Budoni a San Teodoro ešte ďalšie 3 – 4 kempy. Jeden bol zatvorený a ďalšie sme nenašli. Keďže už zapadlo slnko, fičali sme do San Teodora, pred ktorým nás prekvapilo prudké stúpanie do kopca. Po zotmení bolo náročné zorientovať sa, kde sú 2 údajné kempy La Cinta a La Ambra.
Nakoniec sme ako na prvý natrafili na kemp Cala d’Ambra, kde sme na noc zaplatili 15,- €. Je to kemp hneď pri mori, teplá sprcha je v cene. Čistota by tu mohla byť na vyššej úrovni, ale dalo sa. Stan sme si postavili priamo pri mori a tešili sa na zaspávanie „s morom v ušiach“. Kemp je však postavený medzi dvoma hotelovými zariadeniami, takže asi o pol desiatej večer sa z oboch strán začala valiť rôznorodá hudba. Na ktorú sa viac sústrediť nakoniec vyriešila vata v ušiach.
10.9. San Teodoro – Coda Cavaillo – San Teodoro
V kempe Cala d’Ambra ostávame aj túto noc, takže sme si urobili naľahko výlet k mysu Coda Cavaillo. Je to kúsok od Olbie, aj napriek blízkosti diaľnice po vedľajšej ceste prúdilo množstvo áut. Na výbežku je jedna veľká pláž, ktorá bola preplnená dovolenkujúcimi a zopár menších, v blízkosti ktorých boli aj skaly. Oproti výbežku sú dva ostrovy, veľmi blízko k pevnine – La Molara a Isola Tavolara, ktorého najvyšší bod je vyše 500 m.n.m a je tvorený strmými skalnatými útesmi. Premávajú naň v sezóne lode z Porto San Paolo, na cípe ostrova sú pekné pláže. My sme sa na pláži „bahnili“ tak do štvrtej a potom sme vyrazili naspäť so zastávkou v supermarkete v San Teodoro.
11.9. San Teodoro – Olbia – Camping Cugnana
Dnes prekonávame náš predposledný úsek na Sardínii. Potrebujeme sa dostať do kempu, ktorý bude čo najbližšie ku Golfo Aranci, aby sme v nedeľu bez problémov stihli trajekt. Vyrazili sme smerom na Olbiu, množstvo pláží už bolo zaplnených ľuďmi, keďže bol pekný horúci deň. Za kempom Tavolara sme odbočili k výbežku, na ktorom bolo veľa menších pláží. My sme sa usadili na minipláži s výhľadom na Isola Tavolara a potopený vrak lode. Bolo tu dosť šnorchľujúcich a taktiež rybárov s harpúnami. Dúfala som len, že vedia rozlíšiť rybu od človečej ruky, alebo nohy.
Poobede nám vietor fúkal do chrbta, takže cesta ušla rýchlo. Akurát pri Olbii sa zhusťovala premávka a boli sme radi, keď sme okolo mesta rýchlo prešli. Do centra sme ani nezachádzali, je to skôr prístavné mesto. V Olbii sme sledovali značenie na Costa Smeralda a Palau. Asi 10 kilometrov za mestom sme prišli ku kempu Camping Cugnana, vzdialenom asi 10 km od Golfo Aranci a za solídnu sumu. Majú tu dva bazény, keďže kemp je síce pri mori, ale v akomsi močaristom zálive, takže priamo pri ňom sa kúpať nedá. Asi počítajú s tým, že ľudia budú zachádzať na kúpanie ku Costa Smeralda.
12.9. Cugnana – Golfo Aranci – Civitavecchia – S. Marinella
Dnes sa začal posledný deň našej cyklocesty po Sardínii. Vlastne len poldeň, o 12:00 nám odchádzal trajekt z Golfo Aranci do Civitavecchia. Ráno sme sa rýchlo pobalili, napriek nedeli boli supermarkety otvorené, takže sme si kúpili poživeň na trajekt. Z kempu Cugnana sme to mali do prístavu asi 15 km. Už večer sa prihnali mraky a začalo popŕchať. Mraky ostali aj ráno a ešte nás po ceste k prístavu chytila krátka prehánka. Zdá sa, že teraz sem prichádza viacej cyklistov. Asi im vyhovuje chladnejšie počasie. Na bicyklovanie fajn, ale na kúpanie nič moc. V prístave sme boli načas, ešte sme asi hodinu museli čakať na nalodenie.
Sedem hodinová cesta ubehla relatívne rýchlo, tentoraz trajekt nemal žiadne meškanie a praskal vo švíkoch. Po vylodení bolo ešte svetlo, takže sme rýchlo futašili preč z Civitavechie a už za tmy sme našli vhodné miesto na stan na neoranom poli za S. Marinella. Prešli sme na bočnú cestu, inak by sme miesto na spanie nikdy nenašli, lebo popri mori boli všade ohradené pozemky a Proprieta Privata. Nakoniec sme spali pri železnici, medzi hlavou cestou a diaľnicou, takže vždy, keď prehrmel vlak, sme mali budíček.
13.9. S. Marinella – Fiumicino – Bratislava
Hneď na svitaní sme vstali, zbalili stan a vyšli na cestu smer Fiumicino. Bolo pod mrakom, išlo sa dobre, zrána nebola hustá premávka na hlavnej ceste. Našťastie sme v pohode dorazili do Fiumicina, aj s časovým predstihom. Trochu sme sa zamotali pri hľadaní tej správnej cesty do letiskového areálu. Po príjazde k terminálu sme najprv poriadne očistiť bicykle, dali dokopy všetky kapsičky, pedále, zvrtli riadidlá. Pri check-ine bol riadny zmätok a haravara, ale nakoniec sme lietadlo stihli. Na bicykloch sme ešte museli vyfučať duše, aby pri ceste vo vzduchu nepraskli. Že je to nebezpečné pre air craft. Cesta domov ubehla príjemne, do Bratislavy sme dorazili načas, na letisku dali dokopy biky a nafučali duše a už nás čakala len známa cesta domov.
Záver
Cesta po Sardínii mala (až na zabudnutého sprievodcu a mapy) dobrý priebeh. Sardínia má množstvo zaujímavých miest a pamätihodností. Na druhej strane pri prejazde bolo niekoľko hluchých miest, kde sa nebolo veľmi načo pozerať (ale s tým treba počítať aj pri iných krajinách). Výrazne viac sa nám páčilo západné pobrežie Sardínie, bolo rozmanité a s menším množstvom turistov. Z nášho cestovania sa nám zdá, že veľmi vychvaľované destinácie nemajú toho tak veľa ponúknuť, krajšie miesta sme našli v odľahlejších kútoch.
Prechod vnútrozemím sa ukázal ako dobrý ťah. Krásne hory, rýchle zjazdy, milší ľudia, dedinky.
Každopádne Sardíniu k navštíveniu a cestovaniu vrelo odporúčame.
Praktické poznámky
- trajektové lístky sme si kúpili vopred v Bratislave v predajni cestovnej kancelárie INTERCONTACT na Šancovej ulici
- letenky sme si kúpili opäť cez Sky Europe, cenovo výhodné, ale musíme niečo vymyslieť s prepravou bicyklov, aby sa nám nepoškodzovali hlavne pri nakladaní a vykladaní
- na Sardínii si treba pitnú vodu na väčšine miest kupovať. V kempoch mnohokrát tečie nepitná voda, ale vo väčšine kempov majú obchodíky, kde sa dá zakúpiť. Taktiež nie vo všetkých reštauráciách vám vodu len tak nalejú do fľašiek. Niekedy im treba za to zaplatiť. 1,5 l vody stojí cca od 0,30 do 0,60 €. Na bicykloch sme mali veľkú spotrebu, obaja sme vypili asi 6 – 7 litrov denne.
- je výhodnejšie nakupovať v supermarketoch (supermercato), ako v obchodíkoch v mestách. Väčšinou ich nájdete buď pred alebo za mestom, na jeho okraji. Sú dobre zásobované a väčšinu dňa (niektoré s výnimkou siesty) otvorené.
- siestu na tomto ostrove dodržiavajú, hlavne vo vnútrozemí, počas siesty je skoro všetko pozatvárané, takže sa treba zásobiť dostatkom vody a potravinami; obchody sú obyčajne otvorené od 8:30 / 9:00 tak do pol jednej a potom sa otvárajú popoludní okolo 15:00 / 15:30
- kvalita ciest je hlavne popri pobreží pomerne dobrá, niekedy sme narazili aj na nanovo natiahnutý asfalt, po ktorom sa išlo hladko ako „po masle“
- značenie na cestách je vcelku dobré, niekedy si treba dať pozor, kam šípka na značke skutočne smeruje. Tiež v mestách sú tabule s označením centra a iných miestnych zaujímavostí.
- asi do polovice septembra je počasie na Sardínii relatívne stabilné, od druhej polovice septembra sú chladnejšie noci a zvýšené množstvo zrážok
- v Taliansku a teda aj na Sardínii je prísne zakázané byť bez plaviek na pláži, dokonca tu hrozí aj pomerne vysoká pokuta (možné je to len na vyhradených nudistických plážach, ktoré sa ale na ostrove temer nevyskytujú)
- vo väčšine kempov a supermarketov sa dalo platiť kreditnými kartami
- cyklo obchody na Sardínii sú takmer v každom väčšom meste, takže by nemal byť problém v prípade potreby zohnať nejakú súčiastku a pod. Obyčajne poskytujú v týchto obchodoch aj servis. Treba si dať pozor na víkendy a čas siesty.
- kempovanie „na divoko“ je podľa dostupných informácií zakázané. Ale značky so zákazmi takéhoto kempovania sú hlavne v blízkosti kempov. Vo vnútrozemí, kde kempy nie sú (až na jednu výnimku), takéto zákazy neboli. Každopádne je problém nájsť vhodné miesto na postavenie stanu, keďže množstvo dobrých „flekov“ je neprístupných, lebo sú za ohradou alebo na pasienkoch, príp. na súkromnom pozemku.
- Sardinia_plan_cesty – takto sme sa my pripravili este pred samotnou cestou. Mozte si porovnat ako sa nasa predstava uskutocnila.
Dôležité telefónne čísla
- 12 informácie o telefónnych číslach
- 176 informácie o medzinárodných telefónnych číslach
- 1790 hovor na účet volaného (Italcable)
- 112 polícia, karabinieri
- 113 prvá pomoc
- 115 požiarnici
- 116 cestná pomoc (soccorso stradale) s nonstop prevádzkou
- 003906-367 1211 Veľvyslanectvo SR Via dei Colli della Farnesina 144 – Lotto VI, 001 94 Roma
Základné slová v taliančine
- buon giorno dobrý deň
- buona sera dobrý večer
- arrideverci dovidenia
- scusi prepáčte
- grazie ďakujem
- prego niet začo
- tonda picola 2 posti malý stan pre 2 osoby
- destra doprava
- sinistra doľava
- dritto rovno
- siempre dritto stále rovno
Prehistorické pamiatky
- Domus de janas – (obydlia víl) vyskytuje sa ich na ostrove asi 1000, sú to umelo vytvorené pohrebné jaskyne
- Dolmen – asi 100 pohrebných pamiatok postavených z veľkých kamenných blokov
- Menhir – asi 300 zvislo postavených kameňov – kultové pamätníky
- Tombe di giganti – megalitické „obrie“ hroby hroby, spravidla obohnané kruhovou stenou
- Prehistorické svätyne – na ostrove sa ich vyskytuje asi 30
- Nuraghes – asi 7.000 kamenných masívnych stavieb kuželovitého tvaru v rôznom stupni zachovanosti z doby 1.800 – 500 p.n.l., sú rozptýlené po celom ostrove, postavené sú z hrubo otesaných kameňov bez použitia malty
Adresy kempov
22., 23.8. Camping Capo d’Orso Golfo Delle Saline – 07020 PALAU (SS), Tel: 0789.702007/ 702155, Fax: 0789.702006, email:info@capodorso.it,web:http://www.capodorso.it, 46,- €/ 2 noci/ 2 osoby
24.8. Camping Ecologico Marina delle Rose Localitá Vignola mare – 07020 Aglientu (SS), Tel: 079-602090, Fax: 079-602088, 22,- €/ 2 osoby/ 1 noc
25.8. International Camping „Valledoria“ – 07039 Valledoria (SS), Tel: +39.079.584070, Fax: 079.584058, email:info@campingvalledoria.com, web:http://www.campingvalledoria.com, 22,- €/ 2 osoby/ 1 noc
26.8. Camping Villaggio „Golfo dell Asinara“ Loc. Platamona 35 – 07037 SORSO (SS), Tel: 079.310230, Fax: 079.310589, email:info@campingasinara.it, web:http://www.campingasinara.it, 24,- €/ 1 noc/ 2 osoby
27.8. Campeggio Villaggio Torre del Porticciolo – 07041 Alghero (SS), Tel: 079.919.007, 010, Fax: 079.919.212, web:http://www.torredelporticciolo.it, email:info@torredelporticciolo.it, 29,- €/ 1 noc/ 2 osoby
28.8. Camping Calik Strada, S.S. 127/ bis, Km. 41, 07041 Alghero – Fertilia, Tel: 079.93.01.11, 20,- €/ 1 noc/ 2 osoby
29.8. Campeggio TURAS, Via S. Croce 4 – BOSA (NU), Tel: 0785-359270, 377310, 17,60 € / 1 noc/ 2 osoby
30.8. Campeggio IS ARUTTAS Marina di cabras (Oristano), Loc. IS ARRUTAS, Tel: +39 0783 391188, Fax: +39 328 7388000, 16,- €/ 2 osoby/ 1 noc
6., 7.8. Camping Villaggio Cala Gonone, Via Collodi 1 – 08020 Cala Gonone – Dorgali (NU), Tel: 0784/ 931165, Fax: 0784/ 93255, web:http://www.campingcalagonone.it, email:info@campingcalagonone.it, 47,- €/ 2 noci/ 2 osoby
8.9. Campeggio Il Golfo Localita Marzellinu – Orosei (NU), Tel: 0784/ 91036, Fax: 0784/ 91117, 15,- €/ 1 noc/ 2 osoby
Porto Sosalinos Orosei, tel. 0784-91044, email:info@portososalinos.it, web:http://www.portososalinos.it
9.9. Camping „Cala d’Ambra“, Via Cala d Ambra, 08020 San Teodoro (NU), Tel: +39.0784.865650, email: campingcaladambra@tiscalinet.it, 30,- €/ 2 noci/ 2 osoby
11.9. Villaggio Camping Cugnana, Loc. Cugnana – C.P. 1007, 07026 Olbia (SS), Tel: +39 (0789) 33184, Fax: +39 (0789) 33398, email:info@campingcugnana.it, web:http://www.campingcugnana.it, 16,- €/ 1 noc/ 2 osoby